Čas Vianoc a dní okolo nich bol časom tajomstiev aj pre našich prarodičov. Hoci sa nám niektoré zvyky či tradície zdajú dnes z „intelektuálneho“ hľadiska smiešne či zvláštne, ku niektorým nie je odveci sa vrátiť – majú svoj pôvab, logiku a opodstatnenie. Skúsme sa na niektoré zvyky pozrieť z iného uhla pohľadu, isto budú aj ďalej použiteľné a nádherné.
Štedrý deň
Klasickým zvykom tohto dňa bol prísny pôst, od ktorého boli oslobodené len malé deti, tie však často chceli dokázať svoju výdrž a „veľkosť“ a postili sa spolu s ostatnými. Pôst znamenal vtedy i dnes to isté: jesť len trikrát do dňa, aj to len kúsok chleba a trochu vody. Popri dopekaní koláčov to je aj dnes dobrý záber – ale isto potom nehrozí, že štedrú večeru deti obabrú, lebo už budú „naždibkané“ kadečoho… Zároveň je to aj vrchol nášho „tešenia sa“, našej prípravy na narodenie Jezuliatka, ktorý nám isto stojí za to, aby sme vydržali aj chvíľu hladu.
Na štedrovečernom stole nesmela chýbať slama na znamenie toho, že sa Ježiš Kristus narodil v chudobnej maštali a bol položený medzi zvieratá. Hoci si zvykneme stôl vyzdobiť čím viac slávnostne, možno by sme sa práve takto mali vrátiť k pôvodnému jednoduchému tajomstvu Vianoc aj zvonka. Nakoniec, slama je nádherná (postačí aj juta alebo sisalové vlákna) a zároveň aj trendy ekologická. Nápad, ako na to, vám prinesieme v samostatnom článku.
Zvykom bolo dávať aj peniaze pod každý tanier, niekde len do stredu stola pod obrus. Malo to byť symbolom dostatku peňazí po celý rok. Pre nás s deťmi to môže byť trošku pozmenený nápad: skúsme motivovať deti i seba (príklad je dôležitý) symbolikou troch kráľov nesúcich bohaté dary Ježiškovi a dať si pod ten svoj tanier niečo z pokladničky ako „oferu“ pre Ježiška – s tým, že peniažky po štedrej večeri vezmeme a darujeme ich tam, kde ich skutočne potrebujú. Myslím, že každý pozná rodinu alebo miesto, kde tie korunky urobia svoju službu a deťom i nám dajú do srdca pocit radosti a užitočnosti, že sme pomohli chudobnejším od seba.
Symbolika jedla
Pri večeri nesmel chýbať med, a skôr, než sa ním potreli oplátky, mal každý človek v dome dostať na čelo krížik z medu, aby bol taký dobrý, ako ten med. V mede je symbolika, ktorú môžeme deťom viac rozviesť pár slovami: je v ňom usilovnosť včiel, ktoré sa musia dlho namáhať, aby nanosili toľko medu, koľko máš na čele… a teda snažte sa byť aj vy vytrvalí v dobrom. Med je aj liečivý, nech všetko, čo robíte, lieči druhým srdce. Med je sladký, nech prinášate druhým radosť a úžitok. Dobré je aj spomenúť, že na to, aby bolo dosť medu, musia robiť všetky včielky spoločne, každá tak, ak vládze.
Pri vianočnom stole po večeri sa rozkrajovalo jabĺčko pre každého člena rodiny – to, aké bolo rozkrojené jabĺčko, symbolizovalo zdravie člena rodiny. Skúsme dať aj tomuto zvyku inú náplň: ak má naša rodina, každý z nás žiť pekný život, kde sa budeme mať všetci radi, nestačí byť pekný zvonku – ako niekedy to jabĺčko býva. Dôležité je to, čo býva vo vnútri – a s týmto posolstvom prekrojiť možno len jedno jabĺčko, a rozdeliť z neho po kúskoch ako symbol jednoty a rodinného zdravia všetkým.
Koledy
Osobitnou, v meste skoro zabudnutou kapitolou je chodenie po kolede. Tento nádherný zvyk „prevádzkovali“ najmä deti, a to z chudobnejších rodín, aby si trošku výslužkou prilepšili. Možno teraz nie je potrebné byť motivovaný týmto dôvodom – ale isto môžu byť dôvody iné. Jedným z nich je vykoledovať peniažky pre akciu Dobrá novina, ktorú už roky robí eRko-Hnutie kresťanských spoločenstiev detí (aj tu vám ponúkame zvlášť článok o akcii) a tiež priniesť radosť a pocit spolupatričnosti iným okolo nás. Veď vianočné sviatky sú o láske – prečo z nej nenadeliť aj iným?
V oba sviatky sa nerobili ťažké práce – ale preto, aby si rodina mohla vychutnať čas a byť spolu. Čas máme, ale isto nie len na neobmedzené vyhrýzanie všetkého, čo je navarené alebo na dospávanie deficitu spánku. Dajme čas deťom – choďme von, vyjašme sa v snehu, rozprávajme sa, zahrajme sa hry, pozerajme fotografie. A večer si urobme sami čas pri sviečke.
Symboly do nášho života patria, rovnako, ako istá dávka tajomstva, z ktorého máme len posledné zvyšky a je to na škodu… stráca sa s ním ten krásny čas snívania a čakania, netrpezlivosti a snaženia sa. Deti svet symbolov milujú – je to predsa reč rozprávok. Nenechajme ich preto bez nich, ale naučme ich prežívať starodávne symboly našich predkov po novom, aby si ich mohli odniesť do života a odovzdávať ďalej.