Vysoko efektívne učenie podľa S.Kovalikovej – skúsenosti z praxe

Akou cestou ste prešla ako učiteľ, kým ste sa dostali k VEU/ITV? Čo vás na tejto ceste inšpirovalo?

Myslím, že všetko sa už začalo na vysokej škole, keď som ako študentka pedagogickej fakulty odučila hodinu prvouky a dostala som z nej trojku. Doteraz si pamätám, že hodina súvisela s dopravnou výchovou a po skončení som mala úžasný pocit, ako som to perfektne zvládla. Žiaci boli nadšení, ja som bola nadšená, ale moja uvádzajúca učiteľka naše nadšenie nezdieľala. Povedala mi túto vetu: Vaša hodina vyzerala ako pionierska schôdzka. To musíte aj učiť, nielen deti zabávať! A potom sa moje ďalšie hodiny na praxi podobali ako vajce vajcu.

Presne ako nám nadiktovali štruktúru hodiny, samozrejme aj s minutážou a cennou radou mojej uvádzajúcej pani učiteľky-zbytočne neopúšťať lavice, lebo sa veľmi rozčertia! A asi odvtedy u mňa vznikol syndróm hľadania inej cesty. Už ako študentka som tušila, že cesta presnej štruktúry hodiny, keď deti nesmú prejaviť názor, zasmiať sa, pobaviť sa, to nie je pre mňa to pravé.

Ako učiteľka sa v tom utvrdzujem stále a od začiatku svojej praxe sa vytešujem v slobode, ktorú mám vo výbere ako deťom, čo najvhodnejšou formou priblížiť svet okolo nich. Samozrejme nie je a nebolo to jednoduché. Vždy som veľa študovala, čítala, zaujímala sa o všetko nové, čo sa dialo v školstve. Akosi podvedome som robila veľa takých vecí o ktorých som neskôr zistila, že vlastne tak to má byť a tak sa to v modernom svete pedagogiky robí.

Keď som sa vlastným štúdiom dostala k materiálom o VEU/ITV, tak sa mi to všetko rozsvietilo. Ale pomaly, tak ako keď zapnete žiarivku. Postupne je to svetlo silnejšie a silnejšie. Najprv som mala len také chaotické informácie, hľadala som rôzne možnosti ako sa stretnúť s ľuďmi, ktorí pracovali s VEU/ITV. Ak som niekoho takého stretla, tak som vytrvalo zisťovala, čo a ako. A keď som absolvovala školenie, utriedila som si svoje skúsenosti, poznatky a nové vedomosti, tak som prišla na to, že práve tento model je to, čo som celý čas hľadala.

Teraz po rokoch využívania VEU/ITV, keď mám aj spätnú väzbu od žiakov, rodičov, kolegov, som rada, že som sa nevzdala. Nebola to jednoduchá cesta, bola som vždy iná, vystrkovala som hlavu z radu a to stále láka niektorých ľudí, takú hlavu odseknúť. Ale ja sa nevzdávam, doma v obývačke rozkladám veľké papiere, vyrábam si vlastné žiacke knižky, vymýšľam príbehy, robím pokusy, aby som bola pripravená-nie na pioniersku schôdzku, ale na deň s deťmi plný zaujímavých zážitkov z učenia.

PROSTREDIE

• Pôsobí útulne a esteticky – v triede máme koberec, kresielka na odpočívanie, veľa kvetov, rôzne zóny – čitateľská, tvorivá, hracia(samozrejme záleží na veľkosti triedy…)
• Obsahuje graficky znázornenú celoročnú tému.
• Odráža to, o čom sa deti učia. Poskytuje rôzne možnosti vyhľadávania informácii – v triede sú encyklopédie, knihy, prístup k internetu, podnecuje k práci s rôznymi materiálmi, stavebnicami…

Určite je toho oveľa viac, ale ja radšej učím podľa modelu VEU/ITV ako o ňom rozprávam. Zhrnula by som to teda jednou mojou skúsenosťou.

Mala som raz oslavu učenia. Je to jeden zo spôsobov, ako v VEU/ITV spolupracujeme s rodičmi. Nejde o klasické besiedky typu tanček, pesnička, básnička, ale snažíme sa ukázať rodičom ako sa na našich hodinách pracuje, aké metódy používame, ukázať niečo z atmosféry VEU/ITV. Na konci oslavy si vzal slovo jeden z rodičov, mimochodom veľmi vzdelaný pán a povedal veľmi peknú vec. Citujem: „Ja by som nenazval toto učenie Integrované tematické vyučovanie, ale Učenie pre život.“

Ako dlho využívate vo svojej práci VEU/ITV, aké sú vaše skúsenosti? Čo sa vám darí a čo naopak nedarí?

VEU/ITV využívam už asi 10 rokov. Ako som povedala, nie je to jednoduché. Veľa učiteľov od VEU/ITV „odskočí“ pretože je náročné na prípravu samotného učiteľa. Je to pravda, ale je to najmä na začiatku, ak získate určité skúsenosti, tak je to ľahšie. Pri tomto modeli je výborné najmä to, že stačí ak používate nejaké prvky a už sa posuniete niekam ďalej.

Nemusíte uplatňovať všetky princípy a častokrát sa to ani nedá. Napr. vyučovanie by malo prebiehať v 90 minútových blokoch bez zvonenia, čo je na veľkých mestských školách nereálne. Ťažké a niekedy až nereálne je presvedčiť rodičov o nepotrebnosti známkovania detí. Ťažké a niekedy až nereálne je presvedčiť kolegov, vedenie o tom, že VEU/ITV nie je hranie sa na koberci v triede, ale vypracovaný systém s pravidlami, ktoré život a učenie v triede deťom uľahčujú a spríjemňujú. Stačí, keď do práce so žiakmi včleníte len niektorý z princípov VEU/ITV, už je to úplne niečo iné. Ideálne je samozrejme, keď je tých prvkov, čo najviac.

Ďakujem za rozhovor.

Pohľad rodičov

V tomto článku sme získali pohľad rodičov detí, ktoré chodili do triedy pani učiteľky Paligovej pred dvoma rokmi a teda sú dnes už siedmaci.

Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že VEU/ITV má veľmi pozitívny vplyv na dieťa. Dieťa má väčšiu voľnosť, čím sa môže viac prejaviť, učí sa osvojiť si základné zručnosti v komunikácií a aktívnom počúvaní , čo som ako rodič ocenila a videla ten rozdiel pri nástupe do školy a po pár mesiacoch. Veľmi oceňujem slovné hodnotenie, pretože je pre dieťa skôr motivačné ako deprimujúce. Ak by som sa znovu mala rozhodnúť tak jednoznačne by bolo na prvom mieste integrované vyučovanie. Alena G.

Stále spomíname s Martinkou na skvelú pani učiteľku a na jej vyučovanie a my, ako rodičia sme vnímali VEU/ITV veľmi pozitívne hlavne, keď Martinka bola v 1 . 4. ročníku, ale aj teraz, keď je siedmačka. Počas 1. – 4. ročníka bola pre ňu škola doslova hrou, do školy sa tešila, mala veľa informácií, neskutočný záujem o knihy a čítanie, bola samostatná, ohľaduplná, rada pomáhala ostatným spolužiakom. Pre ňu a aj pre nás bolo veľmi pozitívne i slovné hodnotenie, jednoducho škola bola bez stresu. Z toho, čo získala, čerpala a pokračovala aj ďalej a podľa mňa je škoda, že v takomto vyučovacom systéme nepokračovali aj ďalej v 5. – 9. ročníku. Alena B. (51)

Učenie bolo hrou, radostným poznávaním vecí, ľudí aj seba, so zápalom a bez prinútenia.  Myslím, že bolo šťastím môcť sa vyučovať spôsobom, kde boli rešpektované danosti dieťaťa, vo vzťahu k učeniu, aj medzi spolužiakmi navzájom. Učenie bolo bez stresu, používali sa výborné motivácie k učeniu, deti nadobúdali nielen vedomosti ale rozvíjali aj životné zručnosti. Dcéra hodila do školy s veľkým zápalom, otázka počas prázdnin – “nech sa už čím skôr skončia prázdniny veľmi sa teším na školu”, hovorí za všetko. Po prechode na druhý stupeň dcéra nemá problém s učením, pozná samu seba, svoje možnosti akurát tej radosti z učenia je pomenej. Miriam (41)