Je jeden piatok, kresťania ho nazývajú Veľkým. V ňom si pripomínajú veľké Kristovo utrpenie a Jeho smrť na kríži.
Nachádzajú ho v pašiách, evanjeliových čítaniach, v cirkevných obradoch. Aj v slávení krížovej cesty. Mnohí sa práve v tento deň vyberú rozjímať k štrnástim zastaveniam, ktoré sú spomienkou na bolestnú Ježišovu cestu na Golgotu.
Tá modlitba je sprítomnením udalostí spred 2000 rokov. A tie zastavenia pripodobnením cesty, po ktorej pred 2000 rokmi kráčal s krížom na svojich pleciach samotný Ježiš. Tá cesta dnes vedie uličkami starého Jeruzalema a nesie názov Via Dolorosa – Cesta bolesti.
Mesto troch náboženstiev
Jeruzalem, najväčšie mesto Izraela, starodávne, plné a rušné. Je domovom štyroch národov, miesto v ňom majú tri veľké náboženstvá. V Jeruzaleme spolunažívajú Arméni, Židia, moslimovia a kresťania. No jazykov sa tu mieša oveľa oveľa viac.
To vďaka davom turistov, obdivujúcich toto starobylé mesto. A vďaka pútnikom, ktorí sem prichádzajú z celého sveta, aby práve tu našli zhmotnenie biblických veršov, opisov a príbehov. Aj toho, ktorý je bezprostredne spojený s Veľkou nocou.
Krížom krážom
Trasa dnešnej Via Dolorosa nie je jednoznačne historicky podložená, opiera sa skôr o náboženskú tradíciu. V uličkách starého mesta sa kľukatí pomedzi kamenné domy a jej 14 zastavení je vyznačených tabuľami v ich múroch alebo priamo v dlažbe.
Ak si predstavujeme jeruzalemskú krížovú cestu ako tiché miesto rozjímania, boli by sme prekvapení, že skutočnosť je iná.
Tí, ktorí tam boli, hovoria o ruchu a chaose. V bežný deň ju zapĺňajú obchodníci, ktorí svojimi pokrikmi lákajú turistov, trúbia tu autá, miestni si tu žijú svojim životom. Časť jeruzalemskej krížovej cesty vedie moslimskou štvrťou mesta a tak pútnici prechádzajú typickým arabským bazárom.
V kioskoch sú rozvešané farebné šatky, miešajú sa tu vône čajov, korenín, sladkostí a chlebových placiek, zo suvenírov si možno vyberať – od devociaonálií až po vodné fajky.
Od Piláta…
Napriek tomu má vraj pre veriacich putovanie jeruzalemskou Via Dolorosa silný náboj. Začína sa za jednou z ôsmych brán mesta, za Štefanskou či inak nazývanou Levou bránou.
Tu sú prvé dve zastavenia, ktoré pripomínajú ako bol Ježiš odsúdený na smrť a ako zbičovaný a korunovaný tŕním vzal na ramená svoj kríž. Drevený kríž si tu vyzdvihnú aj mnohí pútnici, ktorí si chcú zakúsiť kráčať touto cestou s ním.
Cesta ďalej prechádza popod oblúk Ecce homo, ktorý je pamiatkou na Pilátov výrok, a následne pomedzi kamenné domy, kde si možno spomenúť, ako Ježiš niekoľkokrát padá pod ťarchou kríža, tiež na Jeho stretnutie s matkou, Šimonom Cyrenejským, Veronikou aj plačúcimi jeruzalemskými ženami.
… ku Golgote
Po deviatom zastavení sa charakter Krížovej cesty mení. Terén stúpa prudko hore, smeruje ku Golgote, k miestu Ježišovej popravy.
Tu stojí Bazilika Božieho hrobu a v tomto starodávnom monumentálnom chráme je možné nájsť posledných 5 zastavení. Svedčia o útrpných okamihoch v závere Ježišovho života, o potupe, keď Mu zvliekali šaty, o bolesti, keď Ho pribíjali na kríž.
Strmými schodíkmi sa dá dostať na najvyššie miesto chrámu, na vrchol samotnej Golgoty, kde je pod prezdobeným gréckym oltárom odhalená skala, v ktorej mal stáť skutočný Kristov kríž. Predstavuje miesto, kde Ježiš dokonal.
V jeho blízkosti je kameň pomazania, zastavenie, kde sňali Ježišovo mŕtve telo z kríža a pred pohrebom ho pomazali olejom.
Monumentálny chrám
Bazilika Božieho hrobu je kamenná stavba monumentálnych rozmerov. Prvý kostol tu dal vo 4. storočí postaviť cisár Konštantín na podnet svojej matky Heleny, ktorá vraj miesto Ježišovho hrobu objavila. Odvtedy patrí medzi najvýznamnejšie pútnické miesta kresťanov.
Prvotný chrám bol neskôr zničený a znovupostavený, pričom k najvýznamnejšej prestavbám došlo v priebehu 11. a 12. storočia. Interiér baziliky mnohí prirovnávajú k labyrintu nepravidelných priestorov, zákutí, dostavieb, výklenkov, schodísk a stĺporadí, s množstvom rôzne vyzdobených kaplniek.
Boží hrob
Po jeho prehliadke však kroky všetkých pútnikov smerujú do centra chrámu, pod vysokú kupolu, pod ktorou je kaplnka Božieho hrobu. Je to vlastne svätyňa, samostatná stavba uprostred Baziliky, pred ktorou sa na vstup čaká v dlhom rade aj niekoľko hodín.
Do vnútra sa však vstupuje len na niekoľko minút. Priestoru vykladanému mramorom dominuje na zemi položená veľká mramorová platňa. Je vyhladená od rúk pútnikov, ktorý sa jej stáročia dotýkajú. Pod ňou sa totiž nachádza Kristov hrob.
Podľa evanjelií uložili mŕtveho Ježiša do hrobky Jozefa z Arimatey neďaleko Golgoty, na miesto, kde sa v tých časoch pochovávalo. Hrobom bol výklenok vo vápencovej jaskyni, s vytesaným hrobovým lôžkom, na ktoré pred dvoma tisíckami rokov položili telo Ukrižovaného a zapečatili ho kameňom.
Tí, ktorí k nemu na tretí deň prišli, našli kameň odvalený a hrob prázdny. Dodnes k tomuto prázdnemu hrobu prichádzajú veriaci všetkých vierovyznaní. Nenachádzajú v ňom však prázdnotu, ale veľkonočné posolstvo o zmŕtvychvstaní Božieho Syna.
(10 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
