Prvá pani učiteľka. Prečo je dôležitá? (I.)

Je to už 27 rokov, čo som s veľkou koženou aktovkou kráčala po prvýkrát do školy, bojazlivo držiac mamu za ruku. Nebolo mi všetko jedno, ale zvedavosť víťazila nad napätím v žalúdku.

„Kedy ju už uvidím?“ netrpezlivo som sa vypytovala svojej mamy na svoju novú „súdružku“ učiteľku. A potom prišiel okamih s veľkým „O“. Naša nová učiteľka si nás – svojich prváčikov – našla pred budovou školy podľa menného zoznamu a po úvodnom príhovore nás odviedla do nášho nového nepoznaného kráľovstva, kde na nás namiesto hračiek čakali šlabikár, zošity a iné školské pomôcky.

Spomínam si na jej príjemný hlas, na to, ako chlácholila deti, ktorým vybehli slzičky z oka, keď sa ocitli v neznámom prostredí.

Dodnes mám pred očami jej výzor: mladá, vysoká, s úzkou tvárou a blond vlasmi. Počas prvého roka nás s trpezlivosťou a úsmevom na tvári viedla cez všetky úskalia prvákov. Pri nej sa z nešikovne a kostrbato napísaných písmen stávalo úhľadné písmo, za jej pomoci sme sa naučili čítať a preplávali cez ostrov množín, podmnožín a prienikov.

Nikdy však nezabudnem ani na kúsky, ktoré som povystrájala pri tejto pani učiteľke: prepísaná dvojka na jednotku v žiackej knižke a následný strach – „Čo bude, ak na to príde?!“, poznámky za zabudnuté hygienické vrecúško a sólová dvojka z prírodovedy za odtrhnutú vetvičku zo stromu počas jarnej prechádzky – to sú len niektoré z nich. Pri takýchto spomienkach ma chytá nostalgia. Vždy sa k nim však rada vrátim a mnohé z nich odovzdávam svojej dcére – školáčke, ktorá často len krúti hlavou nad tým, „ako to bolo kedysi“.

Tieto riadky i slová vďaky venujem mojej prvej pani učiteľke Mgr. Anne Makovníkovej z Partizánskeho a všetkým prváckym učiteľom, ktorí napriek slabému ohodnoteniu a často nepriaznivým podmienkam odovzdávajú deťom nielen prvé vedomosti, ale i kus seba. Tým, ktorí neberú svoju profesiu ako zamestnanie, ale ako životné poslanie.

Zdroj: Mama a ja