O deťoch a výchove III.

Ako môže niekto rozprávať o výchove, keď je „iba“ kňaz? Povie si možno ktosi. Guy však zažil plnohodnotnú rodinu, určite netypickú aj v čase jeho detstva.

A mnoho sa naučil práve tam, hoci ich bolo veľa.

Vychovávali nás ako jedináčikov

Guy bol jedným z 15 súrodencov, otec chodil do práce, o nich všetkých starala mama. Napriek tomu rešpektovali každé svoje dieťa s jeho potrebami a danosťami a mali ho rozdielne radi – tak, ako to každý potreboval. Guy spomína aj osobitosť v prístupe výchovy: otec ešte len prišiel domov z práce a už mu dobre spočítal všetky jeho prehrešky, ktoré mu medzičasom mama zreferovala – aj keď vraj veľa z toho zamlčala.

Napriek tomu cítil, že je milovaný a vedený tak, ako to prináleží jeho povahe a schopnostiam, ktoré v sebe nosil. Raz sa opýtal svojho otca:  „Ako to robíte, aby ste rozdelili medzi nás všetkých svoju lásku?“ Mama odpovedala jednoducho: „My ju nedelíme, my ju násobíme.“

Celý postoj k výchove alebo k prítomnosti detí v rodine je dnes položený na váhy dvoch misiek: dieťa alebo práca. Podvedome siahame po miske s nápisom „práca“, pretože máme pocit, že potrebujeme deti zabezpečiť, aby mali to a ono. Ale často krát nás práca pohltí natoľko, že nemáme čas vnímať, čo každé z našich detí vo svojej osobitosti potrebuje, aké je jedinečné, čo zo zraňuje, čo ho posúva dopredu, v čom mu treba pomôcť, kde potrebuje viac času na dozretie.

Jedna mama syna, ktorý sa dostal na šikmú plochu, spomína: „Viem, prečo bol Serge taký – jediný z mojich detí plakal v škôlke celé mesiace, pretože som mu chýbala.  Bol zraniteľnejší ako všetci ostatní, no ja som sa napriek tomu vrátila do práce.“

Akým byť rodičom?

Na výchovu dnes existuje x-receptov a spôsobov, najviac sa razí ten veľmi liberálny, potom kamarátsky a nakoniec aj „rovnocenný“ postoj. Guy má s nimi svoje skúsenosti…

Z jedného príbehu rozpráva: Malý, asi 3-4 ročný chlapec kopal do nôh starú pani. Pretože  jej to vadilo, obrátila sa na chlapčekovu mamu: „Mohli by ste malému povedať, aby s tým prestal?“ „On sa s tým baví, robí mu to dobre,“ znela matkina odpoveď. V tej chvíli sa stalo niečo neuveriteľné: akýsi mladý muž, ktorý práve prechádzal za lavičkou a vypočul si celý rozhovor, polial matke hlavu kokakolou z fľaše, ktorú držal v ruke. Tá hneď vyskočila, úplne vyvedená z miery: „Čo to, preboha, robíte?“ „Iba sa bavím, madam, proste mi to robí dobre…“

Byť kamarátmi so svojimi deťmi je fajn vec – ale nie vždy. Vašou úlohou je byť autoritou. Deti s vami nemôžu jednať štýlom „hej ty, počkaj“. Kamarátstvo ide bokom, pokiaľ ide o výchovný zásah – a deti to veľmi dobre vedia. Ak stratíte ako rodičia rešpekt u detí, bude to pre nich aj pre vás prehra. Mladý človek nemá mantinely a sám si ich nastaviť nevie, tak, aby mu to neublížilo – na to sú tu rodičia, aj keď asi v tých chvíľach nemajú u svojich detí vysoký „rating“.

Vašou úlohou nie je byť kamarátom na každú somarinu a dennú či nočnú dobu, ale predovšetkým zostať otcom. Poskytnite svojmu synovi orientačné body, hovorte mu o svojich ideáloch, a nezabudnite na účinné výchovné opatrenia. To sa však dá len vtedy, ak ste sami dospeli a dozreli. Taký človek je ten, kto má srdce, no na druhej strane vie byť pevný ako skala.

Hoci často mladí počujú: „Rob si čo chceš!“, veľmi túžia počuť: „Prestaň!“ Potrebujú pravidlá a vnútorný poriadok, aby sa ich naučili používať v živote – a na to sú tu pre nich rodičia.  Majú byť pevní a zásadoví, aby sa o nich deti mohli oprieť, byť im istotou. Chcú mať rodičov láskavých, chápavých – ale neústupných!

Láska a zásadovosť sa nevylučujú

Nebojte sa ísť proti prúdu, hovorí Guy. Vaše deti žijú svojou kultúrou a vy často ani neviete, čím sú kŕmené. Raz mi mladí dali darček – cd s rapovou hudbou. Musel som sa nútiť, aby som to dopočúval – bola to nuda. Texty piesní hovorili o tom istom – o drogách, o buchtách, čo sa nechali „pretiahnuť“, o policajtoch, čo sú buzeranti a spravodlivosti, ktorú treba okašlať. Čo potom zmôže rodič či vychovávateľ, keď vám dietko celý deň chodí s týmto na ušiach? Hoci niektorí rodičia hovoria, že takýto stav treba u detí brať s rezervou – čo sa naučí taký chalan, keď počúva celý deň iba takého „zaklínadlá“?

Naše deti nepotrebujú „prikyvovačov“ či slobodných rodičov, ktorí nebudú trápiť svoje deti a nechajú ich, nech sa „vybujaria“. Potrebujú rodičov, ktorí im budú podávať svedectvo života, takého, aký v skutočnosti je, a budú im hovoriť o hodnotách, hoci sa možno budú tváriť kyslo…Kto iný im to má a môže povedať v láske a pokoji, ak nie rodičia?

Z knihy „O deťoch a výchove“.