Keď nie televízor, tak aspoň počítač alebo mobil

Čas neuveriteľne letí a nikde to nevidno lepšie ako na deťoch. Ešte mám v pamäti šok, ktorý som zažila, keď som na jednej návšteve zistila, že Filmárik je modrý a Filmuška červená a dnes moje deti čierno-biely dokument v telke okomentujú ako špinavý film, resp. pokazený televízor. Prvú kalkulačku som mala na strednej škole a prvý počítač typu PMD 85-2 tiež, vlastný kazetový prehrávač, tzv. walkman, až na vysokej. Dlhú cestu autobusom na školské výlety a exkurzie sme si krátili spevom a požičiavaním jednej videohry, kde vlk chytal do košíka vajíčka. Neskôr ktosi zohnal aj Tetris. Vonku sme sa hrali na chytačky a skrývačky. Mnohí počas ZŠ stihli prečítať všetky diely o indiánskom náčelníkovi Winetuovi a statočných Troch mušketieroch. Naším mottom bolo: “Všetci za jedného, jeden za všetkých!”

Dnešné deti sú celkom iné. Od narodenia majú prístup k vymoženostiam dnešnej doby – celkom samozrejme obsluhujú televízor, mikrovlnku, DVD, počítač; kalkulačky slúžia len ako zábavka tých najmenších a mobilný telefón má snáď každý prváčik. Deti dostávajú hodnotné dary a hry, ktoré podporujú individualizmus. Sú zaplavené množstvom informácií a prostredníctvom reklám a imidžových rozprávok túžia po veciach, ktoré sú momentálne “in”. Televíznych kanálov vysielajúcich najrozmanitejšie rozprávky pre deti i dospelých je neúrekom, stačí ráno zapnúť televízor a do neskorej noci je čo pozerať.

Už najmenšie deti vnímajúce farebnosť sveta sú fascinované pestrými animovanými obrázkami. Ako sa dieťa učí vnímať kreslený príbeh v knižke, tak sa učí vnímať aj kreslený príbeh v televízii. Rozdiel je snáď len v tom, že nad knižkou s dieťaťom väčšinou sedí aj dospelý a spoločne rozvíjajú komunikáciu vzťahujúcu sa k obrázkom. Moje pozorovania sú také, že k televízoru rodičia deti len odkladajú, aby mali pokoj a čas na iné aktivity. Len málo rodičov aktívne sleduje vysielané rozprávky so svojimi deťmi. A pritom nie každý kreslený príbeh vysielaný v čase pre detského diváka je určený naozaj deťom. Netreba ani pozerať, stačí sa započúvať do dabingu a hneď je jasné, odkiaľ dieťa pozná množstvo oplzlých a vulgárnych vyjadrení, hoci nikto v okolí ich nepoužíva. Netrúfnem si zhodnotiť, koľko času je vhodné venovať sledovaniu televízie, alebo ktoré programy sú pre deti vhodné a ktoré nie. Z vlastných skúseností viem, že pre deti je užitočné i príjemné sledovať program s niekým, s kým sa o tom môžu porozprávať, kto im pomôže oddeliť fikciu od reality, kto im ozrejmí súvislosti.

Niečo podobné je to aj s hrami na PC/PS. Deti často silno prežívajú vymyslené príbehy hier a je jedno, či sú to stratégie, strieľačky alebo automobilové preteky, v lepšom prípade náučné hry. Najmä chlapci (muži) sú priam magneticky pripútaní k monitorom, vylepšujú, vymýšľajú, komentujú svoje výsledky. Niekedy je naozaj problém vytiahnuť chlapov von a vôbec donútiť ich robiť aj niečo iné, než len ťukať do klávesnice a posúvať myšou. I tak mysľou zostávajú vo virtualite a robia všetko preto, aby sa do nej čím skôr mohli vrátiť. Keď trvám na spoločnej prechádzke alebo hre typu Človeče, nehnevaj sa, pripadám si ako príšera, ktorá chce deti donútiť k spoločným zážitkom. Lenže nič ľudí nezblíži lepšie ako práve spoločné zážitky a tie človek nezíska sám vysedávaním pred obrazovkou.

Ešte horšie je, ak sa v dôsledku nadmerného sledovania televízie či hrania virtuálnych hier obmedzí komunikácia v rodine. Ak totiž niekto sleduje film/hru, považuje za vyrušovanie čokoľvek iné, čo počuje z okolitého prostredia. Hoci sa snažíme doma sledovať televízne príbehy spoločne, nie vždy je to možné. Televíziu neberieme len ako náučný a výchovný prostriedok, ale aj ako zdroj zábavy a oddychu, najmä v čase nepriaznivého počasia. Občas sa aj názorovo nezhodneme, keď ja som presvedčená, že pozerania už bolo dosť a moje deti mi oponujú :). V literatúre som sa však dočítala, že zle je vtedy, ak má dieťa ráno kruhy pod očami (trpí bolesťami hlavy), zhoršia sa mu výsledky v škole, zmení návyky a začína sa izolovať od spoločnosti. Našťastie, zatiaľ situáciu doma zvládame, aj keď si občas vypočujem frflanie, že kazím svojimi aktivitami deň a ruším pohodu ničnerobenia.

Nezakazujem pozeranie televízie ani hry na počítači. Porušovanie zákazov je totiž veľmi lákavé a napokon, ak sama nie som schopná svoje obmedzenie dodržať, nemá žiadny význam ho vôbec nahlas vyslovovať. Snažím sa deti učiť, ako si majú vyberať vhodné programy, kedy sa môžu venovať virtualite a snažím sa pochopiť ich svet hier – to je môj veľký problém, keďže mňa neláka. Neodsudzujem virtualitu, veď vďaka internetu sa ľudia môžu zhovárať cez celú zemeguľu, len mi je ľúto, že vytláča reálny svet z detských hier.

Ilustračné foto: www.sxc.hu