Vyhlasujem generálny ostrý štrajk!

Zarevala som tento týždeň môjmu drahému do telefónu na obed, keď mi decentne volal z práce čerstvo najedený bez hory riadov odhlučnený od kompletnej posádky, ktorú som mala za chrbtom ja. Bolo mi srdečne jedno, čo si kto o tom myslí a pravdu povediac, chcela by som niečo osobne vysvetliť človeku, ktorý vymyslel dvojmesačné prázdniny. Určite viem, že by som nebola distingvovaná, decentná, diplomatická, ale zato riadne dramatická!

Však ja ich milujem, ale…

Potom som si pomyslela, akí zdesení by boli mnohí naši známi, ktorí ma považujú – ktovie, prečo, možno ma ešte nepočuli revať – za prototyp ideálnej, obetujúcej sa, starostlivej, pohodovej, vždy dobre naladenej a vynachádzavej matky. Celkom sa teším, že z tohto obrazu vyšiel náš kmotor, keď ma videl zničenú, nevyspatú, strapatú, unavenú a nazlostenú a takú správu síce opatrne, ale predsa len podal doma.

No všetko jedno: dva mesiace prázdnin je niečo horšie, ako pokus o rituálnu samovraždu. Ja svoje deti milujem, ale prosím, na rozdiel od mnohých iných rodičov, ktorí ich vidia iba teraz pri mori na tých 10 dní all inclusive od prvého zívnutia po posledný kus padajúci v noci do pelechu, ja s nimi trávim 24 hodín denne už 17 rokov, nechcite to odo mňa ešte aj na dni, hodiny a minúty vrátane prenatálneho vývinu a okamihu oplodnenia.

My sa stále rozprávame, stále sa vidíme, stále niečo podnikáme, stále sa učíme, stále sa vychovávame, stále sa smejeme, hádame, pajedíme, nesúhlasíme, odúvame sa, zmierujeme a znovu prichádzame do piana pri hraní scrabble, carcassone, človečka či mariášu, takže pre nás sú prázdniny absolútne hlúpym časom z toho psychologicky klišé pohľadu, že „teraz si tie deti konečne užijú rodičov“.

Bacil prázdninový

Nadôvažok, už od konca školského roka sú moje deti nakazené. Áno prosím, je to ozaj tak. Majú bacila a neviem ho z nich dostať. Prejavuje sa to celkom jednoducho a pre mňa z toho nastávajú fatálne následky. Takže: prázdniny sú podľa nich čas, kedy nič nemusia a všetko môžu. Teda nemusia žiadne povinnosti, zato môžu čokoľvek, čo im skrsne v tekvici a to hneď, zaraz, bez ohľadu na dôsledky a stav financií v rodinnej kase. Že dlho spia, to je len jeden bodík programu, s ktorým zásadne nemám až taký problém – aj keď spať do pol jedenástej mi už príde o niečom inom, ako o dobrom ráne. Horšie je, že niet poriadku ani ničoho, len totál chaos. Nik nič nebude robiť, nemá kto s prepáčením ani periny odniesť na miesto činu, a umyť riady sa rovná pokusu o týranie detí domácou prácou. A to som si naivne myslela, ako v rámci voľna si vymaľujem a oni budú so mnou maľovať ako vždy doteraz. Omyl – štyria puberťáci, každý v inom rozpuku  a štádiu rozvoja, o toto záujem nemajú. A mamí, kedy pôjdeme na nákupy, zmrzku a čo máme jesť?

Nič!

No niežeby som im nedožičila aktivít, výletov, crazy nápadov a netolerovala kadečo a neprižmúrila očko… len keď už na mňa zo skrine padá nielen prádlo po výbuchu pubertálnom, ale aj zvyšky potravín, staré cestovné lístky, opasky a všetko, čo treba asi predo mnou skryť, prestávam byť milá a slušná maminka. Zvyšujem prevádzkovú teplotu, pením ako dobre vychladené pivo s tým rozdielom, že mňa nemá čo chladiť. Občas by bolo aj treba, niekedy mám pocit, že ma nezachráni ani vlastná ručná brzda slušnosti a zrelosti osobnosti.

…odchádzam..!

Zajačala som dodatok ešte k prvej výhražnej vete. Na týždeň do Košíc. Alebo niekam, kde nie je ani signál. Niečo na druhom konci ťažko prehltlo. A môžu byť radi, že nejdem letecky. Akonáhle začne škola, hneď si beriem dovolenku a idem sa reparovať.  V tichu, pokoji, bez dohadovania sa a nervov.  Vyložím si svoje kŕčové žily, pôjdem na kozmetiku, ku kaderníčke, niečo si pekné kúpim na seba. S kmotrou sme si už dohodli zľavovú Viedeň. Tiež čaká, kedy budú deti inštitucionalizované a režim dostane všetko pod kontrolu.

Kto sa pridá?