Rozvíjanie talentu detí – očami pedagóga

Jeseň so sebou prináša aj čas rozhodovania sa, či dať alebo nedať deti do „ľudovky“.  Okrem finančných nákladov navyše – ani jedno nie je tak celkom lacný špás – však je dobré vidieť rozvoj talentu svojich detí aj z druhej strany brehu.

O pohľad očami skúsenej učiteľky sme poprosili deťmi obľúbenú  Mgr. Alenu Jurčáčkovú, Phd.,  učiteľku spevu.

Ako dobre rozpoznať, že dieťa má talent na niektoré z druhov umení?

O výtvarnom talente detí asi najlepšie svedčia pokreslené domáce steny a nábytok 🙂 Myslím, že deti aj sami inklinujú k tomu, čo im je blízke. Robia teda to, čo je im prirodzené, k čomu majú ťah. To je však do značnej miery ovplyvnené aj tým v akom prostredí sa pohybujú, aké podnety dostávajú, či chodia na výstavy, na koncerty. Veľmi dôležité je to, čo vidia doma, u rodičov, u starších súrodencov. Ak majú podnetné prostredie, často zareagujú a chcú robiť to, čo vidia. Buď ich to baví aj naďalej, čo býva známkou aspoň základného nadania, alebo ich to postupne prestane baviť.

Veľakrát rodičia najlepšie vidia, že na čo má ich dieťa nadanie. Ak sú sami aspoň základne umelecky vzdelaní, tak vedia prípadne aj posúdiť mieru talentu dieťaťa a je aj dosť veľký predpoklad, že zdedili vlohy po rodičoch. Odpoveď teda znie- vytvárať dieťaťu čo najinšpiratívnejšie prostredie a ono sa už prejaví v tom, čo je jeho srdcu blízke. Iste, že je vhodné deti aj viesť ku všestrannému rozvíjaniu.

Kedy je ten najlepší čas začať, čo sa týka veku dieťaťa?

Tak ako sa hovorí, že s výchovou dieťaťa treba začať minimálne 20 rokov pred jeho narodením, tak nejako  je to v teoretickej rovine aj s rozvíjaním talentu u detí. Teda iniciácia tkvie asi niekde v rodičoch a ich umeleckom cite a vzťahu.

Reálne u detí, teda tak, ako bola aj otázka položená, najlepší čas je vo veku okolo piatich, šiestich rokov, teda zároveň so vstupom do základnej školy. Vo výnimočných prípadoch do základnej umeleckej školy prijímame aj mladšie deti. Úplne spodná hranica sú však tri roky. Deti sa formou hry dostávajú  veľmi nenásilnou cestou k hudbe. Ako je to výtvarnom odbore, to neviem celkom dobre posúdiť, keďže som hudobníčka, ale v hudbe dieťa ani nepotrebuje vedieť písať a už si môže tlieskať do rytmu, podupkať, spievať, tancovať.

Talentom detí či ich túžbe chodiť na výtvarku alebo hudobnú sa akosi nevenuje pozornosť… Čo na to hovoríte?

Keďže máme stále veľmi veľa záujemcov o navštevovanie základnej umeleckej školy, nemám pocit, že by sa túžbam detí v tomto smere nevenovala dostatočná pozornosť. Pripúšťam, že v máloktorých rodinách sa „muzicíruje“ ako kedysi a teda spev a hra na hudobných nástrojoch už nie sú takou samozrejmosťou, čo je rozhodne aj dosť veľká škoda. Okrem psychologického dopadu na deti a aj celé rodiny to má značný vplyv aj na prirodzené rozvíjanie ich hudobnosti. Mnoho, umenie podporujúcich a rozvíjajúcich rodín však je aj v dnešnej dobe a to sú často práve rodiny detí, ktoré navštevujú umelecké školy. Deti sa často inšpirujú svojimi staršími súrodencami, alebo aspoň tým, že ocino si niekedy zabrnká na gitare, alebo hráva na rodinných oslavách, mamina spieva, alebo hrá na klavíri, prípadne tancovala vo folklórnom súbore a pod.

Má zmysel dávať deti na umelecký smer? Čo im to prinesie – v oblasti citovej, psychologickej, vývojovej?

Iste jednou zo základných vecí je nepochybovať o schopnostiach svojich detí, ale ich ani nepreceňovať a nepreťažovať. Podľa môjho názoru umelecké vzdelanie patrí k základnému rozvíjaniu osobnosti človeka. Učí človeka všestrannejšiemu vnímaniu života ako takého, vnímaniu druhých ľudí, vedie k prispôsobovaniu, zlaďovaniu s druhými, k disciplíne a v neposlednom rade k rozvoju vyjadrovania osobného prežívania, teda k sebapoznaniu a sebavyjadreniu.

Človek ktorý sa zaoberá krásou, krásu a harmóniu rozvíja, bude nepochybne človekom, ktorý pevnejšie stojí na zemi, pozná svoju hodnotu a teda aj hodnotu druhých ľudí a vecí a skôr sa snáď popasuje so životom a s tým, čo mu prinesie. Nemyslím si, že je cieľom života byť vo všetkom najlepší, ale mať zo života radosť, robiť to, čo človeka teší a napĺňa, byť schopný robiť radosť druhým. Byť celistvou vyrovnanou osobnosťou v súčasnom pretlaku techniky a biznisu najrôznejšieho druhu je asi najväčším umením. A k tomu sa snažíme aj my pomáhať deťom v základných umeleckých školách.

Duchovné a duševné bohatstvo často nie je ohodnotené a zaplatené, ale v živote človeka je k nezaplateniu. To môžem povedať aj z vlastnej skúsenosti. Kultivácia človeka v tejto oblasti je vrecom bez dna a v dnešnej dobe ešte viac ako kedysi. Internet, rýchla komunikácia, množstvo informácii, to sú nepochybne veľkí pomocníci človeka, ale aj veľkí škodcovia rozvoja kreativity a reálneho citového rozvoja človeka, nielen hrdinstva vo virtuálnom svete.

Majú deti dnes viac či menej talentu, sú trpezliví a vytrvalí v napredovaní?

Talentovaných detí je stále dosť, hoci nároky sa asi vo všetkom stále zvyšujú. S trpezlivosťou a vytrvalosťou je to horšie. Zavrieť sa do izby a niečo vytrvalo cvičiť, keď za ten čas by sa kľudne dalo sedieť pri počítači a niekoľkými kliknutiami myši nadobudnúť množstvo informácií hneď a teraz, byť hrdinom vo virtuálnej počítačovej hre, alebo na „chate“, kde človek nemusí podávať ani reálne informácie o sebe…je to ťažká konkurencia.

Umenie sa totiž nedá veľmi oklamať. Myslím ale skutočné umenie, nielen počítačom namixovanú hudbu ku ktorej sa človek pekne oblečie, tvári a stroj robí väčšinu činností za neho. Aj to sa síce treba naučiť, ako sa tváriť hodnoverne, ale o tomto tu teraz nechce byť reč. Náročnosť vidím v tom, aby deti vôbec chceli na sebe vytrvalo pracovať a nevzdávať sa keď niečo nejde hneď, alebo keď nie je zo mňa superstar, alebo iná rýchlo kvasená hviezdička. Hoci tie sú pre deti veľkou motiváciou a pri správnom usmernení ňou môžu aj zostať.

Úlohou rodičov a nás pedagógov je pomáhať deťom nezostať len pri tom pozlátku, ale budovať ten „umelecký domček“ a teda aj svet na pevnejšom základe a sledovať tým oveľa viac než len chvíľkové zaskvenie sa.

Čo by ste urobili vy, ak by ste mohli, na pomoc deťom v napredovaní rozvoja umeleckých vlôh?

Ja ako rodič by som chodila s deťmi viac na koncerty, na výstavy, snažila by som sa zapájať celú rodinu do tvorivosti najrôznejšieho druhu, aby sa nám všetkým spájala s predstavou umenia veľmi príjemná láskyplná atmosféra kedy môžeme a chceme byť spolu, niečo tvoríme, je nám dobre a prináša to radosť v prvom rade nám a môže aj ostatným, ak budeme mať obecenstvo 🙂 Iste by som deti prihlásila do umeleckej školy, aby pod vedením odborníkov mohlo v sebe objaviť aj tie talenty na ktoré ja ako rodič už možno nemám kapacitu.

Ja ako ja 🙂 , súkromná osoba, by som sa vo veku päť rokov určite prihlásila do tanečného odboru. Ja osobne mám na tanec smrteľnú slabosť a nevyliečila som sa z toho doteraz a ani sa vyliečiť nemienim 🙂

Tanec je výbornou príležitosťou pre deti (a nielen pre ne) ako celým telom cítiť hudbu, vyjadriť ju, začleniť sa do kolektívu, vedieť sa prispôsobiť a v neposlednom rade aj „vytĺcť“ nadbytočnú energiu a vykompenzovať každodenné sedenie v školských laviciach.

Na mieste učiteľky, teda vlastne na mojom mieste, konkrétne ako učiteľka spevu sa chcem snažiť žiakom vzbudzovať chuť k hudbe, pomáhať im nadobúdaním správnej techniky spevu k tomu, aby mohli realizovať svoje sny a zaspievať si to, po čom túžia, samozrejme v rámci možností. Budem sa snažiť vytvárať čo najviac príležitostí k tomu, aby mali žiaci chuť pracovať na sebe a kráčať za svojím cieľom. Vnútorná motivácia je veľmi silný motor, ktorý sa štartuje podnetmi zvonka. Tých je konkrétne v speve v súčasnosti veľmi mnoho. Úlohou učiteľa, teda mojou, je vo veľkej miere pestovať žiakom správny postoj k hodnotám, k tomu, čo je skutočné umenie, čo stojí za to.

My dospelí máme v rukách zlaté čarovné prútiky na naše deti, čo však kladie dosť vysoký nárok aj na nás samých a na našu ochotu stále rásť a neupadať do stereotypu. Ako som spomínala na začiatku, že výchova detí začína 20 rokov pred ich narodením, tak evidentne aj my máme značný vplyv na to, aké sú naše deti. Preto je najlepšie rásť spolu s nimi , veľa tvoriť, byť vynaliezavý. Iste sa nám to podarí, keďže dnešná doba skutočnému umeniu až tak veľmi nepraje, teda to je veľká výzva pre našu kreativitu, ako dovoliť skutočnému umeniu a hodnotám žiť okolo nás, ale hlavne v nás. Myslím, že bez Božej pomoci to asi nejde, ale ani bez veľkého vlastného pričinenia. „Pomôž si človeče, aj Pán Boh Ti pomôže“. Veľa šťastia! 🙂