Na zdobenie stromčeka z čias detstva si pamätám veľmi dobre.
Rok čo rok sa môj oco vybral do lesa a priniesol najškaredší široko – ďaleko. Ako milovník prírody presne vedel, ktorý strom berie živiny inému. Preto ho vyťal a vyčistil tak les.
shutterstock Náš stromček bol preto pomenší, krivý, mal málo vetvičiek… skrátka, za muža by ste si ho nevybrali. Ak si myslíte, že sme ho ozdobili a on sa rozžiaril ako Popoluška na plese, omyl!
Na Štedrý deň sme jednoducho vytiahli všetko, čo sa u nás našlo. Teda zaprášené krabice s gýčovými ozdobami, najsocialistickejšie svetielka na svete a čosi z vlastnej dielne. Ozdobovala som ja a súrodenci.
Zásadou bolo použiť všetko, čo sme mali. Aj plastové hviezdičky, strapce a vianočné gule s reklamným sloganom. Mama krútila hlavou, oco sa smial a my deti sme ho milovali.
Ako teenagerka som verila že môj „dospelácky“ stromček bude iný. Úžasný. Ako ten od susedov. Vysoký, biely, s drahými sklenými ozdobami a malými vtáčikmi, ktorý voňal prírodou a dobrým vkusom.
Postav dom, ozdob strom Prvú ranu môjmu vianočnému snu uštedril muž. Vraj načo nám je každý rok živý stromček, keď si môžeme kúpiť umelý. Aj oni ho mali doma a boli spokojní (a preto má švagor doma stromček z lesa).
Umelý stromček je to isté ako tamagoči namiesto normálneho psa. Je to škaredé, plastové a každého minimalistu to desí. Až na môjho muža, ktorý tú zelenú opachu dotrepal domov.
Pochopila som, že rozprávku o Grinchovi napísal niekto, kto nenávidel umelé stromčeky. Keď sa „jedľa“ ocitla v obývačke, muž sa diplomaticky zdvihol a odpochodoval na firemný večierok.
Zostala som len ja, deti a strom. Poctivo rozložený na tri časti, ktoré sa do seba museli pekne vložiť. Šlo by to ľahšie, keby som ich predtým nezbavila motúza, ktorý držal vetvy pohromade.
Tie ma teraz plieskami po hlave a vypichovali mi oči, kým som sa krvopotne snažila zistiť, ktorá časť kam patrí. Vyskúšala som všetky kombinácie, aby som zistila, že správna bola tá prvá.
shutterstock Prekážky Zložený stromček stál uprostred obývačky a ukázalo sa, že sa nikam nehodí. Pri knižnici nemal miesto, pred telkou stáť nemohol. V jednom rohu bránil vojsť na balkón, v druhom do spálne.
Namiesto zdobenia som teda presúvala nábytok a nenávidela Vianoce. Príjemná polhodinka bytového dizajnérstva ubehla ako voda. Stromček mal konečne svoje miesto. To nič , že sa nedostaneme k jedálenskému stolu.
V tom momente som si spomenula, že som nenakázala mužovi vytiahnuť ozdoby. Tie stále čakali v krabici na dne skrine pod sezónnymi topánkami, náradím a športovými rárohami.
Kým susedia zasvecovali sviečky, otvárali víno a prepínali do vianočného módu, ja som zúrivo prehadzovala krabice a hľadala dekorácie. V duchu som sa pritom mužovi vyhrážala rozvodom a delila majetok. Mne ostanú deti, jemu stromček a tá sprostá skriňa.
Keď zdobia tri baby Krabica sa našla. S údivom som však zisťovala, koľko škaredých ozdôb sme za pár rokov stihli nazhromaždiť. Ono keď zaplatíte euro za kartón gúľ, nebude to žiaden vianočný zázrak.
Našťastie som našla aj ozdoby od svokry. Tuším darček na narodeniny. Dostala som dve – jedny vo fialovej, druhé v červenej. Nevedela som si vybrať, tak som zavesila obe. V tej chvíli mi napadlo, že som na jedličku nenatiahla svetielka.
Rozžiariť jedličku, keď muž nie je doma a asistujú vám dve deti, je pôžitok. Stálo to dve červené gule a tri výkriky Nechytaj!, ale náš umeláč zablikal.
Staršia dcéra mi priniesla plastové figúrky z kinderka. Vianočnú kolekciu, ktorú s mužom od Mikuláša zbierali. Ohavné malé postavičky vianočnej kačičky, zajaca a inej hávede.
Stromček nie je len môj (škoda!). Je to spoločná radosť. Tak som ich proti svojej vôli zavesila.
shutterstock Nechajte zdobenie maličkým Medzitým mladšia doniesla krúžky prihorených pomarančových koliesok, ktoré som s ňou z dlhej chvíle vyrobila. Z novinového papiera som odkrútila darované ozdoby.
Vtáčiky z vianočných trhov, zelené anjeliky od sesternice, srdiečko od najlepšej kamošky, ktoré dávam až úplne hore, lebo je symbolom našej rodiny.
Vytiahla som aj fosforeskujúci betlehem od babky, slamené ozdoby, ktoré som našla vyhodené a bolo mi ich ľúto, a nakoniec zvončeky s menami členov rodiny. Chýba len ten s mojím menom. Nikoho zatiaľ nenapadlo kúpiť mi ho.
Nakoniec baby doniesli svoje školské výrobky – farebné reťaze, milukášovské hlavy a neidentifikovateľné štvorce a trojuholníky, ktoré tam musia neviem prečo visieť tiež.
V obývačke teraz stála disko jedlička. Rozsvietila som svetielka rovnako zažiarili detské očká.
Na okamih som v nich uvidela malú Grétu, ktorá v zasnežené ráno stála na stoličke, aby na vrch stromčeka položila hviezdu.
Odrazu bol náš umeláč najkrajší v celom meste. Lebo mi pripomenul, že to pekné je práve zdobenie a spomínanie. Aký bude výsledok, je už jedno. V očiach mojich detí to bude najkrajší stromček na svete.
Loading...
Tento príbeh akoby mi bol známy… stačí dosadiť iné mená 🙂
Tak teda, všetkým tým, čo už sťahujú obývačkový nábytok, hľadajú krabice s guľami, schovávajú papier do tlačiarne, lebo tých čerstvo nastrihaných vločiek je už dosť, naliveajú mužovi, aby ešte neozdovený stromček láskavo on osadil do stojana, skúšajú spraviť prerušený kontakt na svetliekach, alebo sa už chystajú ozdobovať…všetkým tým štastné a veselé !!!
Ďakujeme za krásne želanie . myslím že bolo adresované aj mne krásne Vianoce vam