Moje deti nemôžu mať všetko, a to je pre nich najlepšie

Kde robíme chybu?

Len čo sa narodia, naša pozornosť sa zameriava na to, aby sa správne vyvíjali, fyzicky, mentálne, aj emocionálne.

Čo najdlhšie ich dojčíme, pretože vieme, že materské mlieko je nielen láska, ale aj inteligenčná a imunitná infúzia (máme naštudované!).

Potom prídu prvé lyžičky príkrmov a miesto obyčajného zemiaku servírujeme batáty a kopec iných, exotických potravín, o ktorých sme ešte pred pol rokom nevedeli, že existujú.

Sami ich nejeme, ale deťom chceme dopriať to najlepšie. Keď sa im náhodou nepáči, čo majú na tanieri, nedbali by sme im hneď vyvárať niečo iné.

Od začiatku sa s nimi hráme, štvornožkujeme po dlážke, staviame kocky, čítame rozprávky, spievame pesničky, plávame, chodíme na výlety, na tvorivé dielničky, do divadla, do kina, do múzea, na krúžky, na cudzie jazyky.

Náš vlastný je vyplazený až po zem, aby sme to všetko vtesnali do diára alebo, aby sme si to mohli dovoliť.

Sami si pletieme bič

Dlho mi trvalo, kým som si priznala, že som unavená z neustáleho vymýšľania a plánovania aktivít, len aby sa nenudili. Na vetu „nudím sa“ som mala alergiu.

Mala som pocit, že im musím vyplniť každých päť minút života, len čo otvoria ráno oči, až kým (konečne) nepôjdu spať. Sama som si na seba plietla bič.

A potom príde nepríjemný pohľad do zrkadla, lebo sa môžem snažiť, ako chcem, ale deti to aj tak neocenia. Len sa sťažujú, bez ohľadu na to, čo pre nich pripravím. Tak veľmi ma hnevalo, že nedokážu byť spokojní!

»»» Prečítajte si aj: Odborník na inteligenciu: Rodičia, neriešte nudu detí!

A to strašné správanie

Od malička im dávame na výber, či červené alebo zelené tričko. Či si chcú radšej kresliť alebo skladať lego.

Dávame im slobodu, životný priestor, rešpektujeme ich. Nesmieme zvýšiť hlas, ani zdvihnúť varovný prst, slovne ponížiť, a už vôbec nie udrieť.

Myslíš si, že úcte a rešpektu ich učíš vlastným príkladom, a oni namiesto toho na teba kričia, kopú, nadávajú ti. Je im úplne cudzie, že by si ťa mali vážiť, pre nich neexistujú autority, ani doma, ani v škole.

Dnes dieťa nemusí na ulici nikoho pozdraviť, keď na to nemá náladu… až tam sme dospeli.

Všetko za nich robíme

Namiesto toho, aby som ich dávno naučila používať príbor, dlho som im zvykla jedlo krájať. Nedala som im šancu, aby si vyskúšali natrieť maslo (avokádovú nátierku) na chlieb.

Obúvala som ich a vyhýbala som sa kúpiť tenisky so šnúrkami, hoci medzičasom som mala doma školáka. Ako často som nosila školskú tašku, robila domáce úlohy…

Zistila som, že nie som jediná vyšťavená mama. Je nás celý krúžok.

Pristihli sme sa, že robíme za nich všetko: ustielame postele, odkladáme zo stola použité taniere, zdvíhame pyžamo, ktoré zo seba ráno striasli v strede detskej izby.

Držali vôbec niekedy v ruke vysávač, handričku na prach? Vedia, ako použiť štipce na prádlo?

»»» Prečítajte si aj: Prečo sú dnešné deti znudené, netrpezlivé a nezvládajú frustráciu?

Toto chceme pre svoje deti?

Tou svojou nekonečnou láskou a pozornosťou a servisovaním ich pripravujeme o všetko. O to, aby mali svoje povinnosti, svoj podiel na fungovaní rodiny, svoj vlastný, nielen organizovaný čas, svoje vlastné túžby a sny.

Ako môžeš o niečom snívať, ak je to pre teba ľahko dosiahnuteľné? Ako môžeš oceniť niečo, keď sám nevieš, koľko úsilia a driny ťa stojí výsledok? Ako si dokážeš vážiť niečo, keď sa sám nestaráš o nič?

Toto chceme pre svoje deti? Ja nie.

Moje deti nemôžu mať všetko.

Nemôžem za nich robiť všetko. Je načase začať robiť veci inak (je načase prestať robiť veci za nich).

Tento týždeň budeme doma. Tvorivé dielničky si urobia na koberci v kuchyni, kým budem variť večeru. Jednu a tú istú pre všetkých. Pomôžu pripraviť stôl, aj ho upracú po jedle.

Tento týždeň si budú niesť svoje tašky, obúvať sa, aj si viazať šnúrky sami. A neodídu z domu, kým nebudú mať pyžamo tam, kde patrí.

Kto sa pridá?

(65 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...