Novoročné predsavzatia pre každú mamu

Mám za sebou pár výchovných úspechov (prvá samostatne odrecitovaná básnička pre Mikuláša) aj pár neúspechov (“Mama, tak kto teda nosí tie darčeky?!”).

Ako správna mama však nielen bilancuje, spomínam a hodnotím, ale dávam si aj nové ciele. Snáď sa mi ich podarí zvládnuť aspoň tak ako tie minuloročné.

To už zvládnete aj samé

Každé ráno sa opakuje rovnaký scenár. Rozospaté decko stojí v pyžame v obývačke, bezducho čumí na telku, v jednej ruke raňajky, v druhej plyšák.

A ja sa spotená mordujem s naťahovaním ponožiek, zapínaním gombíkov, uhládzaním pančúch a vyťahovaním rukáva spod svetra. Každé ráno to skončí rovnako. Vypínam telku, hučím, deti hučia na mňa, lebo som vypla telku, a susedia píšu odkaz: “Prosím, nehučte!”

Dávam si stopku. Od Nového roku sa deti každé ráno obliekajú samé bez neustálej pomoci materinskej ruky a ja nemilosdrdne obliekam a vychystávam – samu seba. 

Finančná gramotnosť pre najmenších

Poznáte ten pocit, keď do košíka s nadávaním na úžeru, vládu a infláciu hádžete predražené banány, ešte jedno mlieko a “ten lepší” syr, aby vaše decká mali k zelenine zdravú motiváciu? No a tie pribiehajú a do už beztak plného a drahého košíka znášajú lízatko, kinderko, čokoládu? 

Tak toto som stopla už pred pár mesiacmi a vydýchla som si. Za jedno preto, že moje deti zjedia menej cukru, čo znamená menej pokazených zubov a špinavých vetroviek od bundy. A druhý dôvod je jasný – začala som im vysvetľovať, čo koľko stojí.

Napríklad, že kinderko je také drahé ako liter mlieka. Alebo, že na to pekné tričko so srnkou musí maminka tri hodiny sedieť za počítačom. A deti začínajú pomaly chápať, prečo vlastne nemôžu mať všetko. Aj preto im Ježiško doniesol vlastné peňaženky.

TO patrí do koša, nie do maminej ruky

Moje deti, a možno aj tie vaše, majú obludný zvyk. Zjedia banán a podajú mi šupku. Schrúmu cukrík a dostanem obal. Pochutia si na praclíku a odovzdajú mi suchý koniec. Nie preto, že by som bola šrotovač na smeti, alebo snáď vyhrýzla zbytky. Proste im “zavadziam” v ceste ku smetnému košu. 

Prečítajte si aj: Moje deti nemôžu mať všetko, a to je pre nich najlepšie

Tento zlozvyk im zostal z útleho detstva, keď som neporiadok vyberala najprv z kočíka, a neskôr som sa namiesto nich rada prešla k odpadkovému košu, lebo oni chúďatká nedočiahnu (netrafia, neotvoria).

Niet sa čo diviť, že som postupne našla obaly a zbytky aj vo vrecku kabáta, kabelke, dokonca v mojej čiapke. Tam sa dostali v momente, keď som náhodou okamžite nevyskočila a nevyhodila odpad za ne. A s týmto zlozvykom, milé deti, oddnes končíme. 

Nie, nejdem sa s vami hrať

Kedysi by ste ma nenašli doma len tak polihovať a plytvať časom. Veď po večeroch sa dá s deťmi krásne vyrábať, víkendy môžeme tráviť v kútiku, a ak aj nie, aspoň s nimi pečiem, čítam alebo modelujem.

Ale deti prišli do veku, keď už princíp spoločného hrania chápu a mňa k tomu nepotrebujú. Takže odmietam sedieť každú voľnú minútu v detskej izbe a vymaľovávať tristo tridsiateho tučniaka, lebo decká to baví. Namiesto toho nechávam dvere otvorené, aby chápali, že som tam pre ne.

Môžu kedykoľvek prísť a pridať sa ku mne. A ak ich to nebaví, majú kamošku jedna v druhej. Odmietam si nechať nahovoriť od terapeutov a psychológov, že s deťmi trávim málo času a treba viac a viac a viac a … viete čo?

Stačí pár minút aktívne a v pohode ako unudená a frustrovaná celý deň. Zvlášť, keď sú deti vo veku, že sa zabaviť zvládajú samé. 

Učíme sa na vlastných chybách

Naša staršia chcela začiatkom zimy vyskúšať prvý sneh. Vybrala si na to samozrejme štýlové, no nepraktické rukavičky z farebnej vlny, ktoré okamžite premokli.

Viete, čo sa stalo? Musela ísť domov s mokrými rukavicami vo vreckách a ruky schovať du rukávov, lebo jej bola zima. 

Pred rokom by som ju doma najprv hodinu zbytočne prehovárala, potom by som jej mokré rukavice vzala k sebe, a nakoniec jej dala vlastné (a jednu by mi po ceste stratila). Ešte by som si vynadala, že som nezbalila aj náhradné.

Ale dnes nie. Dnes ju nechám pomraučať, že jej je zima, ohriať si ruky doma nad radiátorom a nabudúce dobre rozmyslieť, ktoré rukavičky sa do snehu hodia. 

Je v pohode byť smutný

Môj veľký materinský zlozvyk bol utešovať. Neznášala som pohľad na smutné, nahnevané či sklamané deti a vždy som sa snažila ukázať dobrú stránku veci, alebo aspoň podať nejaké vysvetlenie, aby sa deti dokázali s frustráciou vyrovnať.

Utešujem decká naďalej, ale toho, aby som ich zbavila smútku či sklamania, som sa už vzdala. Život je plný cukrární, kde vypredali zmrzlinu, detských kútikov bez trampolíny a aquaparkov, ktoré majú zavreté práve, keď tam vyrazíme.

Nemusím deťom vysvetľovať, ako by to malo fungovať v idálnom neexistujúcom svete, kde na každom rohu predávajú čokoládové nanuky a na tobogány netreba vystáť polhodinovú frontu. Kým však v takom nežijeme, mamine “mrzí ma to” im musí stačiť.

(6 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...