Hovorí sa, že malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti.
No z vlastnej skúsenosti viem, že zásadné okruhy problematických situácií sa vlastne nemenia – len je rozdiel v centimetroch, v decibeloch a v spôsobe prejavu.
Alebo sa mýlim? Skúste pozrieť…
Nechcem toto jesť!
Dojča:
Kým sa dieťa dojčí či fľašuje, ešte ako tak – aj keď aj tu sú občasné bojkoty, grckanie a iné „milé“ záležitosti.
Ako náhle však prichádzame k strave zhodnej pre väčšinu ľudstva, je to tu: prckovia vypľúvajú mrkvu, zemiakovú kašičku, karfiolovú polievočku a trvajú zúrivo na tom, čo jesť budú a nebudú.
Necháme ich umrieť hladom? A tak kalkulujeme: miesto mrkvy kukuričné cornflakes, miesto polievky jogurt, a to sa ešte vyhlasujeme za tých lepších, lebo sme nezišli úplne z cesty a neskončili sme pri keksíkoch, čokoládkach, cukríkoch a pepsi.
Puberťák:
Narastie to a nie je to o nič lepšie: toto mám jesť? Oduté gamby (veľké vyzerajú menej rozkošne, ako tie prdelaté), pohľad vraha, tanier odsunutý…
Potom nočné výjazdy do chladničky na litre mlieka a rožkov vagón (u nás, vy si dosaďte, čo jedia tie vaše „podrostky“), ale čokoláda to vždy istí, nech je ukrytá kdekoľvek. Nech akné para tlačí…
Nechcem si toto obliecť!
Dojča:
Obliekanie malých detí je kapitola sama o sebe – strkať tie malinkaté pacičky do košieľok, overalov, kabátikov a nebodaj kombinéz je mord obojstranný, sprevádzaný revom postihnutého aj dospelého.
Lebo – konať treba, a to rýchlo, dokonca rýchlejšie, ako je schopné to malé dieťa metať rukami a nohami. Keď sú trošku väčšie, obdobie vzdoru dáva tiež zabrať – lebo nie toto, hento!
A tak sa stane, že trpko kúpite synátorovi sýto ružové tričko, lebo sa mu páči (prípad mojej kamošky) a tŕpnete, ako prežije vaše dieťa v lete v zimných čižmičkách a v zime v letných šatočkách, lebo – „ja tem toto!“.
Puberťák:
Pokojné časy stredného detstva pominú ani sa nenazdáme a vzdor je tu zas:
Si šiši? Toto si mám obliecť? Veď by som vyzerala ako storočná babička! NIKDY! To si obleč ty!…
Horšie to je, keď idete spolu nakupovať oblečenie.
Lebo: keď si vyberá mama, pubiška gúľa očami: „V tomto chceš chodiť po ulici? “
Ak vám pochváli nejaký kúsok, alebo nebodaj kradne zo skrine, dajte návrh na Nobelovu cenu pre rodiča.
Nešpáraj sa mi v detailoch!
Dojča:
Je to tak: rovnako to neznášajú malí ako veľkí. Lebo čistiť nos, uši, záhyby malého bábätka a občas aj tú do…tú prdelku nie je nič, čo by napĺňalo drobca nadšením.
Vec zvaná odsávačka hlienov by mala byť vystrelená minimálne do inej galaxie, o strihaní nechtov (šport rovnako decimujúci postihnutého ako aj vykonávateľa) ani nehovoriac. Mama, neroooooooooooob!
A veľkí?
Žiadna zmena, len to nie je len o fyziognómii…
skúste povedať, že nemá mať nalakované nechty alebo taký make-up, lebo je na to ešte primladá a vyzerá prinajlepšom ako cigánka z Harlemu alebo pouličná tanečnica. Nestaraj sa! Ani do účesu, ani do piercingu, nieto ešte do farby a dĺžky (?!) vlasov.
Horšie je to ďalej: Čo bolo v škole? NIČ!!! Čo máš nového? NIČ!!! Čo počúvaš? NIČ!!! Čo ťa trápi? NIČ!!!
Si zaľúbená? PRESTAŇ – SI TRÁPNA!!! No a viete, čo ste vedieť chceli, že…?
Ostáva už len naliezť večer v hodine, ktorá zďaleka nezodpovedá vašim predstavám o zalíhaní adolescentov k „NIČOVNÍKU“ do postele, napchať sa tam ako dve mačky (v prípade báb to ide, u chalanov treba zvoliť taktiku „som súčasť PC, dcplayera, slúchadiel, knihy…) a tváriť sa veľmi zúčastnene, mať čas, aj keď sa vám zíva a v telke beží futbal a pomedzi blábolky sa dozvedieť, čo vlastne v tej škole bolo, keď mladej prišiel ako hrom do buka…
Ja sám!
Dojča:
Vysvetliť dvojročnému špuntíkovi, že nožík je nono a bobo, a že ho nemôže chytať, lebo je malý, znamená jedno: Ja ťam! A keď mi ho teraz mama nedáš, budeš kukať, ako zistím, ako si ho „ja ťam“ vezmem.
Ja ťam skúšam, ako chutí prací gél, na čo je rebrík v záhrade, ako sa pekne točí ventil na kanistre s naftou v dielni a iné zázračnosti.
Puberťák:
Kým pri drobákoch sú tieto bizardnosti na zasmiatie – veď sa usilujú byť samostatní, pri veľkáčoch sa nám občas žiada byť s nimi spoluúčastní. Nie, milí rodičia!
Ja sám pôjdem do školy a zo školy, chcem byť v izbe teraz sám, chcem ísť sám, kde ja chcem, nie s vami na trápny rodinný výlet kdesi na padnuté skaly.
Nuž, tak zvážte – veci sa vlastne nemenia, len naberajú iné dimenzie…
(16 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
