Keď prší…

… škrabeme sa my, rodičia, poza uši. Vymyslieť program pre naše detváky je úlohou syzifovskou – lebo vždy sa nájde rebel, ktorý s niečím navrhovaným nebude v žiadnom prípade súhlasiť.

Podobná situácia nastala u nás jednu nedeľu cez prázdniny: už síce nepršalo, ale na pobyt vonku bolo veľmi mokro a blatisto, počasie bolo ešte nestále. Zachránila nás len jedna spakruky – či spakoka? – zachytená informácia.

Detské múzeum

V ženskom magazíne písali o prežití leta s deťmi a mňa veľmi zaujala ponuka Slovenského národného múzea pre ne. Pravdu povediac, o existencii Detského múzea netušil ani môj drahý, ktorý má tieto inštitúcie v malíčku a vyslovene ich miluje. (Na rozdiel od našej staršej dcéry, ktorá sa im vyhýba ako čert svätenej vode.)

Napriek tomuto vedomiu ma ponuka na výpravu do stredoveku formou interaktívnych zážitkov dostala, a priznám, najzvedavejšia som bola ja. Keďže začať treba u najväčšieho odporcu, opatrne som sondovala puberťácke ratingy strávenia popoludnia týmto spôsobom.

Odpadnete: ale ona súhlasila! Keď počula, že si môže obliecť stredoveký odev alebo všetko chytiť do ruky, nevedela vydržať, kedy už vyrazíme, a to napriek tomu, že nám manžel ponúkol ako alternatívu Smolenický zámok, otvorený len v lete a na zámky sme teda zaťažení tiež všetci – okrem jednej…

Ako bolo

Vyrazili sme teda. Trošku problém bol nájsť miesto na parkovanie priamo na nábreží Dunaja – Fajnorovo nábrežie je predsa len frekventované. A treba dať pozor na to, že vchod do Detského múzea je z Muzeálnej ulice.

Ak vaše deti dostali na konci školského roku do ruky  neminuté vzdelávacie poukazy, určite si ich vezmite – nám to síce stiahlo vstupenku len o 2 Eurá, ale lepšie niečo, ako nič. Pre ôsmich 20 Eur na vstupné je dosť, ale šli sme.

Nejakým zázrakom čakali asi len na nás a vstúpili sme do sveta o pár storočí dozadu. Čakali nás drevené makety stavieb – napríklad radnica, väzenie, škola, kláštor, typická kuchyňa alebo krajčírska dielňa, doplnené množstvom dobových artefaktov ako aj napodobnenín, kde si deti mohli vyskúšať naživo, ako čo fungovalo.

A budete prekvapení: najväčšiu hodinu slávy zažila klietka hanby alebo pranier a deti s nadšením strkali hlavu a ruky do klady… (Až nám, rodičom, prichádzali na um myšlienky, že prečo deťom a sebe neurobiť radosť a nezabezpečiť si niečo také domov miesto trucovne…) Mince sme síce – neviem prečo – nerazili, ale deti boli poobliekané do typických oblekov tej doby (v ponuke bola princezná, obyčajný sedliak, mních – aj keď oblečenie už potrebovalo nejakú tú rekonštrukciu po nadšenom nosení predchádzajúcich návštevníkoch). Takisto vyskúšali písať na voskovú tabuľku, stolovať so stredovekým riadom, cestovať ako obchodníci či písať brkom.

Kvitujem ako pedagóg a rodič vynikajúci systém, akým bola výstava urobená, a ako babe mi dobre padlo vidieť krásne stredoveké okná s rozetami, čo len vyrezanými do dreva.

Lektorka bola príjemná, aj keď deti sa dosť rozliezli a skúšali mnohé veci samé, kým výklad ich dodatočne k tomu vrátil. Z mnohých vecí boli deti prekvapené – napríklad z povinnosti nosiť určenú farbu oblečenia pre svoj stav, i trestov a obvinení, z ktorých stačilo na trest smrti čo len machrovanie o podpálení….

Vo vestibule deti lákali všelijaké technické hračičky – od autíčka na svetlo po balón nesený prúdom vzduchu, ktoré deti úplne fascinovali a nevedeli sa od nich odtrhnúť. Drobci tam mali k dispozícii úplne netypický bazénik na hranie a telemaniaci kreslený film o stredoveku. Samozrejmosťou sú stolíky a stoličky ako v cukrárni a malý bar s drobným občerstvením, ktoré si možno zakúpiť.

Vychádzali sme von a ja som sa kontrolne opýtala mojej zostavy:

         „Tak čo,  chceli by ste žiť v stredoveku?“

         „Ja áno,“ vyhŕkol Jakub, „ale nechcel by som byť obyčajný sedliak…“

Doporučenie teda máte – nezabudnite ho použiť, keď nebudete vedieť, do ktorých konopí detí poslať. Tu vám bude všetkým dobre – výstava je otvorená do 30.11. 2010.