Pomoc! Môj partner je mamičkár…

Na otázky odpovedá PhDr. Kornélia Dibarborová, detská klinická psychologička

Jedna moja známa nadviazala vzťah s jedným mladým mužom. Ona – doktorandka na vysokej škole, on – pracujúci v jednej firme v Bratislave a študujúci popri tom vysokú školu. Vyzeralo to celkom idylicky. Až mi po nejakom čase začala rozprávať, ako často chodieva k rodičom na návštevu, aj keď by nemusel, keď sa aj na niečom dohodnú, z ničoho nič zmení program a oznámi jej esemeskou, že ide na víkend k rodičom. Časom sa začala cítiť ako piate koleso na voze, ako vyplnenie voľnej chvíle v cudzom prostredí. Neskôr sa rozišli. Nechcem si predstaviť, čo by bolo, keby sa boli vzali. Ona by zostávala sama doma (s dieťaťom), osamelá, on by chodieval k rodičom? Je to síce v ich prípade hypotetické, ale reálne sa to stáva dosť často. Stačí si prečítať množstvo príbehov – aj na internete. On/ona sa radí o svojom aj intímnom živote s mamou, telefonuje pri najmenšom probléme „domov“, hoci by sa mal/mala najprv porozprávať s partnerom. Ona beží s týždňovým dieťatkom na týždeň k mame. On ide pomáhať v sobotu do záhrady, keď ho v piatok večer o desiatej o to požiada jeho mama, hoci mali ako rodina naplánovaný spoločný program. Jeden či druhý sa mame sťažuje na partnera, vyťahuje jeho zlé stránky, rieši s mamou to, čo by malo zostať doma. Stretávate sa, pani doktorka Dibarborová, s týmto problémom aj vo vašej poradni?

Určiť, či ide o klasického mamičkára či mamičkárku nie je jednoduché, lebo zdanie môže klamať.

Uvediem príklad: mladý muž sa oženil so stavebnou inžinierkou, jeho matka je pediatrička. Narodilo sa im prvé dieťa a mladá matka spočiatku zjavne nevedela, ako reagovať na to či ono, súvisiace so starostlivosťou o dieťa. Manžel videl, ako sa trápi a navrhol, aby problémy konzultovali s jeho matkou, skúsenou odborníčkou. Počiatočné nadšenie mladej ženy po čase vystriedala nevôľa a pocit, že svokra do všetkého hovorí. Označila manžela za mamičkára a radila sa radšej so svojou matkou, predavačkou v železiarstve…

V takomto prípade je dôležité, v akom vzťahu je svokra a nevesta. Ak sa majú radi a rešpektujú sa, nevesta sa rada nechá poučiť, dokonca radšej ako od vlastnej matky. Ak nie, je oheň na streche a aj tá najlepšie mienená svokrina rada je braná ako útok.

Je dôležité odlíšiť, či sa mamička alebo svokra iniciatívne montujú do všetkého, aj keď sa ich na názor nikto nepýta, alebo len odpovedajú na prosbu o radu. V tom je podstatný rozdiel.

Čím to je, že niektorí ľudia, ktorí by už mali žiť samostatný život, sú akoby priviazaní pupočnou šnúrou k mame a neosamostatnili sa? Akoby nedospeli…

Rizikovú skupinu v tomto prípade (pričom výnimky aj tu potvrdzujú pravidlo!) tvoria často jedináčkovia, druhorodené deti, ktoré majú oveľa staršieho súrodenca a deti z nekompletnej alebo nefunkčnej rodiny, s ktorých si matka urobila náhradu za partnera.

Ak nejde o mimoriadne labilného a neschopného jedinca, má pripútanosť na svedomí matka (rodičia), ktorá z akéhokoľvek dôvodu odmieta akceptovať to, že dieťa dospieva a chystá sa vyletieť z hniezda. Neuvedomuje si, že prehnanou starostlivosťou o svoje dospievajúce dieťa, kope hrob jeho budúcim partnerským vzťahom.

Týka sa tento problém viac mužov alebo žien? Ako zistiť včas, že je partner mamičkár?

Ťažko povedať, nečítala som nikde o podobných prieskumoch. V podstate je to však jedno. Ak je náš partner „závislák“ prekáža nám to, aj keby bol jediný muž či žena, ktorého to postihlo.

A ako to včas zistiť? Treba si pozornejšie všímať vyššie spomenuté rizikové skupiny. Treba si uvedomiť, že spolu s väčšinou jedináčikov si zoberiete aj jeho rodičov. Je to pochopiteľné. Ich záujem bol dlhé roky sústredený výlučne na toto jediné dieťa a že to svadbou zo dňa na deň neskončí, je viac než isté.

Má to však ako všetko okrem nevýhod aj výhody. Ak vás rodičia jedináčika prijmú do svojho srdca, stanete sa pre nich milovanou nevestou či zaťom, partnerom ich milovaného dieťaťa. No a za vnúčatá by položili aj život.

To, že matka spočiatku zo zotrvačnosti organizuje život svojho potomka aj po tom, ako si našiel známosť, však neznamená, že tak bude robiť naveky. Treba pozorovať, či počet „zásahov“ postupne klesá a to, ako sa k nim partner stavia. Ak nespozorujete postupné odpútavanie, mala by vám začať blikať červená!

Majú tie mamy, ktorých deti ostávajú takýmito „závislákmi“, nejaké výchovné metódy, ktorými dieťa na seba takto výrazne pripútali

Samozrejme, ale neuvedomujú si to. Začína to tým, že za dieťa všetko riešia už na piesku, strúhajú mu ceruzky ešte aj na druhom stupni ZŠ, na rodičku „vyžehľujú“ poznámky a zlé známky, píšu falošné ospravedlnenky, keď ich miláčik blicuje, zatĺkajú pred ocinom všetky prešľapy. Upratujú za neho, presne určujú, s akými hračkami, ako a s kým sa má hrať, určujú, na aké krúžky má chodiť bez ohľadu na to, čo ho baví a ešte v šestnástich rozhodujú, čo si má obliecť. Jednoducho, už v zárodku zadusia každú iniciatívu či aktivitu svojho dieťaťa. A pitom sa kochajú sa v tom, aké majú poslušné dieťa!

Zrejme je jedno, či tá mama býva za rohom alebo niekoľko 100 kilometrov ďaleko…

Bohužiaľ, dnes už áno. Voľakedy stačilo, aby sa mladí odsťahovali o dve dediny ďalej a bol pokoj, lebo na voze ťahanom koňmi alebo peši to bolo ďaleko. Rodiny sa navštívili na výročité sviatky, takže dôvodov na spory bolo menej. Dnes, keď majú dominantné mamičky mobily, vlastné autá a mnohé bežne používajú internet, nie je problém bombardovať mladých dobre mienenými radami…

Existuje návod na to, ako sa môže muž či žena osamostatniť a začať žiť svoj vlastný život alebo je to celoživotné bremeno, ktoré si jeho/jej partner vzal v deň sobáša?

Nemusí to byť celoživotné bremeno, ale oslobodenie sa je výlučne v rukách „postihnutého dieťaťa“. Ak situáciu rieši nevesta či zať, nedopadne to spravidla dobre. Svokrovci ju/ho znenávidia a svoje dieťa začnú ľutovať a štvať proti „narušiteľovi“.

Známa manželská poradkyňa Barbara De Angelis vo svojej knihe „ 100 nejčastějších otázek o lásce, sexu a partnerství“ (1997) odporúča, aby „dieťa“ svojich toxických rodičov ešte pred svadbou požiadalo o dodržiavanie nasledujúcich pravidiel:

1. Vybral som si svoju snúbenku, aby mi bola celoživotnou partnerkou a očakávam, že sa k nej budete správať s rešpektom, zdvorilo a láskavo. Sme pár a ak ju budete kritizovať alebo jej ubližovať, je to to isté, ako keby ste ubližovali mne.
2. Ak sa k mojej partnerke nedokážete správať s rešpektom, tak sa s vami nebudem stýkať. Buď nás budete vídať spolu alebo nás neuvidíte vôbec.
3. Môj dom nie je váš. Pred tým ako chcete prísť na návštevu nám najskôr zavolajte. Keď nás navštívite, nebudete nás poučovať ako máme žiť, vychovávať deti, rozostavovať nábytok a podobne.
4. Musíte rešpektovať náš čas a súkromie. Neprajem si, aby ste k nám chodili päť krát denne. Doprajte nám čas na to, aby sme vás sami chceli vidieť. Prirodzene, že v naliehavých prípadoch sa na mňa môžete kedykoľvek spoľahnúť.
5. Viem, že to pre vás bude možno ťažké, ale ináč to nejde. Chcem vás vo svojom živote len vtedy, ak prijmete moje manželstvo a budete si náš vzťah vážiť.

Na môj vkus je to trošku necitlivo a tvrdo povedané, ale na „hrubé vrece“ fakt niekedy platí len „ hrubá záplata“. Ako návod na určenie istých pravidiel komunikácie medzi mladými a rodičmi tieto body poslúžiť môžu. Je to vždy o konštelácii pováh, situácie a rodinných tradícií. Čo jednému vyhovuje, druhého zabíja…

Foto: www.mirocacik.sk