Neprijaté

Ten pocit poznáme mnohé úplne dôverne – po x-rokoch materskej sa predsa len rozhliadame, ako ďalej a kam sa vlastne máme vrátiť. Poučené skúsenosťou iných mám začíname pátrať po návrate do práce veľmi skoro, ale rovnako veľmi skoro pochopíme, že nie sme žiadané.

Príbehy žien, ktoré boli napriek materskej fundované, zvýšili si vzdelanie, boli šikovné, nebáli sa práce sa podobajú ako vajce vajcu – nech už sa odohrali kdekoľvek.

Príbeh prvý – z kultúry

Málokomu by napadlo, že aj v tejto finančne poddimenzovanej sfére, kde fakt robia len totálni šialenci a nadšenci, môže niekto odmietnuť človeka, ktorý to aj za tie peniaze chce a vie robiť. Aj to sa však stalo Dane:

Len tak v skratke – keď som sa po odovzdaní dizertačnej práce celá nažhavená opýtala riaditeľky ako jediná nádejná etnochoreologička po mojom 76 ročnom školiteľovi na Slovensku, či je perspektíva zamestnať sa od septembra (a ver, že zápornú odpoveď som vôbec nečakala vzhľadom na personálne obsadenie a vek súčasných etnochoreológov – 76 a 85), tak mi naša pani riaditeľka po zdĺhavom vysvetľovaní, že nevie aká bude situácia a podmienkou je PhD. (čo mám na dosah), stihla tri krát šplechnúť do očí, že citujem: “Danka, ale mladí majú záujem!”. Ako keby som bola stará žena v preddôchodkovom veku. Chyba je v tom, že som matkou 2 detí, ona je stará dievka a nevie si predstaviť, že sa dá stíhať veda (mimochodom – beriem ju skôr ako hobby), aj rodina.

Takže toľko z mojej skúsenosti. A mne neostáva nič iné, len čakať, že keď zistí, že ani mladí záujem nemajú – čo naozaj nemajú – tak si na mňa spomenie. 🙁

Dva príbehy zo zdravotníctva

Mária sa späť do práce tešila – mala predstavu, že popri štúdiu na vysokej škole, ktorú začala počas materskej, nebude problém s tým, aby jej v bývalom zamestnaní ponúkli pozíciu, ktorá by zohľadňovala tento fakt aj to, že mala povesť pracanta už pred odchodom na materskú. Tým viac, že s kolegyňami a pracoviskom stále udržiavala dobré kontakty a videla, že takéto miesto tam je voľné.

Nepríjemné ťahanice trvajúce 4 mesiace ju totálne znechutili – ani nie preto, že by trvala na svojom, ako z prístupu bývalého zamestnávateľa, ktorý ani trochu nejavil ochotu prijať ju naspäť. Nakoniec sa dohodli – na výpovedi zo strany zamestnávateľa. Mária si našla prácu v nemocnici, kde boli nadšení jej školou i prístupom a hoci to nie je jednoduchá pozícia a je na veľmi náročnom oddelení, je spokojná.

Lekárka Aneta dopadla inak. Prvý krát sa vrátila do práce, keď mala staršia dcérka 2 roky – a podľa vlastných slov to ťažko znášala, hoci malú strážila babka. Práca ju bavila, i keď veľmi cítila, ako ju plný pracovný úväzok oberá o nádherné chvíle s malou – našťastie tento problém vyriešilo druhé bábätko. Čas naplnený dievčatami ubehol rýchlo a keď mala mladšia 2,5 roka, dohodla sa so šéfkou na skrátenom úväzku na tri dni v týždni. Všetko vyzeralo byť v poriadku. Lenže zakrátko sa ukázalo, že počas druhej materskej sa pomery na pracovisku zmenili.

…už to nebolo také ako predtým…po dvoch mesiacoch  sa  nadriadeným nepáčilo, že pracujem iba tri dni v týždni, chceli odo mňa nielen plný úväzok ale aj byť po práci na telefóne a kedykoľvek byť k dispozícii. To som ja však odmietala, veď s dvomi malými deťmi to bolo úplne nemožné. Začalo byť v práci „dusno“, bola som v obrovskom strese a to sa mi veru nepáčilo. Všetko som prenášala na svoje deti a svoju rodinu. Dlho som o tom premýšľala a nakoniec som sa rozhodla túto prácu opustiť. Nebolo to ľahké, predsa len, keby som pristúpila na ich podmienky, mala by som istotu do budúcna, po pár rokoch by som získala odbornosť a potom  by som mohla byť svojím pánom… No ja som sa rozhodla a zvolila som pohodlie pre svoju rodinu a povedala som si, že mi to nestojí za tie všetky stresy. A tak som z práce odišla a nevedela som, čo bude ďalej.

Našťastie sa Anete podarilo zakrátko nájsť miesto, kde jej profesia je plne využitá, i keď to finančne nie je najideálnejšie. K tomu však získala – okrem večného študenstva vo výskume – čosi, čo jej mnohé ženy môžu len závidieť:  vynikajúcu šéfku, ktorá  nemá problém s tým, že dievčatá (ako všetky malé deti) bývajú choré.

A musím povedať, že dnes mám takú šéfku, akú by si priala mať každá mama na svete. Keď mám choré deti a poviem, že musím s nimi zostať doma, jej milé slová o tom, že ona vie, že som mama a že deti bývajú choré a nech sa o ne dobre starám, sú pre mňa tými najkrajšími slovami. Veľmi, naozaj veľmi mi pomáha a som jej za to nesmierne vďačná.  A druhým nie menej dôležitým pozitívom mojej novej práce sú moje skvelé kolegyne, ktoré by si tiež každý prial mať. Sú úžasné v tom, ako ma vedia pochopiť, keď to potrebujem, vypočuť, poradiť, pomôcť a naučili ma toho strašne veľa. Všetkým ľuďom, ktorí sú teraz okolo mňa som nesmierne vďačná, pretože ma robia šťastnou a dovoľujú mi zostať kľudnou a vľúdnou maminkou.

Návraty mám do práce nie sú ani pre ne jednoduché – ale veriť svojim schopnostiam, ísť za svojím  a nebáť sa hľadať riešenie, ktoré vyhovuje rodine, sa opláca.