Predvianočne s Máriou Podhradskou

V to ráno, keď sme začínali robiť on-line rozhovor, bola na oboch stranách za počítačom bežná ranná situácia: obe mamy nakladali do práčok, do toho jeden ocko sa vyberal s malou dcérkou k lekárke a mama ich musela na tú cestu dobre vychystať. Až keď zavrela za nimi dvere,  dostala sa  Mária Podhradská ku klávesnici, aby sme sa porozprávali o jej začiatkoch v hudbe v detstve, o ich deťoch, pohľade na výchovu, manželstvo i na hranie s Rišom Čanakym.

Mária, čo robia tvoje husle? Vraj si ich nemala veľmi v láske… Este sú niekde u teba doma?

Husle sú veľmi ťažký nástroj, Ako dieťa som asi nemala šťastie na dobrých učiteľov a tak som na hodiny chodila veľmi nerada, nebavilo ma hrať etudy a cvičenia, ktoré nemali melódiu. Nepamätám si, že by som hrala čo len jednu detskú pieseň. Moja mama je úžasný učiteľ huslí. Celý život učila na konzervatóriu a s deťmi vie neuveriteľne pracovať. Vie ich motivovať detským spôsobom.

Jej hodiny s deťmi trvajú dve až tri hodiny. Počas toho sa hrajú a jedia a pomedzi to hrajú na husliach, pričom mama im kreslí do nôt celé príbehy o tom, čo hrajú. Keby som mala takéto hodiny, tak mám možno k husliam iný vzťah. Dnes nehrám na husliach, pretože si to vyžaduje vážne cvičenie. Okrem toho, husle sú sólový nástroj a už by som potom nemohla spievať. Možno raz na starobu, keď budem mať viac času, sa k nim vrátim.

Spomínala si, že ako dieťa si využívala hrnce ako alternatívny hudobný nástroj. Zdedili to aj vaše deti?

Jasné. Keď mal Maťko dva roky, rozmlátil tatinkovi varechami jeho smetný kôš, ktorý si sám otočil hore dnom a búchal naň. Inokedy, asi o 21:00 h, k nám prišla suseda zdola (mimochodom, veľmi tolerantná správna suseda), že už nevládzu počúvať, ako naše decká trieskajú na všetky hrnce a misky, ktoré mi vytiahli z kuchyne, preniesli do obývačky, obrátili hore dnom, pustili si absolútne nahlas CD a varechami trieskali…

Vidím, že sú to celkom normálne deti. Aj keď Maťko podľa tvojho  vyjadrenia už na pesničky pre detičky nie je. Čo ho ťahá, aká muzika?  

Baví ho disco tanečná hudba s dobrými basmi. Zatvorí sa do našej spálne, aby sme ho nevideli, pustí si naplno CD s takouto hudbou a na našich manželskýc posteliach robí premety, skáče a svojsky tancuje. Ale neviem presne ako, lebo vždy, keď otvoríme dvere, tak uvidíme len asi sekundu, lebo hneď prestane.

Nové CD pre deti je naspievané s Jitkou Molavcovou v originálnej a optimálnej „federálnej“ podobe. Ako ste k tomuto nápadu prišli?

Jednoducho sa nám páčia aj české ľudové piesne pre deti. Máme doma zopár cd s detskými českými piesňami. My sme ako deti počúvali aj spievali aj české piesne a keďže sú to naši susedia a naše deti aj pozerajú rozprávky po česky, myslíme si, že nezaškodí rozšíriť ich obzor aj o české piesne. Nahrali sme vlastne tie najznámejšie hity, ako Kočka leze dírou, Holka modroká, Skákal pes pres oves, Poštovský panáček.

Známych krásnych detských piesní je na svete veľa: takže ďalšie CD bude trebárs slovensko-španielske? (Mária študovala aj španielčinu). Alebo celkom internacionálne?

Ak si to vyžiadajú okolnosti, tak môžeme spraviť aj španielske CD, ale to nie je momentálne naša priorita. Vždy reagujeme na to, čo chcú ľudia. Určite sa budeme venovať angličtine. Mám v hlave jeden veľký projekt, na ktorém je asi tak rok roboty, ak nie viac…  

Pred necelým rokom ste dostali taký trošku oneskorený vianočný darček v podobe vašej Katky. Ako zapadla do rodiny?

Katuška je úžasné dieťa. Plače, iba keď je hladná alebo unavená. Je veľmi veselá, spoločenská, veľmi podobná našim deťom, aj keď opäť výnimočná. Staršie deti ju milujú. Majú ju niekedy ako hračku na hranie. Strašne sa smejú, keď robí také veci, ktoré sa nemajú robiť. Napríklad, keď prská na nás vašetkých jedlo, keď jeme pri stole, alebo keď vyťahuje úplne všetko z úplne všetkých šuflíkov, takže je stále celá dlážka posiata vecami, keď trhá časopisy a knihy a papá papier, keď nás štipe, ťahá za vlasy…  

Ocko sa pochválil, že nemá problém s varovaním, ba ani s babyšatkou. Urob PR vášmu najlepšiemu tatovi…

Náš tatino sa naozaj vie postarať o všetko. Zvládne aj tri deti naraz. Vie im navariť, Katku nakŕmiť, prebaliť, okúpať a uspať. Samozrejme, je chlap a keď má na výber, tak ide robiť niečo „zmysluplné“ J. Ale keď je treba, tak sa na neho môžem spoľahnúť.  Na každom koncerte má Katku uviazanú v šatke a Katka mu tam vždy zaspí.  

Ako mama isto vnímaš posuny detí z obdobia batolenia cez škôlkarske časy až po momentálnu školskú prvú „samostatnosť“.  Čo ťa každodenne takýto rast detí učí, v čom ťa teší, v čom máš obavy, v čom cítiš napriek tej SPgŠ rezervy?

Prvé dieťa bolo určite najťažšie. Keď bol Maťko bábätko, stále sme si hovorili, už aby mal aspoň rok. Nechápali sme, prečo plače, nespí, neje, nekaká… S Terezkou sme už mali väčšie skúsenosti a už som si ju vedela vychutnávať aj ako bábätko. No a pri Katke si hovoríme, nech tie dni idú pomalšie, aby sme si stihli dostatočne vychutnať každé obdobie jej vývoja ako bábätka. Potom nasledovalo neuveriteľne dlhé obdobie vzdoru, ktoré u n ašich detí začína okolo roka a trává do štyroch rokov, kedy sa im konečne dá vysvetliť, že napríklad nemôžu ísť  v obľúbených sandálkach von, keď je január… Pri Maťkovi bolo toto obdobie opäť najbúrlivejšie. Jednak on je veľmi silná povaha a veľmi si stál za svojim. Takže to niekedy dopadlo  len tak, že som ho v jeho záchvate hnevu musela odniesť na posteľ aby si nevybil zuby, lebo si vždy ľahol na brucho na zem a búchal hlavou o dlážku. S Terezkou to bolo ľahšie. Ona si líhala na  chrbát. J Ale – asmoazrejme – aj toto obdobie bolo krásne. Veď nerevali celé dni. Snažila som sa uplatňovať moje znalosti z SPgŠ. Určite mi tá škola veľmi veľa dala aj do môjho osobného života .

Deti ma učia trpezlivosti, sebaovládaniu, jednoduchosti, viere, úprimnosti, spontánnosti. Strašne ma deti bavia. Aj vlastné, aj cudzie. Preto chcem robiť pre deti, pokiaľ budem vládať a pokiaľ ma to bude baviť. Vnímam to ako svoje životné poslanie.

Čo sa týka obáv – bojím sa puberty. Bojím sa toho aby sme sa neodcudzili navždy. Viem, že deti sa potrebujú odczdziť v tom období, ale normálne je to tak na dva až tri roky. Potom sa vraj zasa vrátia, tak snáď…

Máte tri deti, čo je nadpriemer oproti obrazu rodiny z reklamy.  Zrejme  pre vás nie je rodičovstvo postrachom…

 Vždy som chcela mať veľa detí. Túžba po deťoch bola aj jedných z dôvodov, prečo som sa rozhodla pre strednú pedagogickú.  Snívam o štyroch deťoch, zatiaľ máme tri, a čo bude ďalej .. hm…  

Obaja ste svojím povolaním umelci,  tvoje meno je známe zo šoubiznisu, ktorý to má v oblasti vzťahov kadejaké. Vy však vyzeráte veľmi zohratí, čo sa nedá zahrať. Aký je váš spoločný recept na lásku v manželstve?

Recept… podľa mňa je naše manželstvo podobné všetkým naookolo. Máme okolo seba veľa kamarátov, ktorí v manželstve riešia podobné veci, ako riešime aj my. Čo je podľa mňa naozaj dôležité, je to, aby manželia veci či problémy vznikajúce v manželstve riešili každodenne a to aj tie najmenšie banality. Niektorí to riešia hlučne, niektorí potichu, ale tá snaha nenechať problémy zapadnúť prachom je veľmi dôležitá. Každý nedoriešený problém v manželstve vypláva časom na povrch ako väčší a ťažší. Skrátka, snažíme sa vždy veci riešiť, nemlčať o tom, keď ma niečo štve, vždy si uznať chybu a prejaviť záujem o svoju zmenu. A potom naozaj aj zmeniť svoje správanie. Vidieť veci z pohľadu toho druhého. Skrátka – nebyť sebec. A každý deň začať odznovu.

Je vás doma už päť, ideálny počet na to, aby ste skúsili v uliciach Bratislavy prevádzkovať spievajúci živý Betlehem…

Čo sa týka živého Betlehema – tak to nás veru ešte nenapadlo. Ale mávame na námestiach v Bratislave koncerty na Vianoce, kde hrávame s deťmi príbeh o narodení Ježiša. Deti poobliekame do pekných kostýmov, ktoré sme si dali ušiť a deti sami prerozprávajú príbeh, aj ho celý zahrajú. Popritom spievajú koledy.

Čím sú pre Máriu Podhradskú Vianoce a čo je pre ňu ten najsprávnejší dar?

Prežívam Vianoce samozrejme aj duchovne, ale užívam si veľmi aj tú slávnostnú atmosféru, piesne, ktoré sa inokedy nespievajú, všetko je také pekné, vysvietené, voňajú koláče, jeme špeciálne jedlá, možno sneží, v telke sú rozprávky, dávame si darčeky a tešíme sa z toho. Deti veria, že prichádza živý Ježiško a že im prináša darčeky. Všetko je také pozitívne a radostné. Skrátka sme ako rodina a priatelia, naši najbližší spolu a užívame si to. A vnímam to ako veľký dar. To je práve ten najlepší vianočný darček, samozrejme, popri koženej kabelke, ktorá by mi vydržala viac, ako rok. Treba si urobť radosť aj z pozemských vecí. Nie?

A už len chýba vianočné prianie od Márie Podhradskej pre našich čitateľov…

Pokojné Vianoce a keby sme sa nevideli, tak aj veselú Veľkú noc praje M.P.

Pokojné prežitie vianočných sviatkov a radosť, ktorá sa nedá ukrývať, želá Márii a celej rodine

Mária Kohutiarová