Vysoko efektívne učenie podľa S. Kovalikovej

Pani Parkhurst a pani Montessori neboli jedinými, kto sa zamýšľal nad komplexnou zmenou školy v 20. storočí.

Posledným z komplexných inovatívnych prístupov ku zmene školy, ktorý chceme predstaviť v rámci nášho seriálu je Vysoko efektívne učenie (VEU). Tento prístup bol v minulosti nazývaný Integrované tematické vyučovanie so skratkou ITV. VEU predstavuje premyslený a metodicky prepracovaný edukačný program, ktorý vytvorila Američanka so slovansky znejúcim menom Susan Kovalik. Tento model vytvorila v spolupráci s Karen Olsen začiatkom 80-tych rokov 20. storočia.

Na Slovensku sa vďaka aktívnej práci ľudí združených v Asociácii Susan Kovalikovej – Vzdelávanie pre 21. storočie na Slovensku, ktorá program rozpracovala v našich podmienkach a odborne ho garantuje, šíri od roku 1992 a mnohé školy ho využívajú dodnes.

Susan Kovalik

Pôvodne pracovala ako učiteľka v programe pre nadané a talentované deti, ktorý ich mal oslobodiť od „monotónneho“ vyučovania v tradičnej triede. Až osobná skúsenosť s vlastným synom ju viedli k orientácii na „bežné deti a triedy“, ktoré majú tiež právo učiť sa tvorivo a efektívne.

Osobná skúsenosť a nespokojnosť so spôsobom učenia vo väčšine tried po neúspešných školských reformách v USA sa spojila s inšpiráciami z troch hlavných teoretických zdrojov – o efektívnom učení na základe výskumov mozgu (zvlášť práca Ľudský mozog a učenie od Leslieho A. Harta, 1983), taxonómiou poznávacích cieľov Benjamina Blooma (6 úrovní poznávania) a teóriou viacnásobných inteligencií Howarda Gardnera (osem typov inteligencie). ITV sa postupne rozširuje aj do Kanady a ďalších krajín Európy.

Vysoko efektívne učenie (VEU) vychádza zo 7-mich základných princípov, ktoré ovplyvňujú spôsob učenia detí:

1. Cieľom vzdelávania je zachovanie demokracie – fungovanie školy a fungovanie vyučovania väčšinou nemá znaky demokracie, ale direktívneho riadenia zhora nadol. Naučiť deti ozajstnému demokratickému rozmýšľaniu a správaniu nie je možné, pokiaľ sami na sebe dlhé roky zakúšajú hierarchické, direktívne riadenie učiteľov a iných pracovníkov škôl.
2. Najlepšie sa deti učia na veciach, ktoré sú založené na skutočnosti – o mnoho viac užitočnejších vecí sa naučia deti vtedy, ak sa učia o veciach, ktoré sa dejú tu a teraz, ktoré používajú v súčasnosti, s ktorými žijú, s ktorými sa každodenne stretávajú. Mozog človeka je geneticky vytvorený tak, aby „nasával“ poznatky z reálneho, a nie abstraktného a učebnicami sprostredkovaného sveta – najmä, ak sú učebnice ešte aj zastarané.
3. Učenie je individuálna záležitosť – výskumy aj bežné skúsenosti dokazujú, že deti (aj dospelí) majú vlastné prístupy v tom, ako vyhľadávať, prijímať, spracovávať a používať to, čo sa naučia. Najmä v detskom období je zreteľné, že vývoj mentálnych a iných funkcií je individuálny, niektoré sa rozvíjajú rýchlo, niektoré pomalšie. Deti používajú rôzne typy inteligencie na to, aby sa niečo naučili. A preto to, čo sa majú naučiť, by im malo byť sprostredkované tak, aby mali možnosť to uchopiť svojským spôsobom, svojím tempom, svojou logickou postupnosťou.
4. To, čo sa učia, by mali získať z priamej skúsenosti – miera efektivity a trvácnosti naučeného získaná z priamej skúsenosti robenia niečoho, je neporovnateľná s memorovaním z učebníc alebo z výkladu učiteľa. Aktívne učenie je ešte kvalitnejšie, ak je zmysluplné a podporené diskusiou a interakciou s vrstovníkmi (aj rôzneho veku a skúsenosti), či s významnými dospelými.
5. Metódy učenia by mali deťom umožňovať zvoliť si také z nich, ktoré sú v súlade s ich spôsobom učenia – tento princíp nadväzuje na princíp hovoriaci o demokracii (1) a na princíp o individuálnom spôsobe učenia (3). Ako hovorí Susan Kovalik: „Rovnakosť a uniformita ubíjajú žiakov aj učiteľov.“ Ak si deti budú môcť voliť spôsob, tempo a typ úlohy, zvýši to ich motiváciu k učeniu, zvýši sa ich zodpovednosť za naučené, budú vytrvalejší v plnení úloh, budú viac participovať na tvorbe toho, čo sa učia (a nielen, že sa naučia nejaký obsah, ale aj získajú niekoľko najdôležitejších životných zručností – zodpovednosť, ochotu participovať, tvorivosť, vytrvalosť…).
6. To, čo sa deti učia by malo byť založené na skúmaní, objavovaní a používaní pojmov skutočného sveta – výklad nie je vždy dostatočný – obsahuje síce fakty, tvrdenia, údaje, definície, pravidlá, vzorce, nové pojmy – obvykle  ale nie sú spojené do jednotného zmysluplného celku a širšieho významu súvisiaceho so životom učiaceho sa. Ak dieťa tie isté veci môže samo objaviť, skúmať a skúšať si ich v realite – môže si samo nájsť zmysel, zasadiť si ho do svojho kontextu, ktorý už má vo svojej hlave z predchádzajúcich skúseností. Učiteľ približuje deťom zmysel, prečo sa danú látku majú naučiť, prečo je učenie zmysluplné. Zmysluplné nemusí byť vždy príjemné.
7. Hodnotenie výkonov detí by malo byť založené na realite – hodnotenie detí známkami, ich testovanie spôsobom ceruzka-papier (písomky, testy) alebo reprodukovaním učiteľovho výkladu (poznámok či kapitoly z učebnice) by sa malo používať čo najmenej. Hodnotenie schopnosti riešiť skutočné problémy, používať pojmy súvisiace s danou situáciou, schopnosť vysvetliť alebo naučiť niekoho iného dané myšlienky alebo zručnosti, či primerane konať v rôznych sociálnych alebo záťažových situáciách – to sú adekvátnejšie ukazovatele, ako sa dieťa zvládlo naučiť dané veci.

Mozgovokompatibilné učebné prostredie

Ďalšie silné vplyvy na filozofiu a princípy VEU mali výskumy mozgu, ktoré súviseli s tým, ako mozog pracuje a ako sa učí. Susan Kovalik na základe týchto výskumov pomenovala 9 prvkov, ktoré pozitívne ovplyvňujú výkony detí aj dospelých pri učení sa- robia ho efektívnym.

Tieto prvky Susan Kovalik nazvala mozgovokompatibilnými zložkami, lebo podporujú učenie tak, ako „vyhovuje“ mozgu – teda prispôsobujú prostredie a spôsob učenia tomu, aby sa človek čo najefektívnejšie učil. Pojem mozgovokompatibilný prebrala z knihy Leslieho A. Harta Ľudský mozog a ľudské učenie z roku 1983, kde Hart rozviedol model mozgovokompatibilného učebného prostredia. Pani Kovalik definovala deväť nasledovných mozgovokompatibilných prvkov:

7. okamžitá spätná väzba

Vo VEU neznamená okamžitá spätná väzba iba poskytovanie spätnej väzby učiteľom, ale najmä to, že deti pracujú na takých úlohách, venujú sa takým aktivitám, ktoré samotné prinášajú, obsahujú v sebe spätnú väzbu. Ak sú aktivity vymyslené tak, že deti sami vidia, či sa im darí úlohu plniť, zisťujú čo potrebujú vedieť, aby sa im darilo lepšie, ktoré zručnosti zaberajú a ktoré sú kontraproduktívne – tak dostávajú okamžitú spätnú väzbu.

Skúšanie pokusom a omylom, pokusom a úspechom, ale aj plánovité zvolenie postupu pri plnení úlohy im dáva potrebnú spätnú väzbu o tom, ako sa im darí. Na druhom, ale rovnako dôležitom mieste, je využívanie spätnej väzby pri práci v skupinách – ak deti sami získajú zručnosti aktívneho počúvania a oceňovania, budú si pri spoločnej práci v aktivite dávať navzájom spätné väzby, ktoré ich podporia v ďalšom učení. Spätná väzba je poskytovaná opisne, nehodnotiaco.

8. dokonalé zvládnutie

VEU hovorí o dokonalom zvládnutí, o kompetencii alebo o majstrovstve, ak človek, ktorý sa niečo nové učil, je schopný naučené využiť pri riešení problémov, vie ukázať, vysvetliť alebo naučiť danú vec inú osobu, je schopný použiť terminológiu naučeného v komplexných situáciách a sociálnej interakcii a ak je schopný naučené využiť v neočakávaných situáciách.

Metódy učenia v VEU potom smerujú k tomu, aby vytvárali situácie, kde si človek môže overiť ako naučené zvládol a sú aj prostriedkom hodnotenia, či sa človek danú vec naozaj naučil.

9. zámerný pohyb

Predstava intelektuálnej aktivity je v našej kultúre spojená hlavne s činnosťou mozgu. Neuropsychologické výskumy posledných desaťročí potvrdzujú názory, že učenie sa neodohráva len v našej hlave. Významnú úlohu telesnej aktivity pri rozvoji poznávacích schopnosti potvrdzuje súčasná psychológia (Bernstein). Pohyb tela od najrannejšieho detstva významne ovplyvňuje procesy myslenia. Preto sú do vyučovania zaraďované aktivity, ktoré využívajú telo v procese učenia v súvislosti s preberaným vyučovacím obsahom.

Kinestetické učenie zlepšuje ukladanie informácií do dlhodobej pamäte a ich uchovanie je až o 68% lepšie. Fyzická aktivita podporuje aj činnosť mozgu. Zásobuje ho glukózou, kyslíkom a zväčšuje nervové spojenia, čím uľahčuje učenie.

Program VEU prináša do tried pozitívnu sociálnu klímu, zmysluplné učenie v súvislostiach, možnosť výberu a podporuje vlastnú aktivitu detí. Jeho prínosy boli potvrdené aj je experimentálnym overovaním. Do tried sa zavádza postupne viac rokov. Na rozdiel od Montessori pedagogiky sa dá ale aplikovať aj v prostredí bežnej triedy a klasického vyučovania. Preto je pomerne obľúbený a využívajú ho učitelia aj na mnohých školách na celom Slovensku.