Mama, on je iný!!!

Pred schátranou budovou sa hrajú dve deti – Mojsa a Ndya. Okolo letí lietadlo. Ešte ho poriadne nie je počuť, ale pomaličky sa približuje. Obe deti na chvíľu zastanú a ticho počúvajú. Ndya sa preľakane pozrie na Mojsa a začne utekať. Na okamih to vyzerá tak, že sa k nej Mojsa pridá, ale nakoniec len zakričí: „Neboj, mamička mi povedala, že tu nie sú zlí ľudia. Tu vraj bomby nepoznajú.“

Na Slovensko ročne prichádzajú tisícky a tisícky utečencov. V niektorých častiach Slovenska je to vidieť viac, v niektorých menej a v iných skoro vôbec nie. Avšak sú tu a my a naše deti o nich nič nevieme.

Čo znamená utekať z domova, kde zúria vojny a nepokoje a dostať sa niekde na maličké Slovensko, o ktorom dovtedy len máloktorý utečenec vedel?

Ročne k nám pribúdajú tisícky žiadateľov o azyl a drvivá väčšina z nich príde aj s dieťaťom.

Dospelí, ktorí prídu, chápu celú situáciu, aj keď niekedy po svojom a ak potrebujú pomoc, môžu sa obrátiť na príslušné orgány. Môžu mať čas pre seba a všetko si sami urovnávajú v hlave a snažia sa vysporiadať sa s novou situáciou.

A deti? Jeden deň spali vo svojich posteliach, ďalší deň už boli natlačení v tmavom špinavom kamióne. Nevedeli, či je deň, či noc, nemohli rozprávať. A len čakali. A zrazu konečná – vystupovať. Neznáma krajina, ľudia hovoria iným jazykom, muži sa modlia spolu so ženami, všetci sa niekam ponáhľajú.

Prichádzajú do inej civilizácie, takej vzdialenej od ich jednoduchého života. A nechápu prečo.

Nikto im nepovedal, prečo museli toľko dní bez jedla sedieť v kamióne. Nikto im nepovedal, kde sú všetci ich kamaráti.

A čo im dáme my? Právo na vzdelanie. Dáme im oblečenie, obuv, školskú tašku a môžu ísť.

Utečenecké deti väčšinou pri nástupe do školy zažívajú ešte väčšiu psychickú traumu akou je zmena prostredia. Nepoznajú jazyk, nevedia nič o našich zvykoch a školskom systéme. Zaostávajú a často chodia do školy s mladšími ročníkmi. Nevedia rozprávať po slovensky a uzatvárajú sa do seba.

Čím je dieťa mladšie, tým je to väčší psychický problém, pretože o to menej chápe súvislosti, ktoré sa udiali. A nehovoriac o tom, že čím mladšie deti, tým „úprimnejšie“ a často povedia aj to, čo zabolí.

„Prečo sa tak škaredo obliekaš?“

„Prečo tak čudne rozprávaš?“

A mnoho ďalších podobných otázok.

Zdá sa nám to od nás vzdialené, ale nie je. Čím vyšší je počet žiadateľov o azyl, tým sú záchytné a pobytové strediska plnšie detí a v okresoch, kde sa strediska nachádzajú, majú týchto spolužiakov v škole stále viac. A čo o nich vieme? Čo o utečeneckých deťoch vedia naše deti?

Aj naše dieťa môže byť tým, ktoré nechtiac, ale predsa ublíži niekomu, komu už bolo ubližované viac ako dosť.

Nemali by sme byť viac informovaní? Aj naše deti by mali vedieť, že je tu veľa iných detí, ktoré možno vyzerajú inak, ale tiež sa chcú hrať.

Každé dieťa má vedieť, že v školských laviciach pri azylantských spolužiakoch nastanú aj chvíle, keď príde malá Farida za pani učiteľkou s prosbou o potvrdenie, že si za 15 korún kúpila na konci roka fotku so spolužiakmi – lebo aj tých málo peniažkov jej musí preplatiť štát. Vtedy sa tomu netreba smiať. A to naše deti nevedia. A zatiaľ, čo sa oni nechtiac úprimné detsky smejú, pri záchytných, pobytových a azylových domoch je počuť detský plač.

Foto: www.mirocacik.sk