Rozvoj osobnosti
V období 3-4 rokov je pre dieťa z hľadiska priaznivého vývoja dôležitá dôvera v seba a svoje schopnosti. Ak ich v tomto období nezíska, môžu jeho pochybnosti negatívne ovplyvniť vývinové úlohy v ďalších fázach.
Dieťa so začína uvedomovať samé seba. Robí to niekoľkými spôsobmi:
JA CHCEM – pričom nejde ani tak o obsah, ale o formu ktorou to dáva najavo.
JA SÁM – ako pokus o vlastné riešenie situácie, o osamostatnenie sa.
NEGATIVIZMUS – je počiatok nezrelej detskej vôle. Uvedomuje si seba ako aktívneho činiteľa v dianí okolo seba a experimentuje so svojou vôľou. Chce dosiahnuť uspokojenie potreby, kedy cíti svoju moc , čo posilňuje jeho sebavedomie. Dieťa na niečom trvá, hoci už ani nevie prečo. Pomáha si tým vymedziť novú pozíciu vo svete, overuje si aktuálne hranice vlastných možností a limitov. Uvedomuje si, že je bytosť, ktorá vie samostatne konať a potrebuje potvrdenie svojich kompetencií sebou aj okolím. Súčasťou sebapoňatia dieťaťa sú aj „role“, ktoré sú pre neho v tomto období diferencované najmä rodinou (oteckov šikulko, mamičkin miláčik)
Pondelok ráno
Zaspali sme. Budím deti. Vbieham do kuchyne, na stôl chystám misky na vločky s mliekom. Zatiaľ čo manžel varí kávu, pripravujem desiatu do školy pre staršieho syna. Opäť budím deti, jednou rukou si umývam zuby a druhou vyťahujem zo skrine veci na oblečenie. Deti nevstávajú a tak ich vynášame z postele a polospiace usádzame za stôl k raňajkám.
„Ja nechcem vločky, chcem jogurt,“- mrnčí mladší. Z chladničky vyberám jogurt. „Ja si ho otvorím sám,“ – hovorí dieťa v období , v ktorom je pre jeho vývoj dôležité dokázať si svoje kompetencie a samostatnosť. Jogurt končí rozpľasknutý na zemi. Kompetentný jedinec sa rozplače a schová sa v kúpeľni.
„Mami, na dnes máme priniesť do školy obrázky lesných zvieratiek,“ – akoby mimochodom povie starší a nakladá si ďalšiu misku vločiek.
„Na to si mal myslieť večer,“- s cieľom podporiť jeho zodpovednosť mu vraví manžel a ja súhlasne prikývnem. „Dostanem mínusku“- so slzami na krajíčku povie zodpovedný jedinec a ide do izby vystrihovať z časopisov zvieratká.
„Nemáme čas, musíme ísť,“ – prepadám miernej hystérii. Našťastie sú sily v našej rodine jeden veľký na jedného malého a tak zvládneme zápas pri umývaní zubov pomerne rýchlo.
„Nechcem toto tričko“- protestuje kompetentný. „Nepáčia sa mi na ňom tie rybičky.“ Rozhodnutí nepovoliť ho navlečieme do trička a nohavíc. Po našom víťazstve vyhlási, že je hladný, keďže jogurt skončil na zemi. Kým sa snažím obliecť si niečo vhodné do práce, vyberie si z chladničky ďalší jogurt a usadí sa za stolom. Otvorí si ho. Sám.
Zodpovedný si ukladá – stále v pyžame – vystrihnuté obrázky do školskej tašky.
„Obliekaj sa už!“ – volám z kúpeľne kde sa snažím nahodiť si aspoň špirálu na oči.
„Veď dobre, dobre,“ – ozve sa z izby.
„Mami, zakvackal som si tričko“ – ozve sa z kuchyne.
„Kde mám mobil?“- behá po dome manžel.
„Prezvoním ťa,“ – navrhnem, ale neviem nájsť svoj telefón. Zakopnem do krabice s legom, ktoré sa vysype po izbe. Šťavnato zanadávam a mám v tej chvíli úplne na háku, že sa deti v tomto období učia najmä napodobovaním a rodičia sú pre nich ideál.
„Aha čo som ti priniesol,“ – volá víťazoslávne kompetentný a podáva mi telefóny, ktoré vybral z kufra svojho autíčka. Rybičky na jeho tričku prekrýva jogurt. Vyberám zo skrine iné. Už neprotestuje. (Dosiahol svoje.) Manžel so zodpovedným stoja pri dverách. Snažím sa narvať nové botasky mladšiemu na nohy. Tlačia ho. Presvedčím ho, že to dnes nevadí.
Po 20 minútach od prebudenia zamykáme bránu. Dnes máme rekord!
„Máme všetko?“ – položí rečnícku otázku manžel.
„Ešte papuče“ – povie starší. Manžel musí bežať do práce. Odomykám, pričom nešetrím syna neúčelnými poznámkami o tom, že príde neskoro do školy, lebo je lajdák a že rodičia nie sú otrokmi detí. Beriem papuče do ruky, zamykám a bežím umiestniť deti do zariadení. Pred školu s jedným, do škôlky s druhým. V šatni si utieram z čela pot, pozerám na hodinky a trpezlivo (navonok) čakám, kým si mladší obuje papučky. SÁM.
Vychádzam zo škôlky. Mám dosť. Bežím do práce. V autobuse sa zamyslím nad vývinovými úlohami, ktoré majú zvládnuť naše deti. Tak ako sa to píše v knihách. Ale kde sa píše, ako to máme v zdraví prežiť my rodičia v obyčajný pondelok ráno?!
Autorka pracuje: www.terapiavpohybe.sk
Toto nie je problem vyvinovej psychologie v praxi, ale o tom, ze treba vstavat o pol hodinu skor a veci si nachystat vecer. Pri troch detoch by sme to inak nestihali.
Ano, tuto teoriu tiez vyucujem svoje deti. prax je ale nepredvidatelnejsia
A vam sa nikdy nestalo, ez ste zaspali alebo si proste tie veci vecer nenachystali? A nikdy ste nemali rano stresik? Ja vstavam kazde rano o 6.00, odchadzme z domu o7. 30 a niekedy to rano u nas vyzera podobne ako to autorkine (alebo to ktore popisala), napriek vopred pripravenym hromadkam oblecenia …
Nestalo sa, ze by sme zaspali a ani taketo “literarne” ranne stresy nikdy neboli. Tiez vstavame o siestej (dospeli), o pol siedmej deti a odchadzame z domu o pol osmej. Neviem si predstavit, ze by som rano mala deti aj seba stresovat tymto sposobom.
nam sa to stava bežne. byvate u susedov?