Žiť sviatok

Nejako sa práve hanbím. Hrabem sa v spomienkach na časy, kedy sme služobne manželsky začínali a je mi nielen úsmevne. Ono to začalo tým, že som na tom slávnom fb našla vetičku, ktorá mi bola veľmi povedomá: „Oslávili sme s polovičkou výmesačie…“

..každý deň sú…

Presne sa mi to vybavilo pred očami. Ako sme to brali vážne. Ako si mi vždy, na to výmesačie čo len našich zásnub, začatia randenia, prvého bozku a ja neviem, čoho ešte, doniesol čokoládu, boli sme v cukrárni na obrovskom zmrzlinovom pohári alebo si mi kúpil nádhernú ružu. Mali sme Vianoce x krát do roka.

Počítali sme tie „výmesačia“ neskutočne dlho, ako statoční rytieri, ba dokonca si ma vždy fascinoval tým, že si si pamätal dni a dátumy, kedy sa čo stalo, kým ja som mala presne pred očami, čo si mal oblečené, čo si povedal a ako sa to stalo. A tak dodnes vieme, prečo si ma nesmel požiadať o ruku a ako sme sa mali slušne správať na našich zásnubách dňa toho a roku toho v jednom máji. 

S príchodom detí sa tie naše výmesačia začali nejako potkýňať o narodeniny a meniny našej zväčšujúcej sa famílie, o to viac, že každé z našich detí malo dve krstné mená, ktoré poctivo oslavujeme čo len štrngnutím džúsom v plastovom pohári. Keď to už dospelo do štádia, že oslavujeme v jednej súvislej šnúre celý rok, nejako sa tie „naše výnimočné dni“ stiahli do úzadia.

Oprášiť

 A je mi to ľúto. Rovnako ako toho, že naše zabudnuté ľúbostné listy sú síce starostlivo ochraňované v poslednom šuflíku pred zvedavosťou potomstva, no ešte stále asi nie sme dosť veľkí, aby sme si z nich znovu čítali. Tak, ako si to dlho sľubujeme, hoci mnohé pasáže vieme naspamäť a mnohé žijeme bez toho, aby sme museli vidieť písmenká na papieri.

Len: ide o ten čarokrásny okamih. Okamih, kedy sa zastaví čas a my pocítime znovu silu momentu, ktorý pre nás tak veľa aj po rokoch znamená. Rovnako, ako keď mi hovoríš nežne „bambuľka“, hoci už nemám také kypré parametre, ako v časoch, kedy ma táto prezývka sprevádzala a ty si ma aj s ňou zbalil do svojho srdca.

Tak, ako si ja pamätám texty všetkých tých už zažltnutých papierikov, popichaných v skrini medzi tvojimi košeľami, keď si bol bez práce a ja som ťa chcela nakopnúť. Ten, čo si nosil v peňaženke, sa ti už rozpadol. Ale stále, keď sa ráno pozrieš do poličky, má sviatok v duši. Aspoň mi to znovu a znovu opakuješ, ako veľmi pre teba tých pár sloviek znamenalo.