Božena Slančíková Timrava. Život medzi Polichnom a Ábelovou (zabudnutý Novohrad)

Túžba po vzdelaní

Božena navštevovala miestnu školu len 2 roky, inak ju aj s jej súrodencami vyučoval otec doma. Ako 14-ročná nastúpila ešte na rok do meštianky, ale potom žila opäť doma, na fare v Polichne.

Venovala sa ženským domácim prácam, ale aj rada a veľa čítala. Vďaka otcovi sa na faru dostávala národná tlač. Okrem nej prečítala Božena do svojich dvadsiatich rokov desiatky diel slovenských aj svetových autorov.

Vnímala vtedy aktuálne literárne trendy, poznala maďarské diela, ruskú literatúru, rada čítala Dostojevského. Sama o sebe povedala: „Od Dostojevského som ochorela…“

Na polichnianskej fare sa žilo podobne, ako v iných intelektuálnych rodinách na odľahlom slovenskom vidieku. Spoločensky sa žilo najmä pri občasným návštevách susedných farárov a učiteľov, cez prázdniny chodievali domov zo štúdií bratia so svojimi priateľmi. Mládež vtedy hrávala spoločenské hry, karty, veľa sa spievalo.

Polichniansky kostol

Hneď oproti fare je evanjelický kostol, postavený v roku 1788 s neskôr dostavanou vežou. Popri jeho priečelí sa týčia mohutné lipy, ktoré dal v roku 1873 vysadiť Boženin otec, farár Pavel Slančík na pamiatku vysvätenia a obnovenia chrámu. On sa tiež postaral o jeho obnovu, rozšírenie a dal namaľovať hlavný oltárny obraz s motívom Krista so Samaritánkou, keďže pôvodný bol už zničený.

V tomto kostole bola malá Boženka spolu so svojím dvojčaťom, bratom Bohuslavom, krstená. O pár rokov neskôr tu bola spolu s ostatnými mladými ľuďmi z dediny konfirmovaná. Svadobné zvony jej však nezazneli, keďže sa nikdy nevydala.

Mladá spisovateľka

Svoje prvé veršíky si mladá Slančíková písala do zošita. Neboli určené na uverejnenie, ale ako vtipné bonmoty sa dali spievať na melódie vtedy módnych piesní a trefne v nich zobrazila postavy z jej okolia, priateľov a rodinných známych. Vedela vystihnúť charaktery ľudí, ich postoje a vzťahy.

V príbehoch zasadených do dedinského alebo malomestského prostredia svojho rodného kraja podávala dokonalý popis ľudí a ich mentality, vlastností i zmýšľania, kritizovala praktiky bežného dedinského života, ale aj súdobé politické, národnostné, či hlavné myšlienkové prúdy.

Túžba po ženíchovi

Častým motívom Timraviných diel sú osudy dievčat, ktorých jediným cieľom je nájsť si ženícha a vydať sa. No Božena ostala slobodná. Príležitostne chodievala k svojmu bratovi Pavlovi Slančíkovi, ktorý bol farárom na dolnom Novohrade, a kým sa neoženil, pomáhala mu viesť domácnosť.

Nejaký čas prežila v Dolnom Kubíne ako spoločníčka istej vdovy, príbuznej P. O. Hviezdoslava. Z tohto pobytu si odniesla skúsenosti, ktoré vložila do odvážne sarkastickej novely. Svoje diela uverejňovala spočiatku len v periodikách, no neskôr už vydávala aj samostatné knižné diela.

Timravin chodník

Keď sa prejdete po dedine, veľa vecí Vám Timravu pripomenie. Obecná škola slúži dnes ako Knižnica B. S. Timravy. Domáci Vám radi ukážu dom (dnes už len ruinu), v ktorom vraj bývali „jej“ Ťapákovci.

Dom Matice slovenskej je zariadený ako tradičný polichniansky dom, kde má Timrava tiež svoje miesto. A pred budovou fary je turistický rázcestník, ktorý Vás nasmeruje na Timravin náučný chodník so 14 zastávkami s infopanelmi a vyznačuje aj odbočky na cyklotrasy.

Chodník Vás napokon privedie k studničke Timrava, k nej rada Božena chodievala a tu pod hruškou v lete rada sedela a písala. Podľa tejto studničky si napokon zvolila aj svoj pseudonym.

Abelová

V roku 1909 zomrel Timravin otec a ona sa ako slobodná 42 ročná spolu s matkou musela vysťahovať zo služobného bytu v Polichne. Odišla bývať do susednej Ábelovej, kde bol farárom jej brat, ale pre Timravu bolo toto obdobie mimoriadne náročné. 

E. M. Šoltésová sa snažila pre ňu vybaviť pracovné miesto kustódky národopisných zbierok SNM v Martine a pomôcť jej k spisovateľskej profesionalizácii, oboje však neúspešne.

Timrava túžila stať sa poštárkou, ale ani to sa jej nepodarilo. Nakoniec sa v Ábelovej zamestnala ako opatrovateľka v škôlke, kde dostala byt a žila v ňom ešte aj na dôchodku, kým sa nepresťahovala k svojej neteri do Lučenca.

Pred budovou niekdajšej škôlky pri kostole stojí na podstavci busta Boženy Slančíkovej Timravy. Upozorňuje na jej pamätný dom, v ktorom je zriadené literárno-historické múzeum, expozícia venovaná životu a dielu tejto významnej slovenskej prozaičky.

Zaujímavým exponátom je spisovateľkina kuchárska kniha a písací stôl, za ktorým pracovala. Prehliadku tunajšieho múzea si takisto treba dohodnúť telefonicky vopred.

(20 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...