Z veľkomesta na vidiek

: Rodičovské tvorivé dielne

Počas prázdninových potuliek som sa pred pár dňami dostala do Banskej Štiavnice. Po prvotnom cieli, kedy som deti chcela povláčiť hore dolu po štiavnických kopcoch, zatiahnuť ich k nejakému tajchu a nakoniec sa vyštverať na Kalváriu, sme nakoniec skončili na návšteve u mojej spolužiačky z vysokej školy.

V príjemnom tichu záhradky, rušené len občasnými kvapkami dažďa a požiadavkami detí sme rozprávali o všetkom možnom. Lydka Vencelová je psychologička, ktorá dlhé roky pracovala s deťmi, najmä s tými s poruchami reči a poruchami učenia. Okrem diagnostickej a terapeutickej práce s nimi sa podieľala aj na štandardizácií niekoľkých diagnostických metód práve v tejto oblasti.

Teraz sa venuje prevažne svojim detičkám, šesťročnej Zuzke a štvorročnému Miškovi, z ruchu Bratislavy odišla žiť do Banskej Štiavnice a je jednou zo zriaďovateľov súkromnej základnej školy Bakomi.

Ak vás zaujímajú príbehy ľudí, chcete vedieť, ako sa žije na malom meste v porovnaní s Bratislavou, aké je to zakladať súkromnú školu – čítajte ďalej.

Poznáme sa dlho, obe sme po skončení školy ostali pracovať v Bratislave, založili sme tu svoje rodiny. Ako ste sa u vás doma dostali k nápadu odísť z hlavného mesta a začať žiť na “vidieku”? Koho to do Štiavnice tiahlo viacej?

V Bratislave sme začali cítiť, že priestor hustne – nové stavby, dostavby, stále viac áut bez možnosti parkovania, ubúdanie zelených plôch. Mesto sa nevyvíja tým smerom ako sme si predstavovali, keď sme si tam kupovali byt. Navyše sa nám narodili deti a chceli sme, aby vyrastali v pokoji a v blízkom kontakte s prírodou.

Viac sa chcel do Štiavnice presťahovať môj muž. Uvažovali sme aj o iných menších mestách, vyhrala to Štiavnica – pre obidvoch.

Ako reagovali na sťahovanie deti? Keďže som videla výbeh okolo vášho domčeka, predpokladala by som, že ho ocenia viacej než ihrisko pri Miletičke …

Keďže kúpa a rekonštrukcia domu v Štiavnici trvala dlho, deti mali dosť času sa so sťahovaním zžiť a pripraviť sa naň. Našu záhradu si veľmi užívajú. Niekedy je aj problém zmotivovať ich na výlet mimo domu a záhrady.

V Štiavnici máme výbornú škôlku. Aj vďaka nej sa deti rýchlo adaptovali a našli si kamarátov. A aj nám kontakty s rodičmi zo škôlky pomohli včleniť sa a nájsť si sociálne zázemie.

Boli sme ale prekvapení ako dlho, vlastne až doteraz (2 roky po presťahovaní), spomínajú na Bratislavu a na náš predchádzajúci byt.

Ako sa ti v Štiavnici žije? Ja som čakala menej ruchu, ale celkom to tam u vás frčí 🙂

Hovoríme tomu, že žijeme na samote v centre mesta. Na našom pozemku máme totálne súkromie – v kopcovitom teréne, v bohatej zeleni a pri väčších výmerách pozemkov ako v Bratislave si susedia nedýchajú na chrbát.

Takmer všade, kde sa v meste potrebujeme dostať, dôjdeme pešo. Pohybujeme sa v krásnom historickom meste a v prírode. V meste to celkom žije, ani nestíhame všetko, čo sa tu deje. Ľudia sa viac stretávajú, sú viac spolu ako vo veľkom meste.

Žije sa nám tu veľmi dobre. Samozrejme, že nám chýbajú niektoré veci, na ktoré sme boli zvyknutí v Bratislave. Zisky z nášho presťahovania ale určite prevažujú straty.

Keďže si mala šancu zažiť mamičkovanie v Bratislave aj v Štiavnici, mala by si chuť trochu to porovnať? Veľa ľudí zastáva názor, že dostatok možností pre mamy a deti (športovanie, kultúra, rôzne cvičenia, znakovanie .., neviem čo ešte) je len vo väčších mestách. Ako to vnímaš ty?

Musím povedať, že z možností, ktoré si vymenovala, som po narodení detí v Bratislave toho veľa nevyužívala. Akurát som chodila na výborné cvičenie jogy – to je jedna z vecí, ktorá mi v Štiavnici chýba.

Veľa času sme v Bratislave venovali tomu, aby sme s deťmi boli často na vzduchu a aby sa mohli vonku slobodne hýbať a hrať – chodievali sme hlavne do Medickej záhrady (to je z Košickej celkom fuška). Toto je v Štiavnici splnené bez akejkoľvek námahy.

Šport (bicykel, plávanie, turistika) a kultúra je, zdá sa mi, pre nás dostupnejšia tu ako v Bratislave – neriešime cestovanie, parkovanie. Máme na dosah aj rôzne tvorivé aktivity – deti chodia do dielne tradičných remesiel, ja chodím do kurzu kreslenia.

Menej dostupná sa mi naopak zdá zdravotná starostlivosť a jej kvalita.

Bolo pre teba či pre deti niečo náročné pri zmene prostredia, zmenil sa nejako výraznejšie spôsob vášho každodenného fungovania?

Myslím, že sme presťahovanie zvládli celkom hladko. Čo je teraz iné v bežných veciach?

chodíme viac pešo a stále v kopcoch, robíme väčšie nákupy menej často, musíme mať viac peňazí v hotovosti – v Štiavnici sa nedá všade platiť kartou. Sme viac doma spolu – manžel nemá office mimo domu ako v Bratislave, teraz obidvaja pracujeme väčšinu času z domu.

Celkovo sa mi zdá, že žijeme kľudnejšie, v menšom ruchu, máme okolo seba viac prírody a lepší kontakt s ňou.

Po tom, ako si po skončení školy dlhšie pracovala s deťmi, si sa teraz dostala do kolotoča okolo zriaďovania súkromnej školy. Keď si mi to povedala, bola som nadšená – ako nápad sa mi to veľmi páči, no verím, že celý proces nie je jednoduchý, ani krátky. Ako a u koho vlastne vznikol nápad školu zriadiť?

: Komunitné čistenie tajchu v Štiavnici

Nápad mali niektorí rodičia z našej škôlky. Mňa to veľmi oslovilo a spolu s nimi som sa s vervou do toho pustila.

Hlavnou motiváciou pre nás všetkých bolo to, že máme deti v predškolskom veku a chceli by sme, aby chodili do dobrej a modernej školy a to aj vo vzdelávacom aj vo výchovnom slova zmysle.

Reforma školstva v štátnych školách nejde tak ako by mala, dúfam, že nám sa podarí do školy doniesť skutočne efektívne a zmysluplné veci.

Keďže som sa pohybovala v školskom prostredí ako psychológ a už mám za sebou aj skúsenosť z pohľadu rodiča, viem si predstaviť, že každý z nás môže mať nejakú negatívnu skúsenosť alebo proste zistí, že toto alebo ono mu na danej škole (či v škôlke) nevyhovuje a mal by jasnú predstavu o tom, ako by sa veci mali či nemali robiť. Nie každý si však preto zriadi vlastnú školu 🙂 Bolo niečo podobné aj vo vašom prípade? Zohralo tvoje povolanie a minulé pracovné skúsenosti nejakú rolu v rozhodovaní sa?

Určite áno. Je pre mňa výzva preniesť do bežnej školy to čo viem z výskumu alebo z klinickej praxe.

V čom si myslíš, že máte šancu sa od iných škôl odlíšiť?

Chceme používať vyučovacie metódy a metodiky, o ktorých sme presvedčení, že sú efektívnejšie ako tie, ktoré sa bežne v školách používajú. Hlavne pre prvý stupeň to vo všeobecnosti znamená, že deti budú viac aktívne narábať a experimentovať s javmi, o ktorých sa učia a informácie budú získavať cez vlastné zážitky. Matematiku chceme napríklad učiť pomocou prístupu a pomôcok Márie Montessori – je to veľmi logický a názorný systém, kde deti s reprezentáciou čísel aktívne manipulujú a vytvárajú si veľmi jasnú predstavu o číslach aj o číselných operáciách. V slovenčine sa chceme sústrediť na porozumenie hovoreného aj čítaného, chceme, aby deti a učiteľ medzi sebou viac komunikovali, aby sa jazyk a o jazyku učili v rámci bežnej komunikácie. Podobne cudzí jazyk chceme učiť v prirodzených komunikačných kontextoch, tak že deti sú vystavené na vývinovo primeranej úrovni cudziemu jazyku a postupne ho začínajú aktívne používať.

V tradičných školách je to stále často len práca typu ceruzka – papier, učiteľ frontálne sprostredkuje informáciu, ešte stále deti veľa memorujú bez pochopenia zmyslu a podstaty.

Chceme, aby v našej škole fungovali partnerské vzťahy a vzájomný rešpekt medzi učiteľmi a žiakmi. Chceme viesť deti k samostatnosti a zodpovednosti.

Akú máte motiváciu a čo je vašim cieľom – myslím v škole?

Chceme, aby sa škola v meste postupne etablovala, aby bola stabilná čo sa týka financií a bežnej prevádzky.

Tiež si predstavujem, že bude priestorom pre zavádzanie, overovanie a hľadanie ďalších inovácií vo vzdelávaní.

Viem, že pracujete aj na šlabikári pre prváčikov. Aká je to práca (okrem toho, že iste náročná)? Koľko vás na ňom pracuje?

Podarilo sa nám získať grant od Agentúry na podporu výskumu a vývoja Slovenskej republiky. Na tvorbe šlabikára spolupracujeme s Pedagogickou fakultou UK v Bratislave. Robí na ňom tím psychológov, logopédov, pedagógov, ilustrátor. V priebehu práce budeme prizývať ďalších ľudí. Súčasťou projektu bude aj overenie efektivity šlabikára vo veľkej porovnávacej randomizovanej štúdii, ktorú plánujeme v školských rokoch 2013/2014 a 2014/2015.

Z práce na šlabikári sa veľmi teším. Je to tvorivé, do praxe aplikujeme aktuálne informácie z výskumu vývinu čítania a vývinu reči. Teší ma hlavne to, že všetko vyskúšame a overíme s deťmi pred tým ako sa pustíme do prípadného vydania šlabikára. A tiež som veľmi rada, že prvé deti, ktoré budú s novým šlabikárom pracovať, budú deti v našej škole.

Nuž, do Štiavnice želáme veľa dobrých nápadov a úspešný septembrový štart.