Pred nedávnom sme mali stretávku z výšky. Hneď za tradičnou otázkou “Ako sa máte a čo robia vaše deti,” padol veľmi opisný dôvetok: „Tiež na prístrojoch?“
Vybuchli sme do smiechu a všetci svorne pritakávali. Riešime to isté. Koľko času sú na compoch, mobiloch, tabletoch…?
Má to tak byť?
Netvárme sa, že náš život sa technológií netýka. Sami žijeme v matrixe. Pracujeme v technologických spoločnostiach, pracujeme na vývoji, predaji, marketingu alebo ich „len“ denne používame.
Žijeme v technologickej dobe, či si to povieme nahlas alebo nie. Či to deťom budete zakazovať alebo nie. Oni online jednoducho budú.
Otázka stojí len tak, čo budú v čase strávenom „na prístrojoch“ robiť. Či sa budú naozaj len hrať, zabíjať čas alebo ich budú používať aj na vlastný rozvoj a budú pre nich reálne užitočné.
Týmto smerom posunuli moje rodičovské lamentovanie dvaja írski učitelia, David O´Grady a Conor Flynn. Odchytila som si ich na konferencii Učiteľ nie je GOOGLE 4, kde prezentovali „softvér na adaptívne učenie”, ktorý vyvinuli a používajú v školách.
David, aký je rozdiel medzi tradičným vyučovaním a tým, keď sa deti v triede pozerajú každý do svojho monitora?
David: Ako vyzerá tradičná trieda? V centre je učiteľ, stojí niekde pred tabuľou a upriamujú na neho pozornosť všetci žiaci (v ideálnom prípade 🙂 ).
Ak pracujem s technológiou, t. j. každý žiak pracuje na svojom počítači, centrom pre každého žiaka je jeho osobná práca na svojom vlastnom rozvoji. Učiteľ je ten, ktorý chodí pomedzi deti po triede a môže pomôcť. Každému individuálne.
Učím matematiku 12 – 13-ročné deti a 2 roky aj s používaním adaptívneho učenia pomocou softvéru. Bežné vyučovanie prebieha tradičnými metódami, len raz do týždňa máme vyučovanie na laptopoch, keď deti dostávajú individuálne zadania. Každý študent prechádza „vlastným chodníkom“ zadaní a úloh.
Nie ja, učiteľ, som ten, kto odhadne náročnosť úlohy, ktorú žiak potrebuje, ale vyhodnotí to program. Softvér mu ponúka úlohy, ktoré zvládne. Ktoré sú pre konkrétneho žiaka užitočné.
Podľa toho, ako pracoval v predchádzajúcich úlohách, koľko času mu riešenie zobralo, aké robil chyby, systém vyhodnotí, či sa ešte treba vrátiť k predchádzajúcemu (alebo úplne inému) učivu alebo môže preskočiť 3 kroky a dostať omnoho ťažšie úlohy.
Každý v triede sám, svojou rýchlosťou, tempom, obtiažnosťou. Dostávajú takto aj domáce úlohy.
Technológie, počítače, úlohy na monitore, ktoré si rieši každý sám. Nestratia deti schopnosť normálne komunikovať?
Conor: Čo je to komunikácia? Akú formu komunikácie potrebujete vy v práci? Potrebujete napísať email, urobiť powerpointovú prezentáciu. Potrebujeme aj iné formy, ako len verbálnu komunikáciu.
Nie, neobávam sa, že by deti prestali rozprávať. Súčasťou vyučovania stále zostáva aj to, že učiteľ prednáša, vysvetľuje, deti pracujú v skupinách, kde sa musia dohodnúť, hľadať spoločné riešenia, odôvodňovať, obhajovať, argumentovať a na konci dostatočne dobre prezentovať.
Učenie závisí od vzťahov s inými ľuďmi. Práve tento vzťah môže byť podporený a usmerňovaný pomocou technológie.
Každé dieťa teda pracuje na inom zadaní. Neporovnávajú sa potom deti, kto je aký dobrý? Na aký level sa kto dostal?
David: Myslím, že toto vedie viac k spolupráci, ako k porovnávaniu a súťaženiu. Tým, že každý dostáva iné zadanie, nemôže sa nikto prezentovať, že úlohu zvládol najlepšie a prvý a nemôže tým frustrovať tých ostatných.
Ak niekto skončí svoje zadanie a nechce pokračovať ďalej, môže pomôcť spolužiakovi, ktorý má problém so svojim zadaním. Mám skúsenosť, že táto spolupráca funguje a šikovnejší žiaci sú motivovaní pomáhať ostatným.
Takže nemôžu ani opisovať…
David: Šikovnejší žiaci pri bežnom teste nechcú dať niekomu opísať, nechcú niekomu len tak prepustiť vlastný výkon, vlastnú prácu. Tu ale pomáhajú, keď svoju skončia…. Áno, je to prípustné.
Ako je to s hodnotením a výsledkami?
Školské, ale aj domáce úlohy dávajú žiakovi okamžitú spätnú väzbu. Softvér im ju hneď ohodnotí. Nemusia čakať týždeň, kým učiteľ opraví test alebo úlohu, odpoveď dostanú okamžite. Hneď po skončení úlohy sa dozvedia, ako na tom sú a čo by bolo fajn robiť ďalej.
A čo učiteľ? Má ešte čo v triede robiť? 🙂
David: Výsledky testu sú dôležité aj pre mňa ako učiteľa. Ak vidím, že dvaja, traja žiaci úlohu z prebratej témy nezvládli, individuálne sa k tomu s nimi vrátim a dotiahneme to.
Ak výsledok ukáže, že veľká skupina detí to nezvládla, je to pre mňa signál, že som ich to učil zle. Musím ísť na to znova a inak. Je to pre mňa samotného veľmi motivačné.
Takúto interakciu nemôžete mať bez technológie, ak máte v triede 25-30 detí.
Pomáha mi to v budovaní osobných vzťahov so žiakmi, ktoré sú najdôležitejšie. Ak viem, čo ich trápi, kde sú ich slabiny, čo im ide, nejde, vieme spolu lepšie a efektívnejšie spolupracovať.
Ako vnímajú tento spôsob vyučovania írski rodičia?
Conor: Poznáte to asi aj vy.
Prídete domov z práce a spýtate sa dieťaťa: „Čo ste dnes v škole robili?“ – “Nič.” „A máš už spravené úlohy?” – “Áno.” A tam to vo väčšine prípadov skončí.
Nemáme šancu dozvedieť sa viac, ak nemáme ochotné dieťa, ktoré vám to vyrozpráva. (Kto také má? 🙂
V systéme, ktorý používame, dostane rodič prístupové heslo ako do internetovej žiackej knižky a môže vidieť, čo a kedy ich deti v škole alebo na domácu úlohu robil. Aké dosiahli výsledky, či sa zlepšili alebo stagnujú.
Máte teda o deťoch celkom dosť informácií a dát, kam sa dostanú?
Conor: Politika ochrany osobných údajov je veľmi prísna. K výsledkom konkrétneho študenta sa okrem neho samého dostane len jeho učiteľ a jeho rodičia. Každé dieťa má svoj tajný ID kód, podľa ktorého ho systém rozpoznáva.
Ale máme zaujímavé všeobecné štatistiky. Napríklad, ak sa v slede niekoľkých úloh, ktoré sú úspešne vyriešené, dostane k jednej neúspešnej chlapec, pýta si ďalšie zadania a chce prekonať, poraziť svoj neúspech. Narozdiel od dievčat, ktoré pri neúspechu skladajú zbrane a nechcú ísť ďalej. Aspoň u nás v Írsku.
Čakali by ste to?
Vizitka:
Conor Flynn – po medzinárodných skúsenostiach v oblasti vzdelávania (vyučoval deti v Írsku, Maďarsku a Číne), využíva možnosti moderných technológií a stál pri zrode softvéru, ktorý pripravuje obsah pre jednotlivých žiakov na mieru – podľa jeho možností a schopností.
Je spoluzakladateľ spoločnosti Adaptemy a EDTECH z Írska. Spolu so svojimi kolegami (ako napr. David) a za podpory zástupcov Univerzity Komenského v Bratislave z Katedry algebry, geometrie a didaktiky matematiky, ktorá je odborným garantom projektu, spoločne predstavili prvý softvér pre adaptívne učenie na Slovensku – VEDOMAT.
V prvej fáze je projekt zameraný na výučbu matematiky na druhom stupni základných škôl, do ďalších rokov plánuje Vydavateľstvo RAABE prepracovať aj obsahy z ostatných prírodovedných predmetov, resp. jazykov.
(5 hlasov, priemerne: 4,00 z 5)
Loading...
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Večierka pre tínedžerov
Váš tínedžer potrebuje spať toľko, ako batoľa
Bábätká, ktoré spia s mamou, sú šťastnejšie
Farba moču môže byť znakom nejakej choroby
NsP Trstená
Tak asi dáme študovať naše deti do Írska, pretože tam pochopili, že učebné postupy a sposoby by mali byť pre dnešnú dobu spojené aj s technológiami a nie len s mentorovaním profesora pred deťmi. Naozaj si nemyslím, že zakazovanie tabletov, mobilov a pod. je správne riešenie.
Určite aj technológie môžu byť prínosom, ak sa správne uchopia. Ja som za zavedenie na školách aj tablety a smarfony dať deťom. Dnes už je veľký výber rôzne výkonných mobilov a smarfonov za primerané ceny a je čo vyberať aj pre deti. Tie sa tak zoznámia s technológiami a naučia sa s nimi pracovať vo svoj prospech. To ako ich používajú je už na vedení rodičov.
Dobre vysoké náklady pre deti. Neprimerané nároky na všetkých.
Ako ich rodičia používate vy s deťmi. ďakujem za odpoveď.
Pri vzájomnom priamom prirodzenom komunikovani, a dohováraní detí vzájomne aj s učiteľom, vychádzajú živé napadý, je tam očný kontakt,živé prejavy,riešenia, nestrnulé, -priama spolupráca,.Jeden povie druhý nadviaže niečo z toho vznikne,aj bez slov-čo deti ovládaju skvele.
Su ochotní si prirodzene pomáhať vymýšľať atd,Tím.Cibrí sa mozog prirodzene je hravý.
Pri počítači má viac svoj uzavretý vlastný okruh. Ja a počítač.Za mnou možno rodič doma potom.
Pisateľka by to chcela zažiť ako dieťa./Tužba pisateľky pre svoje dieťa.
Toto sa týka malého počtu detí.
Matrix -matrica do ktorej zakodujeme niečo, vložíme.
Niekto tu pretým napísal,že slovenské deti sú vzdelané,a určite viac v určitých smeroch ako inde.Nás radi navštevujú z vonka.
Ak niekto túži po takomto princípe učeni môže navštíviť Škandináviu.
Ale musí sa tam on prispôsobiť a zaradiť.
:
Metoda vraj zo 70 rokov adaptívne učenie.
Učiteľ nevie vysvetliť sa tam píše.Učiteľ je živý organizmus,pracuje s deťmi,a musí poznať aj žiakov aj s čím pracuje-to potom bude kto?Musí byť lepší ako pristroj nie?Človek tam dáva program, a musí to ovládať, nebude mať viac roboty?
Matematik aj iní vie pracovať sam so svojim dieťaťom doma.
MOŽNO NIEČO UŽ DOMA DETI SAMI OD SEBA POUZIVAJU.
Deti su ďalej ako my asa z toho smejú.
Čo pozorujem tak väčšinou sa deti hrajú vonku a aj ked majú niečo
čo im kúpili rodičia tak to použiju na chviľu a aj tak vymýšlajú schovávačky bunkre atď Svoje.
Hranie je pre nich lepšie, aj to formuje ich myslenie ,doma alebo vonku.
Tam až nie je toľko súťaživosti.
Je lepšie ked sú tu a majú sa kde hrať.ˇMame pekné počasie.