Zdá sa, že téma vytvárania puta medzi rodičom a dieťaťom je téma veľmi obyčajná a samozrejmá. Môžeme si položiť otázku, či je potrebné o nej vôbec hovoriť. Tejto téme viac sedí to, keď sa žije, ako keď sa o nej hovorí. Hoci sa u nás na Slovensku „iba“ žila, v niektorých krajinách, napr. vo Veľkej Británii a v USA sa o nej aj hovorilo. Je predmetom skúmania viacerých vedeckých pracovísk a podkladom pre mnohé vedecké publikácie. O tejto téme asi nie je potrebné hovoriť tam, kde sa naplno žije. Pokiaľ sa deti narodia milujúcim rodičom, pokiaľ prežijú celý život vo vzájomnej láske, porozumení…
Ale všade tam, kde nastáva strata, odlúčenie, bolesť, odmietnutie, môže sa proces pripútania vážne narušiť alebo sa pripútanie vôbec neudeje. Malé deti, ktoré si nevytvoria citovú väzbu v prvých mesiacoch života a najneskôr do 2 rokov veku, majú neskôr problémy s vytvorením citovej väzby s inými ľuďmi, vrstovníkmi, priateľmi, životným partnerom. Táto situácia môže nastať, ak dieťa vyrastá v inštitúcii, kde nemá svojho stáleho opatrovateľa, ale tiež v kompletnej rodine, kde rodičia z akýchkoľvek dôvodov nereagujú na potreby dieťaťa. /Stále sa ešte stretávame s názorom, že dieťa treba nechať plakať, aby malo silné pľúca, že nočný plač dieťaťa je o tom, aby s nami dieťa manipulovalo, alebo že čím skôr sa dieťa naučí žiť v kolektíve, tým bude lepšie pripravené na školu a pod./
To, že dieťa potrebuje v prvých rokoch svojho života pri sebe matku /alebo inú materskú osobu/, ktorá uspokojuje všetky jeho biologické a psychické potreby, všetci vieme. Menej sa už hovorí o tom, že vzťah, ktorý sa v týchto prvých rokoch medzi matkou a dieťaťom buduje je určujúci pre všetky budúce vzťahy dieťaťa počas celého jeho života. Pripútanie k materskej osobe dáva dieťaťu istotu, radosť zo života, pocit bezpečia, ochrany, vybavuje dieťa do života optimizmom, schopnosťou osamostatniť sa v čase, keď je to preň prirodzené, schopnosťou vyrovnávať sa so stresom, ale nielen to. Pripútanie je predpokladom k tomu, aby sa mozog dieťaťa / centrum emócií/ vyvíjal normálne. Výskumy dozrievania detského mozgu preukázali, že na vývin mozgu malého dieťaťa majú silný vplyv skúsenosti na počiatku jeho života. Aby sa detský mozog vyvíjal harmonicky, musí byť dieťa opatrované, pestované, nosené na rukách, kolísané, blízka osoba sa mu musí prihovárať, láskyplne sa ho dotýkať, sledovať všetky jeho prejavy a odpovedať na ne, musí mu poskytovať istotu, že kedykoľvek- akokoľvek dieťa ohlási nejakú svoju potrebu, bude uspokojená. Takto si úplne malé a bezmocné dieťa buduje pocit dôvery voči vonkajšiemu svetu, je spokojné, dobre rastie a dobre sa vyvíja po všetkých stránkach. Sled nepriaznivých situácií v skorom detstve /príliš skorý odchod matky do práce po materskej dovolenke, dlhodobá hospitalizácia dieťaťa, citová rezervovanosť matky, nedostatočné uspokojovanie základných emočných potrieb dieťaťa, bolestivé ochorenie, ale aj predčasný pôrod s dlhodobým pobytom dieťaťa v inkubátore bez dostatku fyzického kontaktu a pod./ spôsobuje celý rad porúch, ktoré by sme mohli zahrnúť do diagnózy „Porucha pripútania“.
Na Slovensku máme tisícky detí, ktorých pripútania sú pretrhnuté. Množstvo detí v detských domovoch nemá človeka, ku ktorému by sa mohli bezpečne pripútať. Keby sme boli dôslední, väčšinu detí v detských domovoch by sme mohli označiť ako „dieťa s poruchou pripútania“. Ako sa teda prejavuje porucha pripútania?
- Náklonnosťou, prítulnosťou k cudzím osobám bez rozlišovania
- Predstieranou milotou
- Nedostatkom náklonnosti k rodičom
- Deštruktívnosťou voči sebe, iným a veciam
- Krutosťou k zvieratám
- Impulzívnosťou
- Zaostávaním v učení
- Neschopnosťou posúdiť príčiny a dôsledky konania
- Neprítomnosťou svedomia /bez ľútosti/
- Problémami s prijímaním potravy
- Zlými vzťahmi s rovesníkmi
- Prílišnou zaujatosťou ohňom
- Vytrvalým kladením nezmyselných otázok a neutíchajúcim rozprávaním
- Neprimeranou požadovačnosťou a „prilepenosťou“ na dospelého
- Abnormálnym spôsobom reči
- Sexuálnym predvádzaním sa /hlavne pre získanie prevahy/.
Ako sme už naznačili, tieto poruchy sa môžu vyskytnúť aj u detí, ktoré vyrastajú v úplnej rodine. / Podľa výskumov, ktoré sa konali v USA, iba 65 % bežnej populácie detí má so svojimi rodičmi vytvorenú bezpečnú väzbu/. Celkom určite sa však s nimi stretávajú rodičia, ktorí prijali do svojej starostlivosti dieťa z detského domova.
Občianske združenie Návrat, ktoré poskytuje poradenstvo náhradným rodinám zorganizovalo seminár na tému „Attachment“ – pripútanie rodiča a dieťaťa, na ktorý pozvalo lektorov zo zahraničia, ktorí majú dlhoročné skúsenosti v terapeutickej práci s deťmi s poruchami pripútania. Okrem odovzdania svojich skúseností priamo rodinám, ktoré prijali dieťa do náhradnej rodičovskej starostlivosti /v prvej štvordňovej časti seminára/, hostia z Oregonu pripravili aj seminár pre slovenských odborníkov z rôznych oblastí. Počas troch dní si mohli pozvaní sociálni pracovníci, pedagógovia, psychológovia, pediatri, psychiatri a fyzioterapeuti vypočuť prednášky a praktické ukážky možností terapie detí s narušeným pripútaním. Rodičov aj odborníkov zaujali osobitne skúsenosti s masážami detí od najútlejšieho veku až do adolescencie, s ktorými zatiaľ u nás veľké skúsenosti nemáme. Terapeutka Sandy Andersen, terapeutka a zároveň adoptívna matka Sandy Barkley, Neera Paine- masážna terapeutka a detská psychiatrička Joan Wayland zaujali našich odborníkov nielen mnohými novými myšlienkami, ale aj svojou ochotou odovzdať do používania terapeutické programy pre liečbu poruchy pripútania v detskom veku.
Návrat – občianske združenie považuje tému pripútania rodiča a dieťaťa za tému, ktorá presahuje rámec poskytovania starostlivosti jednotlivým deťom v rodinách. Domnieva sa, že len dobrá prevencia môže byť účinná v celospoločenskom kontexte. Ak dnes počet detí v detských domovoch a iných inštitúciách, kde sú deti vychovávané mimo rodiny je asi 6000, môžeme takmer s istotou počítať s tým, že o dvadsať rokov bude svoj problém s pripútaním prenášať do svojich nových rodín aspoň 6000 otcov a matiek, neschopných vytvoriť si pevné puto so svojimi deťmi. To je ten prijateľnejší variant. Mnohí z týchto ľudí nebudú schopní vôbec nadviazať akýkoľvek pozitívny vzťah k inému človeku. Vysoké percento detí vychovaných v detských domovoch nie je schopné prispôsobiť sa spoločenským normám a dostávajú sa do konfliktu so zákonmi.
Čo sa nám javí ako dobrá prevencia?
- Matka by mala mať možnosť, aby sa najmenej počas prvých dvoch rokov mohla naplno venovať svojmu dieťaťu.
- Každé dieťa, ktoré je dlhodobo hospitalizované by malo mať pri sebe matku.
- Matka, ktorá predčasne porodila, by mala mať možnosť byť celodenne pri svojom dieťati, ktoré je v inkubátore /v USA umožňujú rodine, aby sa s matkou pri inkubátore striedali členovia rodiny/.
- Ak sa nepodarí v priebehu roka odstrániť dôvody, prečo bolo dieťa odňaté z rodiny, pre dieťa by sa mala nájsť náhradná rodina.
- Prijatím dieťaťa do NRS by sa nemala znížiť životná úroveň rodiny.
- Matky, ktoré prijali dieťa do NRS by mali zostať s dieťaťom doma v záujme budovania emočného vzťahu aspoň do 7 roka veku dieťaťa u predškolských detí a aspoň l rok u detí starších.
- Mala by sa zlepšiť terénna sociálna práca s rodinami, ktorých dieťa bolo umiestnené do ústavnej starostlivosti.
Elena Sládeková, PhDr.
Psychologička
Návrat, občianske združenie
Bratislava, 21. 07. 2004, s použitím odbornej literatúry
(4 hlasov, priemerne: 4,00 z 5)
Loading...
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
“Podľa výskumov, ktoré sa konali v USA, iba 65 % bežnej populácie detí má so svojimi rodičmi vytvorenú bezpečnú väzbu/.”
Trocha desivé ak je to pravda.
Ale zasa nie je to čiernobiele.Aj z negatívneho prostredia dokážu vyjsť ľudia,ktorí nemajú problémy s okolím, ani zo sebou a opačne – aj bezpečné vzťahy dokážu vyprodukovať chorú osobnosť.
Mimochodom, z tých príznakov som nejaké objavil aj u svojho 3 ročného syna to – vytrvalé kladenie nezmyselných otázok a neutíchajúce rozprávanie…
alebo to, že sa dá do reči z bezdomovcom…
Napriek tomu si nemyslím, že má nejakú poruchu pripútania, skor sú to jeho povahové vlastnosti.
Ale to len na okraj, tí psychológovia raz objavia, že každý z nás je nejako vyšinutí, len oni sú normálni…
Oni rozhodne normalni nie su, ale tym, ze sa stavaju “vedcami” v danej oblasti dostavaju strach z vlastnej nenormalnosti pod kontrolu;-) niet nad to, byt v nejakej oblasti “expertom”…
ale vazne, podla mna na tom cisle nieco bude, ked sa pozries na to, co produkuje americka kultura… je to akysi odraz na von… dobrovolne pozerat take hordy nasilia, to mi normalne nepride…
a ked za detstvo vystriedas par otcov a pripadne mam, ku komu sa vlastne priputat?
inak aj nasa socialisticka vlast s polrocnou materskou dovolenkou a sunarom neposkytla nasim matkam priestor na vytvaranie “priputania”.
Na druhej strane, niekto ma tak silne kompenzacne mechanizmy, ze vystaci aj s malom… ide o to, ci tam “materska” postava je, nemusi to byt nevyhnutne matka…
no mozem len dufat, ze aj po mojom navrate po pol roku materskej do prace bude moje babo “v pohode” a nevytvorim u neho poruchu priputania. inak preco navrat do prace tak skoro, jednoducho exekutori by nam zobrali strechu nad hlavou.
skvely clanok ! ako by mi z duse hovoril. presne to ja citim ked vidim pristup niektorych rodicov, ktori “otuzuju” emocionalne svoje deti (vid. cim skor do vlastnej postielky, vlastnej izby, nereagovat ked reve, nedavaj mu jest vzdy ked chce, nekolisaj ho stale na rukach zvykne si na to a uz sa ho nezbavis, deti su mali teroristi, len sa snazia manipulovat s dospelymi, nech si cim skor zvykne byt s cudzimi lebo bude zvleceny za mamou, a sup ho do kolektivu ci je na to zrele ci nie vsak uz ma 3 roky – zvykne si …….) = to som menovala len tie najokatejsie pristupy. dospeli by niekedy najradsej dieta porodili a hned by mu dali obciansky do ruky aby bol samostatny a preboha od nich nic nechcel…. bohuzial je to na tych detoch potom vidiet – teda aby ste to videli nesmiete trpiet “poruchou priputanosti” 🙂 takze vela dospelych to nevidi resp. nechce vidiet. akoby mali srdce z kamena …..
a to hovorim o detoch z tzv. normalnych rodin – to co sa deje v detskych domovoch je strasne a vacsina ludi si to neuvedomuje. dietatu totiz nestaci dat len najest, spat a obliest ho …. ja ked vidim zabery z dojcenskych ustavoch a ked som bola v decaku odniest saty ( a zobrali ma na exkurziu po izbach) ide mi srdce puknut – najma od mojej bezmocnosti. do decaku som isla s pocitom aky dobry skutok idem vykonat ( doniest saty) a odchadzala som s pocitom ze som neurobila pre tie deti vobec nic ……
co sa tyka tych nazoroch na vedcov – no niekedy mi lezu ich vyskumy tiez na nervy, ale treba si uvedomit, ze zijeme v dobe kedy nam uz nestaci len nieco intuitivne citit ( a bohuzial uz sme vo vacsine pripadov aj tuto schopnost stratili) a tak potrebujeme si veci nejak dokazat, rozumovo prist na to ze naozaj vsetko so vsetkym suvisi a ze to co citime ma aj rozumovy (rozumny) podklad.
Nuz, teoria je jedna vec a prax je druha vec. Zijeme v dobe ked mame na krku pozicky a peniaze sa nam nesypu z neba. Takze clanok ma sice mozno pravdu ale dost utoci na svedomie mamickam ktore by sice chceli ale nemozu so svojimi detmi ostat na materskej 3 roky. Alebo maminam ktore jednoducho nebavi byt doma 3 roky a chcu pracovat ……..maju sa citit hlupo? Ved aj ich psychicke zdravie je dolezite a v zivote treba hladat kompromisy a nie vidiet vsetko cierno alebo bielo.
Milan, Ty si si našiel v poruche pripútania tú časť, že sa dá do reči s bezdomovcom… To nepoznáš také, že sa Ti 6-7-ročné dieťa lepí na každého dospelého, sype mu komplimenty z rukáva, pýta sa okamžite hocikomu na ruky, objíma ho, ide k hocikomu do dvora, či do domu… a ľudia v dedine nechceli pochopiť, že moje nové dve nové dievčatká nechcem k nikomu púšťať, že veď oni im neublížia, že veď sú veľmi spoločenské, veľmi milé, majú radi ľudí, cítia sa bezpečne… Ale to je o inom! Práve že sa zatiaľ necítia bezpečne na jednom stabilnom mieste, nevedia sa pripútať k jednému človeku (alebo teda k dvom – ocko a mamička – hoci nám tak od začiatku hovorili). Aby potom raz v dospelosti vedeli, o čom je priateľstvo, manželstvo, vernosť, láska k vlastnému dieťaťu… Tvoj syn vie, že má v tebe oporu a môže sa rozprávať s bezdomovcom, lebo Ty mu z každého nebezpečenstva pomôžeš. Naše dievčatá ešte nedokážu pochopiť, že za takýmto správaním sa skrýva nebezpečenstvo, nevidia príčinu a následok.
uz ma trochu zacina toto #americki vedci zistili# rozculovat. Americki vedci zistili aj to, ze deti rodicov, ktori robia a deti, ktorych rodicia s nimi ostali doma sa velmi ani nelisia. (pokial su rodiny normalne a inak harmonicky zijuce). zalezi od intenzity s akou sa dietatu venujeme. co sa chcete s malym dietatom stale maznat? ved ani mojej malej sa to niekedy nepaci, niekedy pride a chce sa tulit ale niekedy ked sa chcem ja, tak sa zas nechce ona. nie je to aj o tom, ze uz v tomto veku sa ucime od druhych akceptovat urcite spravanie? a ked je mama doma, tak ma aj tak kopec roboty a stale sa dietatu nemoze venovat. a to ked dvojrocnemu dietatu nevysvetlite, ze na ihrisko pojdete az o hodinu, lebo teraz musi mama upratat, ako to chcete potom vysvetlit stvorrocnemu? a ked dieta nenaucite, ze teraz sa ranajkuje (obeduje, veceria), tak potom bude ono jedavat ked bude hladne a vy ked budete hladni? a to nie je z toho nahodou tych 20% tucnych deti? ze sa je ked sa chce a co sa chce a ked sa dieta v obchode hodi na zem tak sa bude tyzden jest cokolada? a stravovacie navyky ziadne? a ked dieta do troch rokov nepotrebuje detsky kolektiv, preco s nim chodite na ihrisko? ved behat moze aj po lese, alebo po parku, kde chodia na prechadzku stare babky. myslim, ze su to vsetko velmi extremne ponate veci. nemyslim, si ze moje dieta bude mat problem s tym, ze som isla v jeho deviatich mesiacoch na polovicny uvazok robit a ono je doma s opatrovatelkou. skor si myslim, ze bude mat problem, ze sme obaja s manzelom trochu citovo chladnejsi… preco v zenach vyvolavame takymito clankami pocity zlyhania (napriklad aj to kojenie… naozaj su zeny ktore nechcu alebo nemozu kojit a nie su o to horsie matky). lubim svoje dieta aj ked ju v troch rokoch dam do skolky a aj ked jej nekupujem chipsy, ked ich v obchode vidi a aj ked obcas ideme miesto poobedneho ihriska do mesta nieco vybavit. a spomenul tu niekto napriklad fakt, ze kadza tretia zena v nasom svete je zavisla na nejakych liekoch?to je vyhra ked sa dieta priputava k ludom, ktori maju sami so sebou problemy? to sa na nich vobec neprejavi….? toto niekto skumal? aj v nemecku bol pripad: odobrali dvojrocne dieta rodine, lebo sa bali, ze sa mu nieco stane (rodicia sa pohadali) v nahradnej rodine (ktora zodpovedala teoretickym standardom vztahu dietata a matky) dieta do troch mesiacov utyrali na smrt. mozno by bolo lepsie, keby vedci prestali zistovat a nechali rodicov aby robili vsetko co je v ich silach a vychovali deti co najlepsie podla svojho vedomia a svedomia. nikto nie sme dokonali… ani nase deti nebudu… a ked bude mat poruchy ucenia z toho, ze som isla tak skoro robit a ona sa nepriputala, tak sa priputame ku stolu obe ked na to pride a budeme sa spolu ucit. tak ako sa moji rodicia ucili so mnou, ked sa bolo treba naucit y/i
Ach Anna! Na rozdiel od vás sa mi článok dr. E. Sládekovej veľmi páčil (vás rozčuľuje odvolávanie sa aj na iné výskumy) a nepáčili sa mi vaše otázky (naštastie to neboli konštatovania).
Ja mám len jednu otázku: čo je to “intenzívne sa venovať dieťaťu?” – Buď sa mu venujem, som s ním celou svojou bytosťou – napriamením na jeho otázky, potreby, alebo som tam len ako telo? Keď sa s dieťaťom láskam – nerobím to raz len tak trochu a zajtra trošku viac…
A potom – sama hovoríte, že ste aj s manželom citovo chladnejší… no. Každý sme iný, všakže, našťastie. Ale dieťa vás potrebuje, nech ste aká ste… snažte sa byť vrúcnejšia – keď nie pre manžela, ale pre toto vaše dieťa, ono vám rýchlo vyrastie a možno aj rýchlo zamáva baj baj, mama…
Z negatívne prostredia sotva vyjde vo všetkých smeroch pozitívny človek, Milan: ak už bude vo všetkom medziľudsky dospelom a pracovnom korektný, zostane mu jazvy z detstva, ktorá sa prejaví trebárs vo vzťahu k jeho dieťaťu, trebárs neoppodstatnenou úzkosťou, snahou a požadovaním o perfekcionizmus od dieťaťa aj tam, kde má prekvitať detská spontaneida, prostá radosť pred “rozumným” riešením…
Ach, dosť… do je téma na siahodlné hodiny diskusie…
Pekný deň vám všetkým. L.
Veľmi dobre mi padli reakcie Cleo a Zuzany, práve bojujem s pocitom viny a nesmiernou ľútosťou pretože aj ja som jedna z tých mamičiek, ktorá musela ísť po deviatich mesiacoch materskej do zamestnania. Dôvod je – keď chceme bývať, potrebujeme aj zarábať. A tak veľmi by som chcela ostať doma s dcérkou!!! Čo sa týka “poruchy pripútania”, snažím sa byť s ňou čo najviac a venovať jej všetku svoju lásku v každú možnú chvíľu aby nestratila pocit, že ju ľúbim. Pevne verím, že to nejako zvládneme obe a, že nebude mať v budúcnosti nejaký psychický problém.
Anna: Da sa pochopit mnoho z vasich vyhrad, ale ta namosurenost v reakcii naznacuje, ze tento clanok mozno trochu pichol do toho vasho osieho hniezda.
“Attachment theory” je na zapade bezny pojem uz niekolko desatroci a systematicky sa v tomto smere vyvija vyskum. Ludia nemaju radi psychologov a psychologiu, najcastejsie prave preto, lebo o sebe tak zalostne malo vedia. Psychologovia vlastne nehovoria nic ine, iba to, ze toho o sebe malo vieme a ze by sme sa mohli poducit. Ale komu by sa chcelo, ze?
S prichodom rodicovstva som neprijemne sokovany, ako silno v ludoch prezivaju socialisticke navyky a nazory – spomenute v clanku. Ludia si neuvedomuju, ze ak sa o vychove nic nepoducia, budu iba slepo nasledovat sposob, akym boli vychovani sami – aj v dobrom, aj v zlom (trstenicu nevynimajuc). Pri prichode dietatka je snad najcastejsia reakcia – ved nejak uz len bude…zvladli to ini, zvladneme to aj my a pod. Nepripravenost a najma neochota naucit sa nieco nove. Treba pamatat na to, ze socialisticky pristup instaloval potichu nazor, ze “premenime cloveka v socialisticku a zodpovedne zmyslajucu osobnost”…sposobmi nami vlastnymi, manipulaciou a “spravnou” vychovou, pri ktorej, ako uz je pre socializmus vlastne, nam vobec nebude zalezat na individualite, ale na podvoleni jednotlivca.
Vychova deti je vec velmi zrejma, no zaroven velmi neznama. O sebe nevieme vela, o detoch este menej. Tazko sa mi chape nezaujem rodicov dozvediet sa cosi nove a chut fungovat iba ako automat
Anna: Da sa pochopit mnoho z vasich vyhrad, ale ta namosurenost v reakcii naznacuje, ze tento clanok mozno trochu pichol do toho vasho osieho hniezda.
“Attachment theory” je na zapade bezny pojem uz niekolko desatroci a systematicky sa v tomto smere vyvija vyskum. Ludia nemaju radi psychologov a psychologiu, najcastejsie prave preto, lebo o sebe tak zalostne malo vedia. Psychologovia vlastne nehovoria nic ine, iba to, ze toho o sebe malo vieme a ze by sme sa mohli poducit. Ale komu by sa chcelo, ze?
S prichodom rodicovstva som neprijemne sokovany, ako silno v ludoch prezivaju socialisticke navyky a nazory – spomenute v clanku. Ludia si neuvedomuju, ze ak sa o vychove nic nepoducia, budu iba slepo nasledovat sposob, akym boli vychovani sami – aj v dobrom, aj v zlom (trstenicu nevynimajuc). Pri prichode dietatka je snad najcastejsia reakcia – ved nejak uz len bude…zvladli to ini, zvladneme to aj my a pod. Nepripravenost a najma neochota naucit sa nieco nove. Treba pamatat na to, ze socialisticky pristup instaloval potichu nazor, ze “premenime cloveka v socialisticku a zodpovedne zmyslajucu osobnost”…sposobmi nami vlastnymi, manipulaciou a “spravnou” vychovou, pri ktorej, ako uz je pre socializmus vlastne, nam vobec nebude zalezat na individualite, ale na podvoleni jednotlivca.
Vychova deti je vec velmi zrejma, no zaroven velmi neznama. O sebe nevieme vela, o detoch este menej. Tazko sa mi chape nezaujem rodicov dozvediet sa cosi nove a chut fungovat iba ako automat
Anna: Da sa pochopit mnoho z vasich vyhrad, ale ta namosurenost v reakcii naznacuje, ze tento clanok mozno trochu pichol do toho vasho osieho hniezda.
“Attachment theory” je na zapade bezny pojem uz niekolko desatroci a systematicky sa v tomto smere vyvija vyskum. Ludia nemaju radi psychologov a psychologiu, najcastejsie prave preto, lebo o sebe tak zalostne malo vedia. Psychologovia vlastne nehovoria nic ine, iba to, ze toho o sebe malo vieme a ze by sme sa mohli poducit. Ale komu by sa chcelo, ze?
S prichodom rodicovstva som neprijemne sokovany, ako silno v ludoch prezivaju socialisticke navyky a nazory – spomenute v clanku. Ludia si neuvedomuju, ze ak sa o vychove nic nepoducia, budu iba slepo nasledovat sposob, akym boli vychovani sami – aj v dobrom, aj v zlom (trstenicu nevynimajuc). Pri prichode dietatka je snad najcastejsia reakcia – ved nejak uz len bude…zvladli to ini, zvladneme to aj my a pod. Nepripravenost a najma neochota naucit sa nieco nove. Treba pamatat na to, ze socialisticky pristup instaloval potichu nazor, ze “premenime cloveka v socialisticku a zodpovedne zmyslajucu osobnost”…sposobmi nami vlastnymi, manipulaciou a “spravnou” vychovou, pri ktorej, ako uz je pre socializmus vlastne, nam vobec nebude zalezat na individualite, ale na podvoleni jednotlivca.
Vychova deti je vec velmi zrejma, no zaroven velmi neznama. O sebe nevieme vela, o detoch este menej. Tazko sa mi chape nezaujem rodicov dozvediet sa cosi nove a chut fungovat iba ako automat
Anna: Da sa pochopit mnoho z vasich vyhrad, ale ta namosurenost v reakcii naznacuje, ze tento clanok mozno trochu pichol do toho vasho osieho hniezda.
“Attachment theory” je na zapade bezny pojem uz niekolko desatroci a systematicky sa v tomto smere vyvija vyskum. Ludia nemaju radi psychologov a psychologiu, najcastejsie prave preto, lebo o sebe tak zalostne malo vedia. Psychologovia vlastne nehovoria nic ine, iba to, ze toho o sebe malo vieme a ze by sme sa mohli poducit. Ale komu by sa chcelo, ze?
S prichodom rodicovstva som neprijemne sokovany, ako silno v ludoch prezivaju socialisticke navyky a nazory – spomenute v clanku. Ludia si neuvedomuju, ze ak sa o vychove nic nepoducia, budu iba slepo nasledovat sposob, akym boli vychovani sami – aj v dobrom, aj v zlom (trstenicu nevynimajuc). Pri prichode dietatka je snad najcastejsia reakcia – ved nejak uz len bude…zvladli to ini, zvladneme to aj my a pod. Nepripravenost a najma neochota naucit sa nieco nove. Treba pamatat na to, ze socialisticky pristup instaloval potichu nazor, ze “premenime cloveka v socialisticku a zodpovedne zmyslajucu osobnost”…sposobmi nami vlastnymi, manipulaciou a “spravnou” vychovou, pri ktorej, ako uz je pre socializmus vlastne, nam vobec nebude zalezat na individualite, ale na podvoleni jednotlivca.
Vychova deti je vec velmi zrejma, no zaroven velmi neznama. O sebe nevieme vela, o detoch este menej. Tazko sa mi chape nezaujem rodicov dozvediet sa cosi nove a chut fungovat iba ako automat
Podla rozpravania mojich rodicov som sa nenarodila ako planovane dieta a mama bola pre mna prilis mlada. Stale si ma podavali neochotny stari rodiacia, ktorym som liezla na nervy a vzdy ked ma aj teraz v dospelosti stretnu, tak mi nezabudnu povedat ake strasne dieta som bola. Moji rodicia mi nijako nechybaju a nevadi mi ked ich uz ani neuvidim. Napriek tomu nie som citivo chladna ku svojmu muzovi a mojmu dietatku. Hovorim si, ze ja nic take svojim najblizsim neurobim.