Tajný list

Ja viem, už som priveľká na to, aby som to riešila takto a takýmto spôsobom sa ani listy nepíšu. Neviem to však urobiť inak, milý môj Ježiško, a veľmi, veľmi nielen za seba potrebujem hovoriť o tom, čo nás bolí a páli, čo nám nie je jedno.

Nie pre seba…

… milý Ježiško, ty to vieš, že to nechcem pre seba… ale toľko sa toho premlelo v tomto svete našom malom slovenskom, a toľko sa nás – aj mňa – dotklo, že nemôžem nepísať.

Vieš, sú veci, ktoré nemôžem nechať tak, aj keď z toho nemám nič, aj keď by ma do toho nemalo byť nič. Kým budem ženou, ktorá má srdce, budem sa na to dívať takto…

Takže počúvaš, Jezuliatko?

Zoznam nevyhnutných prosieb

Daj, prosím, aby všetky mamy, ktoré nie sú teraz s deťmi, boli s nimi doma, spokojné a šťastné. Nech je doma nielen Ivana Boórová a jej dvaja malí hrdinovia či Katarína Azab a jej stratený Adamko, ale nech sú doma všetky mamy a deti, ktoré sú teraz rozdelené. Je jedno, či ležia v nemocnici, či sú to niektoré z detí, ktoré sa stali obeťou anglických sociálnych úradov a ich divných adoptívnych praktík, či sú to deti, ktoré by chceli byť doma a … veľmi ich tam nechcú. Nech sú mamy tým, čím majú byť a nech sú deti šťastné tak, ako majú byť – pri svojich.

Daj prosím, aby všetci tatovia boli blízko, keď deti rastú. Aby nechodili za prácou príliš ďaleko. Potom nie každý vie ustáť, že doma ho niekto čaká, niekto, pre koho je najdôležitejší na svete. Nech tatovia vidia svoje deti rásť, hrať sa, nech s nimi váľajú sudy a nech spolu akože tancujú podľa Riška a Márie tie žabkoviny. A nech sa rozprávajú. Nie o tom, že nemajú čas, lebo v robote je to jeho šéfovi jedno. (Aj keď – on nie je otec?) Nech nehovoria veci, ktoré deti bolia – že nemajú peniaze, že sú unavení, že za chvíľu… alebo že nech dajú pokoj. A nech tatovia nekričia na mamy. Ani na deti. Nikdy.

Daj prosím, nech televízor nie je jediným miestom, kde sa stretávame všetci tí, čo sme doma. Pred televízorom sa viac mlčí, ako hovorí. To aby sme nerušili. Daj, nech sa rozprávame o všetkom. O tom, čo bolo v škole – nie na písomke, cez prestávku. O tom, prečo mi vypadlo sklíčko z okuliarov. O tom, že aha – už nemám prvý mliečny zub. O tom, že náš drobec urobil prvé kroky. O tom, ako ste sa kedysi mama a tato hrávali, ako ste sa našli a ako ste mali krásnu rozprávkovú svadbu. To sa skvele počúva!

Daj prosím, nech zákony tejto krajiny sú pre všetkých rovnaké. Nech nie sú rovní a rovnejší, iba preto, že sú mocnejší a bohatší a tí druhí nie. Nech všetko má svoj spravodlivý a dobrý koniec a nech je zlo potrestané a dobro vyhráva. Nech nemusíme hovoriť potichu nahnevano doma veci, o ktorých potom vonku pred inými mlčíme. Nech sme hrdí a nech máme chrbtovú kosť, svedomie a srdce tam, kde patria. A nech ich tak aj používame. Nech nemáme strach označiť veci a ľudí, ktorí si zaslúžia, aby sa o nich hovorilo a aby si druhí pred nimi dali pozor. Nech volíme vládu a ľudí, ktorí sú elitou národa, a nie jeho hanbou. A daj, aby sme ľudí, ktorí majú odvahu a silu vôle dobrom meniť svet, neposielali na smetisko dejín – ale aby sme spolu s nimi dokázali ísť dopredu a pohnúť stojaté vody.

Daj prosím, nech pribúda dobrých správ. Aby sme my sami boli ich nositeľmi, a ešte lepšie, aby sme my boli dôvodom pre dobré správy pre iných. Hovorme o úžasných ľuďoch, o priateľoch aj neznámych, ktorým ďakujeme, ktorí nás fascinujú životným príbehom, odvahou, nezlomnou vierou a nadšením, ktorí sú nám príkladom. Ty vieš, že ich máme okolo seba viac, než si vieme predstaviť. Len: uvidieť ich! A hovoriť o nich tak nahlas, tak často, aby náš svet prestal byť sivý a my unavení z pocitu, že zla je viac alebo že je silnejšie.

Daj prosím, nech objavujeme v sebe schopnosti a vlohy, ktorými môžeme byť pre druhých darom. Aby sme pri sebe stáli – bez ohľadu na to, či sa práve prvý raz vidíme na zastávke autobusu, kde niekomu prišlo zle, alebo príde sms od priateľov, kde zúri rakovina. Aby sme sa nebáli navzájom sa objímať, plakať, pomáhať si, hovoriť o tom, že spolu dokážeme zvíťaziť. Aby sme si boli naozaj navzájom bratmi a sestrami, aby sme neboli jeden druhému vlkom. Aby nebolo nutné nakrúcať len Poštu pre teba a Modré z neba, aby si ľudia povedali a urobili krásne veci. Buďme sami poštármi, čo nosia modré z neba – a niekedy ani netreba veľa.

Aby sme žili napriek i-padom, diaľkovým ovládaniam, mp3, 3D programom ako ľudia, ktorí cítia a neboja sa tak žiť.

Milý Ježiško, ja viem, zdá sa byť toho priveľa, až by ťa to teraz, v podobe malého dieťatka v jasličkách, mohlo pripučiť. Ale ty si prišiel, aby si vzal na seba naše biedy… a ty máš takú lásku, ktorá sa nebojí a všetko vytrvá… a prišiel si, aby si nás toto všetko naučil.

Daj teda prosím, nech sa dobre učíme… a nech sme lepší, ako doteraz…