Michal Kovács : otec, manažér, odborník na školstvo, komunálny poslanec. Na vysokej škole nebol spokojný s kvalitou výučby. Preto s kolegami založil úspešné univerzitné pracovisko (Centrum severoamerických štúdií) a ukázal, že učiť sa dá inak aj na verejnej vysokej škole. V komunálnej politike sa venuje materským a základným školám, pomáhal zakladať strednú školu LEAF Academy, budoval program pre šikovných ľudí, ktorý im pomáha vrátiť sa zo zahraničia domov a pracovať pre Slovensko. Viacerí z nich boli učitelia a vedci na najlepších svetových univerzitách. Vedie expertný tím pre školstvo v strane ZA ĽUDÍ.
Je otcom 2,5 ročnej dcéry a s manželkou Veronikou onedlho očakávajú ďalší prírastok.
Prerušili ste svoju profesijnú kariéru, vediete expertný tím Školstvo v strane ZA ĽUDÍ , idete do volieb. Už doteraz ste rozbehli mnoho výborných a fungujúcich projektov, ste aj komunálnym poslancom. Prečo toto rozhodnutie?
Každý rodič rozmýšľa nad budúcnosťou svojich detí. Tak ako budeme my s manželkou držať našu dcéru za ruku počas jej dospievania, za druhú ruku ju bude držať pani učiteľka alebo pán učiteľ. Preto chcem, aby mali všetko, čo potrebujú, aby naše deti dobre pripravili do života.
Počas svojej kariéry som zakladal vzdelávacie inštitúcie, venujem sa školstvu aj na komunálnej úrovni. Ak však chcem niečo naozaj zmeniť, musím ísť do „veľkej“ politiky. A kedy ak nie teraz? Už nemôžeme strácať čas. Po rokoch zanedbávania sa naše školstvo dostalo na úroveň Ukrajiny a Bieloruska.
Čo sú podľa Vás hlavné problémy nášho vzdelávacieho systému?
Ak by sme mali vymenovať všetky neduhy nášho školstva, bol by to dlhý zoznam. Naše vzdelávanie nefunguje napríklad preto, že učitelia musia po večeroch brigádovať v supermarkete, aby sa uživili. Naše deti v 21. storočí učíme naspamäť tráviacu sústavu holuba, ale nie to, ako obstáť vo svete, ktorý sa tak dynamicky mení. Veď väčšina zamestnaní, v ktorých budú pracovať naši potomkovia, dnes ešte neexistuje.
Dovoľte mi niekoľko strašidelných zistení z medzinárodného porovnania PISA, ktoré pravidelne organizuje OECD. Naše školstvo je veľmi nespravodlivé. Výsledky dieťaťa vo veľmi veľkej miere závisia od bohatstva jeho rodičov. Máme tiež problém s takzvanou funkčnou negramotnosťou. Až jedna tretina detí vo veku 15 rokov nemá schopnosti a vedomosti, aby mohli ďalej študovať, či pomýšľať na dobrú prácu. Máme tak jednu tretinu detí, ktoré budú mať v živote veľký problém. Budú to zároveň ľudia, ktorí ľahšie podľahnú konšpiračným teóriám, propagande, nenávisti a budú hľadať vinníka za nízku kvalitu svojho života. Žiaľ, nemyslím si, že tohoto vinníka budú hľadať v mizernom vzdelaní, ktoré dostali.
Často hovoríte o radosti z učenia a šťastných deťoch. Dá sa aj toto nejako merať a porovnávať?
Spolu s Českom a Kóreou patríme medzi 3 krajiny, kde sa deti najmenej tešia do školy. Každé desiate je v škole stále smutné. Predstavte si triedu s 20 deťmi. V každej triede sú minimálne 2 deti, ktoré sú celý deň smutné. To sú hrozné veci. Pri porovnaní s priemerom Európy máme na Slovensku tiež vyššiu mieru šikany ako v iných krajinách. Ale čo je ešte horšie, máme aj väčšiu akceptáciu šikany. Toto všetko sú veľmi vážne varovné signály. Naše školstvo nefunguje pre chudobných a slabších a nefunguje ani pre šikovných. Oproti priemeru OECD máme v prepočte na celkový počet detí len približne polovicu takých, ktoré dosahujú takzvané výborné výsledky. Je teda otázka, či pre niekoho naše školstvo vlastne funguje.
Predstava smutných, šikanovaných detí, ktoré nemajú šancu … Znie to strašidelne. Odkiaľ to chcete uchopiť?
Je to pre mňa veľká téma. Mnohí hovoria, že šťastné dieťa je klišé, lebo my Slováci nemáme radi vzletné slová a témy. Ja som ale presvedčený o tom, že dieťa musí chodiť do školy rado, musí sa tešiť z toho, že niečo objavuje, musí učivu rozumieť a len vtedy bude škola pre neho fungovať a bude v škole úspešné.
Dôležitá je preto už predškolská príprava. Nie len ako sociálna služba, ale aj ako priestor, kde dieťa dostane podnety pre rozvoj, kde s ním budú pracovať, aby potom prišlo do školy pripravenejšie, sebavedomejšie. Aby si mohlo potom viac užívať školu.
Budeme presadzovať, aby každý rodič, ktorý bude mať o to záujem, mohol dať dieťa do škôlky už od 2. rokov. V roku 2006 sme mali na Slovensku menej ako 2000 nevybavených žiadostí o škôlku. V 2017 to bolo viac ako 12 000. Musíme dať rodičom túto možnosť, ak sa budú chcieť vrátiť do práce, alebo sa potrebujú venovať ďalším deťom, ak ich majú viac…
Hovoríme teda a tisíckach nových miest pre deti v existujúcich, alebo nových škôlkach. Kto by mal byť ich zriaďovateľom ? Obce?
Áno. Ale dáme im na to prostriedky. V poslednom čase štát rád dáva obciam povinnosti, ale nie peniaze. Musíme zmeniť spôsob prerozdeľovania podielových daní a ďalších finančných mechanizmov, aby obce mali zdroje na vytvorenie nových kapacít.
Ak sa pýtate, kde na to vziať, tak len pripomeniem, že Slovensko nie je až také chudobné, ako sa nám niekedy zdá. Bohužiaľ za posledné roky bolo hlavnou úlohou ministrov školstva naplniť bezodné pažravé bruchá „našich ľudí“. Preto napríklad študenti žijú na internátoch spolu s potkanmi, červami či plesňami. Keď však máme doplatiť desiatky miliónov za už aj tak predražený futbalový štadión, peniaze sa nájdu okamžite.
Nedostatok jaslí a škôlok v posledných rokoch podnietil vznik mnohých súkromných zariadení starajúcich sa o deti, pribudla nová dávka – Príspevok na starostlivosť o dieťa, ktorou štát prepláca až 280 eur za opatrovanie napríklad v súkromnej škôlke. Dá sa to vnímať aj ako podpora podnikatelskeho prostredia?
Určite nechceme ísť proti trhu, keď niečo ekonomicky funguje dobre, nemá zmysel to kaziť. Ale problémom je, že veľa rodičov na to nemá. Tvárime sa, že sme sociálna krajina, ale nie sme. U nás sú najohrozenejší chudobou slobodní rodičia (9 z 10 prípadov sú to matky živiteľky) a potom mnohopočetné rodiny. A tým treba pomôcť.
Keď hovoríme o štátnych škôlkach, myslíme práve na týchto ľudí. Škôlky sa však nebudujú len kvôli rodičom. Predškolská príprava dáva deťom úplne iné šance na úspech neskôr v škole. Na Slovensku len 4% detí, ktorých rodičia nemajú maturitu, skončia vysokú školu. V krajinách EÚ je to až okolo 23%. Naše školstvo si neplní jednu zo svojich základných rolí, dať každému dieťaťu šancu uspieť. Bez ohľadu na sociálno-ekonomické prostredie, z ktorého pochádza. Toto musíme riešiť už od škôlky.
Poďme zo škôlky do školy. Ďalšou s dôležitých tém o ktorej hovoríte, je systém známkovania v našich školách. Celé zle? Prečo?
Problém so známkovaním v škole má niekoľko rozmerov. Niekedy sme aj my rodičia zodpovední za to, že tlačíme deti a učiteľov do nezmyselného hodnotenia. Aby sme mali pokoj na duši, že dieťa dostalo nejakú známku. Každý chce samozrejme len tú jednotku a v podstate ho ani veľmi nezaujíma, čo je za tým.
Čo robíme zle? Dieťa príde do školy a jedna zo základných úloh učiteľa je ho nejako klasifikovať – teda posúdiť, porovnať ho. A ako sa to robí? No tak, že v ňom hľadáme chyby. Žiakom dáme nejaké zadanie, ktoré určité percento z nich nezvládne. Hľadáme nejakú hrúbku v diktáte alebo aspoň škaredé písmenko. Potom porovnávame deti medzi sebou. V úlohách, ktoré sú často nezmyselné a nemajú žiadny dopad na život. Sú to len na to, aby sme ich nejako odmerali, niečo vykázali, a aby sme rodičovi, dali aspoň nejakú informáciu. Bez ohľadu na to, čo to reálne vypovedá o schopnostiach daného žiaka.
Aké to má dôsledky?
V dieťati vytvoríme stres, prestáva sa tešiť, že ide do školy niečo objavovať.
A čo to spraví s deťmi, s ktorými sa rodičia neučia, alebo prichádzajú z málo podnetného prostredia? Alebo len zatiaľ nie sú mentálne dosť vyzreté, aby zvládali takéto porovnávanie?
Tieto deti sa začnú zasekávať, začnú byť presvedčené že sú nešikovné, že im to nejde a začnú na to kašlať. Máme deti ktoré prepadnú v prvej triede. A to je taká silná facka od života, z ktorej sa niektoré ani nepozviechajú. Len preto, že my sme si museli niečo vykázať, museli sme niečo odmerať.
Veľmi veľa z detí, ktoré majú horšiu štartovaciu čiaru, príliš skoro rezignuje a nedostanú šancu uspieť.
Paradoxne známkovanie nefunguje ani pre šikovné deti. Tie si z tých dobrých známok vytvárajú mantru a identifikujú sa s nimi: Ja som jednotkár, som teda šikovný. Svoju kvalitu spájajú s formálnym hodnotením. Raz dostanú dvojku a zrútia sa…
V niektorých rozhovoroch spomínate, že známky majú svoje nedokonalosti aj pri hodnotení starších detí. Prečo?
V školách by sme mali oveľa viac hodnotiť priebežne počas školského roku. Dnes hodnotíme skôr tzv. výstupne, teda čo si dieťa dokázalo zapamätať. Často nám tiež chýba slovná spätná väzba, ktorá by dala hodnoteniu obsah. Žiakom potrebujeme vysvetliť čo robia dobre a na čom tak vedia stavať a kde potrebujú pridať. Slovné hodnotenie neznamená, že pomenujeme číslovku slovom, t.j. chválitebná, dostatočná atď. Mali by sme tiež oveľa viac porovnávať ako sa dieťaťu darí v porovnaní z jeho predchádzajúcim výkonom. Ak dieťa spravilo 20 chýb v diktáte a pred mesiacom ich spravilo až 30, je to obrovský posun. Ak však takéto dieťa dostane stále päťku, nie je to motivačné.
Čo na to učitelia?
Ak chceme začať hodnotiť inak, musíme vytvoriť priestor, aby to mohlo fungovať. Učitelia musia mať na takýto typ hodnotenia čas, musia vedieť ako na to a musia v tom vidieť zmysel. Nech už ministerská zodpovednosť pripadne po voľbách komukoľvek z nás, budeme musieť masívne zainvestovať práve do podpory (vrátane platov) a vzdelávania učiteľov.
Nedávno som počúvala zaujímavý podkast z Denníka N, kde hovoríte o výchovnej teórii s názovm “Growth Mindset “, kde vysvetľujete ako chváliť deti a prečo. Čo robíme na chválení našich detí zle?
Growth Mindset vzišiel z výskumu profesorky Stanfordskej univerzity, Carol Dwek. Hovorí, že sú 2 možné cesty. Dieťa si môže vytvoriť buď takzvané fixné nastavenie, alebo nastavenie na rast. Fixné nastavenie znamená: dieťa si myslí, že sa narodilo s vopred danými talentami a potenciálom. Keď tento potenciál naplní, zasekne sa a viac sa nesnaží. Druhou cestou je nastavenie na rast. Keď sa dieťaťu niečo nepodarí, povie si “No dobre, zatiaľ to neviem. Čo musím urobiť pre to, aby som som to vedel?” Ak zlyhá, berie to ako prirodzenú súčasť života a učenia sa. Zlyhanie takéto deti skôr motivuje urobiť to nabudúce lepšie a postupne dosiahnuť, čo chceli.
Ako si dieťa takéto nastavenie vytvára? Vieme to ako rodičia ovplyvniť?
Bohužiaľ, často v deťoch podporujeme práve to limitujúce, fixné nastavenie. Robíme to nevedomky, napríklad keď hovoríme : “Ty si taká šikovná, si hlavička, tebe tá matematika tak dobre ide”. Nehovoríme nič o tom, či je bystré, či prichádza s novými riešeniami. Často len v zásade konštatujeme, že jej ide matika, lebo má dobré známky.
Prečo je to zlé?
V momente, keď dostane zlú známku, alebo v škole niečo nezvládne, úplne sa jej zrúti predstava o tom, že je šikovná. Stáva sa to hlavne dievčatkám. Tento jav je jedným z vysvetlení prečo v istom veku začínajú chlapci akademicky dobiehať dievčatá a neskôr ich aj prerastú.
Ako vieme pomôcť budovať to správne nastavenie?
Dieťa sleduje, ako sa k problémom staviame my, rodičia. Keď deklarujeme že “ja som nikdy nebol na matiku” aj ono si môže podobne fixovať svoje vlastné nastavenie. Skúsme teda chváliť deti nie za výsledok (známku), ale za to, že sa výborne naučili, nešli sa hrať, ale venovali sa tomu ešte 2 hodiny. Alebo: “super, keď ti to nešlo týmto spôsobom, vymyslela si si iný”.
Ak dieťa príde s horšou známkou, reakcia podporujúca rast by mala znieť ”zatiaľ to nevieme, budeme sa viacej učiť a potom sa to podarí.” Kľúčové však je, aby sme takto rozmýšľali a hovorili aj o vlastnom živote. Deti nás „kopírujú“ oveľa viac, ako si myslíme.
(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
