Michal Meško by chcel, aby jeho deti boli pripravené na to, že sa budú musieť učiť celý život

Ale je ešte jeden dôležitý hlas, ktorý by mal hovoriť do toho, aká by mala byť škola – žiaci. Samozrejme, ako dospelí vieme, že spýtať sa šiestaka, čo by ho do života mala naučiť škola, nemusí skončiť úplne najlepšou odpoveďou. Čo keby sme sa teda spýtali niekoho, kto zase nie je až tak dlho po škole, ale predsa je dnes už úspešným mladým človekom a vie sa pozrieť dozadu a reflektovať svoju vlastnú skúsenosť a to, ako mu škola, ktorú absolvoval, pomáha byť úspešným v 21. storočí?

Práve o toto by sme sa chceli pokúsiť v našom seriáli pomocou rozhovorov s úspešnými mladými ľuďmi. Prvý z týchto rozhovorov prinášame v dnešnom pokračovaní našej série – rozprávali sme sa s Michalom Meškom.

Michal Meško je jeden zo zakladateľov a spolumajiteľov

najväčšieho slovenského internetového kníhkupectva Martinus. Má 28 rokov, pochádza z učiteľskej rodiny, jeho otec prof. Dušan Meško je pedagógom na Lekárskej fakulte Jeseniovej univerzity v Martine. Nedávno sa oženil. Okrem Martinusu sa na Slovensku snaží presadiť novinku v podobe e-kníh. Aj keď je úspešným vo virtuálnom svete, určite to nie je klasický ITčkár. S počítačom sa prvýkrát stretol ako 5 ročný.

Michal, čo by podľa teba mala naučiť žiakov škola v 21. storočí?

Hlavné sú podľa mňa dve veci: 1) vedieť efektívne vyhľadávať a triediť informácií, 2) vedieť tieto informácie efektívne využiť. Takže škola by mala primárne učiť hľadať a samostatne rozmýšľať.

Aké školy si doposiaľ absolvoval a kedy si ich skončil? Bol si v škole skôr bifloš alebo bežný žiak, ktorý urobil len to nevyhnutné a venoval sa svojim záľubám?

Základná škola Mudroňova a 8-ročné gymnázium J. Lettricha, obe v Martine, Fakultu managementu UK v Bratislave (denné mgr štúdium), Rijksuniversitat v Groningene v Holandsku (marketing/manažment/ebusiness, polročná stáž). Mal som to šťastie, že škola mi vždy išla akosi sama, takže som sa nemusel každý deň na 2 hodiny zahrabať k úlohám. Ten “ušetrený” čas som investoval takmer v plnej miere do sedenia za počítačom:).

Tu som mal tiež výhodu, že sa mi rodičia snažili vytvárať podmienky a tak sme mali doma počítač, neskôr aj pripojenie na internet – som im vďačný za všetky premlčané telefónne účty za internet :). V konečnom dôsledku som však aj počítači často robil niečo súvisiace so školou – najprv dlhé roky školský časopis a potom na strednej škole webovú stránku www.referaty.sk. Sem-tam som si privyrábal výrobou web stránok pre martinské firmy. Veľmi pekné obdobie

Ty si dnes uprostred úspešnej kariéry, v čom ti v nej pomohli tieto školy a naopak, v čom si myslíš, že ti v úspechu bránili?

Školy mi určite pomohli tým, že mi dali pomerne dosť priestoru realizovať sa vo veciach, ktoré ma bavili. Základná škola je pre mňa dnes už trochu vzdialená a tým, že som odišiel na 8-ročné gymnázium, tie spomienky sú ešte kratšie. Ale spomínam si, ako som v 3. či 4. triede doniesol na angličtinu domácu úlohu urobenú na počítači a vytlačenú na farebnej tlačiarni, a učiteľka mi prikázala ju prepísať rukou… toľko k vtedajšiemu vzťahu učiteľov k novým technológiám 🙂 Škoda len, že mám pocit, že u niektorých sa to nezmenilo dodnes…

Koncom ZŠ sme ako štvrtáci založili školský časopis Miš-maš, ktorý som potom so sebou zobral aj na strednú školu. Tam sme sa dali postupne dokopy viaceré časopisy, ktoré vtedy u nás na škole vychádzali, a založili sme GYMLET. Tu sme cítili veľkú podporu aj od vedenia školy a myslím si, že nemalou mierou nás časopis pomohol aj formovať. Zdokonaľovali sme sa v písaní aj argumentácii – posledné roky sa v ňom objavovali aj články, ktoré mali svoj dosť silný “názor”, ktorý sa niekedy už nepáčil ani niektorým učiteľom… ale bol skvelý pocit mať priestor a možnosť vyjadriť svoj názor.

Dovolím si povedať, že aj vďaka tomu sa časopis vypracoval na špičkovú úroveň a niekoľkokrát vyhral súťaž o najlepší školský časopis na Slovensku. Tak isto som mal priestor popri škole – strednej aj vysokej – pracovať na projektoch Referaty.sk či Martinus.sk. Pochopiteľne, školy mi dali aj všeobecný prehľad a konkrétne vedomosti z viacerých oblastí, ktoré som študoval, ale otvorene musím povedať, že vysoká škola, možno s výnimkou prvého a druhého ročníka, vyžadovala dosť málo. Ale polročné štúdium v Holandsku bolo nárokmi aj kvalitou mnohonásobne vyššie v porovnaní s tým, ako to bolo na Slovensku. A to mi je ľúto.

Tvoj asi najúspešnejší projekt internetové kníhkupectvo Martinus je podľa mňa úspešný aj preto, lebo dokáže inovovať v starom koncepte a skúšať nové metódy a možnosti. Čo pre teba osobne znamená zavádzanie inovácií? Napadajú ťa príklady “školských” inovácií, ktoré by podľa teba pomohli školám byť úspešnými v 21. storočí?

Inovácia je pre mňa hľadanie stále lepších spôsobov, ako napĺňať víziu, ktorú sme si nastavili. Ak sme si povedali, že chceme deti pripravovať na 21. storočia a budúcnosť, je to super, máme víziu. Lenže tú treba napĺňať, a nenaplníme ju tým, že budeme stále deti učiť s učebníc a nútiť ich memorovať si dejepisné dátumy. Preto musia prísť inovácie. Prispôsobiť výučbu dnešnej dobe a budúcnosti. Tablety miesto učebníc, interaktívne testy, interaktívne učebne, nové spôsoby interakcie medzi žiakom a učiteľom a žiakmi samotnými. Napríklad interaktívne učebnice pre iPad, ktoré predstavil Apple minulý rok (videá, pohyblivé grafy, interaktívne diagramy) sú podľa mňa stále len špička ľadovca toho, čo všetko by bolo možné, keby sa tieto veci začali využívať naplno.

Jednou z najväčších chýb a prekážok inovácií zároveň je, že deti učí stará generácia, ktorá sa nestihla prepnúť na digitálnu dobu. Kým neurobíme tento odvážny skok – povedať si “dosť”, metódami minulých rokov nepripravíme deti na budúcnosť, aj keď doteraz nám to stovky rokov tak fungovalo – neposunieme sa ďalej.

Ako si myslíš, že technológie budú ovplyvňovať školy v budúcnosti?

Verím, že v maximálnej miere, do ktorej to bude užitočné. Zo vzdelávania by sa podľa mňa nikdy nemal vytratiť ľudský prvok a autorita vo forme učiteľa. Ale nie autorita “lebo som povedal”, ale prirodzená. Učitelia sa musia zmieriť s tým, že v technológiách asi vždy budú pozadu za svojimi žiakmi. To je situácia, ktorá v histórii asi nemá obdobu – že by žiaci od prvého dňa v škole mali v niektorej dôležitej oblasti pred svojim učiteľom míľový náskok. Učitelia sa tomuto musia prispôsobiť a stať sa skôr mentormi, akými si “strážcami ihriska”. Škola by mala fungovať ako obrovské ihrisko, po ktorom sa žiak môže pohybovať úplne voľne a bezpečne, a sám objavovať nové veci.

Úloha učiteľa by pritom mala byť hlavne o usmerňovaní, na čo sa pri “hľadaní” aktuálne zamerať. Nechať žiakov robiť chyby a nechať ich, nech sa sami z nich poučia. Zároveň by ale učiteľ mal byť akýsi ochranca, ktorý zasiahne, keď sa už žiak dostane príliš blízko k nejakej chybe, ktorá by pre neho mohla byť nebezpečná. (Samozrejme pri študovaní literatúry bude tá hranica asi inde ako pri práci v chemickom laboratóriu.)

Martinus je úspešné kníhkupectvo, na Slovensku panuje názor, že deti a mladí ľudia dnes nečítajú knihy. Ako to vidíte v Martinuse? Máte spoluprácu so školami? Kto podľa teba zohráva kľúčovú úlohu v tom, aby deti čítali?

Och, deti aj mladí čítajú. A možno minimálne toľko, ako kedysi. Blogy, statusy na Facebooku, SMSky… ale našťastie stále aj knihy. Problém nie je podľa mňa primárne v tom, že by ľudia nečítali, ale že žijeme v takom pretlaku dát, že je ťažké vybrať si, čo čítať. Zároveň tvorba obsahu je tak jednoduchá ako nikdy, čo otvára priestor aj na omnoho väčší podiel nekvalitného obsahu. Tweet alebo blog dnes môže napísať ktokoľvek a tak je oveľa väčší podiel gramaticky a štylisticky nesprávnych textov. Trochu sa teda stráca ten edukačný rozmer čítania.

Druhá vec je rozvíjanie fantázie, ktoré čítanie prináša. Tu si nedovolím povedať, že knihy by boli jediným spôsobom na rozvoj fantázie a to, že sú dne u mnohých mladých ľudí nahrádzané inými formami – počítačové hry, televízor, internet – je jednoducho len vývoj ľudstva. Ale zrovna na televíziu sa dá dnes pozrieť ako na evolúciu divadla, jeho novú formu, ktorá síce stratila tretí rozmer a osobný kontakt, no zároveň priniesla obrovské možnosti v podávaní príbehov, ktoré dovtedy neboli možné (viď Avatar a pod.). Niečo za niečo.

V ranom veku sa deti najviac učia od svojich rodičov. Ak vidia deti rodičov, ktorí čítajú, je veľká šanca, že budú čítať aj oni. Ak vidia rodičov celý večer pozerať reality show, asi z neho veľký čitateľ nevyrastie. Ak nariekame, že dnes deti málo čítajú, niekedy by bolo dobré zamyslieť sa, koľko času trávime čítaním my sami :).

No ak sa na to pozriem ako kníhkupec, nie je to také zlé. Netrúfam si povedať, koľko ľudia čítajú, ale predaj kníh posledné roky nijako dramaticky nepadá, resp. má svoje vlny – niekedy je medziročný pokles, no v ďalšom kvartáli je zase medziročný nárast… podiel kníh pre deti a mládež sa u nás stabilne drží už dlhé roky medzi 10-15%. Rebríčkom medzi nimi aktuálne vedú rôzne mládežnícke série ako Škola noci alebo Twilight, upírske a čarodejnícke série. Objavia sa tam však aj Andersenove Rozprávky a iné klasiky ako Rozprávky o psíkovi a mačičke či Žabiatko.

Vytiahli ste na svetlo ako koncept kaviarne Shtoor, kde si robia vtipy zo slovenského jazyka v podobe štúrovčiny. Mne osobne to symbolizuje fakt, že aj jazyk má právo sa vyvíjať a dnes je iný ako bol v minulosti. Veľa ľudí sa dnes sťažuje na úroveň slovenského jazyka v podaní mladých ľudí – podľa teba, ako sa bude jazyk vyvíjať do budúcnosti?

Shtoor je skvelá firma, za ktorou stoja skvelí ľudia. Mňa osobne ich komunikácia i celá myšlienka neskutočne baví. Vývoj jazyka je úplne prirodzená vec. A práve preto sa mi niekedy nepáči jeho znásilňovanie. Prečo nemôžeme volať bilbord “billboardom”, keď to tak volá celý svet? Holt, žijeme v globálnej spoločnosti, často používame viac globálnych služieb ako slovenských, často sme teda nútení ich používať v angličtine. Niekedy je naozaj smiešne, keď si dávame “tasky” miesto úloh a ideme na “meetingy” miesto stretnutí, no zároveň sa nie je čomu čudovať. Program, ktorý používame vo firme na evidenciu úloh, slovo “úloha” nepozná. Pozná slovo “task”. Pretože je americký a je v angličtine. Jazyk je opisná vec a je potom prirodzené, že to slovo sa postupne udomácni aj v bežnej komunikácii.

Je krásne byť hrdý na svoj jazyk a kultúru, ale hrdosť sa nebuduje zákonmi. Závidím Fínom, kde sa mnohé filmy nedabujú, iba titulkujú. Všetci tam hovoria perfektne po anglicky. Kdekoľvek do sveta prídu, nestratia sa. Môžu tvoriť projekty pre celý svet, pretože rovno vedia rozmýšľať v angličtine. Naopak veľké národy – Francúzsko, Taliansko – sú síce hrdé na svoj jazyk a majú bohatú históriu a kultúru, lenže práve to ich zaslepuje a robí menej konkurencieschopnými. Niekedy sú o sebe tak presvedčení, že potom sami seba dostanú do trápnej situácie.

Prednedávnom som bol v Ríme na konferencii mladých ľudí z celej Európy. Hlavným jazykom konferencie bola angličtina, ľudia zo všetkých mladých krajín dali prezentácie vo výbornej angličtine. Pamätám si len dvoch rečníkov, ktorí svoju prednášku nevedeli dať po anglicky a musela byť tlmočená z ich materinských jazykov. Jeden bol Francúz a druhý domáci Talian. To podľa mňa nie je hrdé, ale smutné a možno až jemne povýšenecké voči ostatným národom.

Nedávno si sa oženil a niekedy v budúcnosti asi plánujete mať deti, akokoľvek, skôr ako o 6 rokov ale tvoje dieťa do školy nepôjde – akú školu by si chcel mať potom pre svoje dieťa?

Verím, že tie hlavné prvky sa mi podarilo opísať v predchádzajúcich riadkoch. Chcel by som, aby moje deti chodili do školy, v ktorej sa budú učiť v prvom rade rozmýšľať, nie memorovať. Kde budú môcť rozvíjať svoje talenty, nie robiť veci, ktoré “musia robiť všetci”. Kde technológie budú vnímané ako neodmysliteľná súčasť života a nevyhnutná príprava na zajtrajšok, nie ako “diablov vynález”, ktorý ľudí odsudzuje.

Pokrok sa nedá zastaviť a najlepšie v ňom budú fungovať tí, ktorí sa mu najlepšie prispôsobia. Preto by som chcel, aby moje deti boli pripravené na to, že sa budú musieť učiť celý život, veci sa budú neustále meniť a oni sa budú musieť neustále prispôsobovať. Súčasné generácie toto všetko unavuje, pretože veci sa nikdy predtým nemenili tak rýchlo, ako dnes; bol by som rád, keby moje deti vnímali zmenu a posúvanie sa dopredu ako prirodzenú súčasť života.

Ďakujem za rozhovor. 

Ak vás príbeh Michala Meška zaujíma viac, pozrite si jeho profil na webe týždenníka Trend, ktorý vznikol potom, ako bol v roku 2011 nominovaný na cenu manažér roka. Sledovať Michala môžete cez twiter na twitter.com/michalmesko. Príbeh kníhkupectva Martinus nájdete na https://blog.martinus.sk/nas-pribeh.

Séria “Aká má byť škola 21. storočia?” vzniká v spolupráci s neziskovou organizáciou Indícia, ktorá sa venuje zavádzaniu inovácií do vzdelávania na základných a stredných školách a vytváraniu príležitostí pre učiteľov vymieňať si skúsenosti a poznatky v tejto oblasti. Viac informácií nájdete na www.indicia.sk. Zhováral sa PaedDr. Roman Baranovič, viac informácii nájdete na blogu https://blog.baranovic.info.

(14 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...