Môj otec zomrel, keď som bol ešte chlapec. Mal som už svoj občiansky preukaz, ale ešte na dlhé roky ďaleko od hotového človeka. Chlapcom bez otca nie je ľahké dozrievať. Nemať sa od koho vzdorovite odtŕhať, aby si neskôr mohol pochopiť, že to myslel dobe. Nebolo s kým hrať tieto dorastenecké hry na slobodu, nezávislosť, dôveru, úteky a hľadania samého seba.
Jeden z dôležitých momentov ku ktorým sa vraciam, keď sa potrebujem v ťažkostiach o niečo oprieť, sú také tie obyčajné chvíle s ním. Sú pre mňa piliermi sebaistoty. Čas a priestor, ktorý som strávil exkluzívme s otcom – alebo on exkluzívne so mnou.
Brával ma na prúty …
Bolo to vždy pred Veľkou nocou. Brával ma na prúty, aby sme potom spolu plietli korbáče. Čistý čas len pre chlapov. Žiadne baby. Sestra vždy drankala, že chce ísť tiež, ale posolstvo tradície bolo jasné a nikdy sa neporušovalo.
Nebolo to o jeho mravoučných kázňach, prejovoch so životnými radami. Nič také. Len sme tam boli spolu. Výhradne. A ja som vedel, že toto je niečo, čo môžem robiť len s mojim otcom a je to moja výsada.
Zajtra idem na prúty k Dunaju prvý krát s svojim vlastným synom. Lebo viem, že je to pre neho dôležité. A teším sa na to.
Toto video som našiel na youtube. Veľmi mi pripomína naše časy s mojim otcom. Škoda, že sme vtedy ” netočili”, bolo by mi vzácne….
(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...