Tak čo. Aké je materstvo?

Zahľadela som sa do mliečnej peny na kapučíne a tápala po správnej odpovedi.

“Nie vždy také ako sa očakáva,” odpovedala som so smiechom, aby to neznelo tak tragicky.

Nevhodná doba na podobné otázky.

Pred týždňom moje malé poklady poslali do večných lovíšť nového domáceho miláčika, morča Jima. Klietka pod oknom v obývačke, ja na záchode. Keď som sa vrátila, dvere na klietke otvorené, Jim nikde.

Po pol hodine pátrania, dedukcie “kam by som šla keby som bola morča,” som si uvedomila, že tu niečo nesedí. Deti sedeli ticho na koberci zakryté veľkou dekou a obe sa usmievali.

Nie, nebol to ten úsmev roztomilého batoľaťa z reklamy na ovocné kapsičky. Bol to výraz Hannibala Lectera počas vypočúvania.

“Slniečka? Kde je Jim?”

Starší syn (ako vodca tohto spiknutia) vstal prvý. Sprisahanecky sa ku mne naklonil s priloženým prstom na perách: “Pssst! Ďzim spinká.”

Už som tušila, že táto rozprávka o neposlednom morskom prasiatku nedopadne dobre.

“Kde spinká?” odvážila som sa po druhýkrát. Obaja vstali, vzali ma za ruky a viedli do detskej izby. Popritom bezstarostne spievali “Ide, ide vláčik, ide, ide vlak…”

Zastali sme na prahu izby. “Tam spinkať Ďžim!”

Na posteli ležali všetky vankúše a periny z domu. Panicky som k nim pribehla a začala opatrne jeden po druhom dvíhať. Úplne na spodu ležal Jim. Spinkal. A už nevstal. Márne som sa celý deň snažila nejak logicky odpovedať deťom, kam sa stratil.

“Odišiel do nebíčka.”

Rozhodne musím svoje pobyty na wc skrátiť.

Pravdou je, že toaleta má u nás celkovo veľmi špecifický význam. Mám niekoľko teórií. Alebo sa práve tam nachádzajú tie najpríťažlivejšie poklady pre detské oči, alebo sa pod našim záchodom kedysi nachádzalo staré indiánske pohrebisko, ktorého kliatba stále trvá.

To, že som v kuchynskej váze našla gélovú wc kapsulu v tvare kvetu som ako tak pochopila. No keď sa u nás zjavila nečakaná návšteva, usadila som ich za stôl a z vázy miesto umelých ruží trčali moje hygienické vložky, potrebovala som vysvetlenie.

“Vonia, kytička.” znela odpoveď. Áno, vďaka novému unikátnemu systému proti zápachu, vložky skutočne voňali ako harmanček. Aké praktické!?

V ten večer, keď som oplakala a pochovala Jima vzadu na záhrade, sme sa tak ako pri každom zaspávaní s deťmi modlili. Sama pochádzam z kresťanskej rodiny, no náš trojročný mal obdobie, kedy sa v noci bál. A tak sa modlitba stala zbraňou proti strašidlám. Na konci vždy sám dodá: “Hore sú anjeliky, aby som sa nebál. Neni nič strašidlá.”

Tentokrát však dodal čosi iné. Po mojom “amen” ma chytil za ruku a zašepkal: “A prosím ochraňuj Jima. Amen.” Dojalo ma to.

Myslím, že vtedy som si nahlas ujasnila, čo je vlastne materstvo.

Nie vždy také, ako sa očakáva. Kojenie počas rannej toalety, obľúbený krém rozotretý na sedačke, rozbitý riad, stonásobné opakovanie jednej vety, prenasledovanie na každom jednom kroku.

Potom ale príde večer, keď si unavená sadnem s pohárom vína pred televíziu a s úsmevom v telefóne sledujem videá a fotky mojich detí. Keď prvýkrát otvorili tie nekonečne hlboké očká, chytili ma za ruku, povedali “mamí”, z prechádzky priniesli kyticu poľných kvetov, s úžasom hľadeli na moje rozpustené dlhé vlasy, radovali sa z môjho spevu pri varení (a milión ďalších momentov).

Toto je materstvo. Aj keby ste ich občas najradšej vystrelili na mesiac, posledná myšlienka každého dňa bude patriť práve im.

(6 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...