Taká trochu iná škola

Keď som vchádzala do budovy, deti si ma ani takmer nevšimli – nakoniec, vchádzam tam ako mama často. Dobiehanie do šatní ešte s očami od sna, džavot, behanie po chodbe, smiech… na prvý pohľad obraz rovnaký, aký je v tísícoch iných škôl.

Aká učka, taká trieda

Som už v triede, bzučanie a smiech je počuť z každej strany. Takmer nik sa za mnou neobzrie. Pani učiteľka Jana Knoteková ma víta úsmevom, rovnaký má aj pre svoje deti, ktoré jej ešte tesne pred začatím vyučovania musia povedať nejaké tie dôležitosti.

Zvoní. Ani na tento školský zvonček dnes deti nereagujú. Ešte sa dohadujú, či idú do lavice alebo na koberec. „Pani učiteľka, my nemáme miesto!“ S pokojom, ktorý jej v tej chvíli závidím, situáciu vyrieši. Nato vytiahne triangel – a až gong z neho dá deti do strehu.

Ani sa nenazdám a deti sú za chvíľu na veľkom koberci v kruhu. Niekto len tak na zemi, niekto na veľkých penových farebných kockách. Idú si skontrolovať, ako vedia matiku. V ruke – tak ako každý piatok – majú daltonský pracovný list so zadaniami základných predmetov.

Kým pani učiteľka vysvetľuje, čo ich čaká a ako na to, všetci ticho počúvajú. Chcú úlohy splniť, veď sú za to nie jednotky, ale odmeny, síce drobné, ale pre deti veľmi vzácne. Deti chcú, to je dôležité. Ešte vidím, že sa stále vrtia, v jednej ruke dokonca spokojne svieti lízatko. Napriek tomu počúvajú a pýtajú sa, čomu nerozumeli zo zadania. Hm, toto sa za mojich druháckych čias nemohlo!

Pani učiteľka sa so svojou drobnou postavou medzi deťmi takmer stráca, ale možno aj práve preto, že je taká malá vzrastom a veľká srdcom pre deti je vidno, že má u detí maximálny rešpekt a – že má ich lásku.

Ťaháky povolené

Samostatné práce boli za nášho školákovania postrachom bez ohľadu na ročník, v ktorom sme boli. Zdá sa však, že tu to tak nie je. Aj keď majú pred sebou tri listy (obojstranné) plné rôzne náročných úloh. Od jednoduchých až po tie najťažšie – veľa či málo na druháka? – sú pokojní. Spoločne s p. učiteľkou prechádzajú všetky zadania a objavujú všetky „žolíky“.

Nevieš toto? Znovu si to spolu zopakujeme: aké sú to hlásky? Zabudneš aj tak? Pozri na tabuľu – tam sú napísané! Alebo – je to aj vzadu, na  nástenke, spokojne choď k nej! Nevieš si dať rady? Daj rybičku so svojim menom do rybníka s názvom „potrebujem pomoc.“ Chceš mať istotu, že je to všetko dobre? Pozri, tu vzadu na nástenke sú správne odpovede…

Pani učiteľka hrá ale stále na férovú hru a tak sa znovu pýta:

„Keď nebudeš vedieť, kam sa pôjdeš pozrieť?“

 „Na tabuľu!“ Jednoznačne a spokojne odpovedia zasnené princezné, vrtuľky, šidlá v nohaviciach a smejovia. Vitajte v daltonskom systéme – pomoc pri vypracovaní úloh je taká istá, ako keď sa veľkáči v reálnom dospeláckom svete idú opýtať, keď niečo nevedia alebo niečomu nerozumejú. Prečo by mali mať deti z písomiek strach, ktorý ich oberá o triezve zmýšľanie a vyrába im v hlave „okná“?

Kým im v tichu závidím, pani učiteľka sa znovu pýta k zadaniu zo slovenčiny:

 „Mám v hlave opätok?“

Deti sa uškŕňajú, ďalšie možnosti spustia smiech. Ani netušia, že cez takúto „hru“ sa učia poznávať a rozlišovať samohlásky. V systéme, v ktorom je takýto „ťahák“ a „nápoveda“ bežnou záležitosťou, kde sa šikovnejší učia pomáhať tým, ktorým to tak nejde, nie je ani tajnička žiadnym problémom. Ešte inštrukcie k hodnoteniu, a už…  môžu začať.

Ak čakáte cez písomku ticho, musím vás sklamať.

Deti ani len nesedia na laviciach, vzorne vystreté chrbáty sú minulosťou. Každý tam, kde mu je dobre, sedí, kľačí, leží na bruchu, clona z veľkej kocky mu robí ochranu pred odkukaním čisto autorských myšlienok dávaných do písomky. Ale – očividne sa deti takto cítia dobre a sú navyknuté, že pani učiteľka nemá problém ani s jemným ruchom, občasným pobehovaním k „ťahákom“, ba ani s tým, že už si ozaj nevedia rady a prídu – za ňou.

 „Pani učiteľka, čo je toto?“

 „Premýšľaj, čo je tam napísané? No, ešte raz – je to takto dobre? Pozri sa na možnosti! Vidíš, to je ono!“

Pohladenie a úsmev ako ubezpečenie o dôvere, a žiačik beží znovu za svojím, ceruzka roztržito zaseknutá medzi zubami. Ktovie, koľko géniov tu vlastne beží, alebo že by tu boli aj budúci národní umelci, skvelí architekti? Všetko, čo v deťoch je, sa práve odkrýva  tu – a dobrý školský systém spolu s učiteľkou, ktorá berie triedu ako svoje ďalšie deti je to najlepšie, čo mohli dostať.

Systém a prostredie robia svoje

Kým deti píšu, trošku debatíme s pani učteľkou. Jasné, dojedajú desiatu či raňajky aj počas vyučovania. Chápe, že deti nestíhajú doma jesť, dochádzajú, dlhšie spia… a tak majú dohodu: pokiaľ budú mať čisté učebnice a zošity bez fľakov, môžu jesť. „Za ten čas, čo učím, som nikdy nemala špinavé zošity či knihy.“ Trošku závistlivo pripomeniem toľko ťahákov. „Ale o čo nám ide? Aby sme deťom dokázali, že niečo nevedia? Alebo aby sa naučili a naučili sa to príjemne, bez strachu. V každom dieťati predsa niečo je – a mne sa daltonský systém páči práve preto, že uči deti spolupracovať, objavovať v nich jedinečné schopnosti a zároveň ich pripravuje do života.“

Kamarátkin syn Peťo zrazu vstane a ide k nástenke, kde sú hotové výsledky. Je jediný z detí, kto si zapamätal, že si môže výsledky overiť. Všimla si to s úsmevom aj pani učiteľka:

 „Vidíte? A vyzeral, že ho to nezaujíma, keď som na začiatku hovorila pravidlá a nápovedy. Tak sa vrtel a obzeral…“

Obzerám detailnejšie triedu. Mnoho farieb, nádherne vymaľované steny (očividne nadpráca pani učiteľky, ako aj iné „drobnosti“ ), spústa praktických učebných pomôcok, učebnice, ktoré sa nenosia domov, ale ostávajú v škole v poličke, ktorú má každý svoju – rovnako ako aj úlohy, ktoré v tejto triede nie sú na doma. „Iba v tom prípade, ak niekomu niečo nejde, doporučím osobne rodičovi, aby sa skúsili spolu doma na niečo pozrieť, prečítať… Deti majú toho dosť, som toho názoru, že všetko potrebné sa majú naučiť tu, nech majú čas sa hrať.“ Dokonca sa tu deti nemusia ani trápiť s tým, že nemajú pastelky či pero, pravítko alebo krúžidlo – všetko potrebné je už nachystané vo vedierkach, strúhadlá sú nachystané na záchranu situácie priamo pred tabuľou.

Niektoré deti sú už hotové s prácou, každý pracovný list   je podpísaný a položený na kôpku podľa predmetu.

 „Máš to ozaj dobre? Podpísal si sa? Máš ešte čas!“

Kto je hotový, môže si čítať, hrať sa alebo si vziať notebook – jednoducho získa za šikovnosť oddychový čas navyše. Možnosťou je aj urobiť bonusovú úlohu, ktoré sú už vopred prichystané.

Kým obdivujem praktický spôsob, ako uľahčiť deťom školský život a umožňuje im sústrediť sa skutočne iba na učenie – v tomto prípade hravé objavovanie sveta – ktosi zas dobehne s otázkou:

 „Pani učiteľka, môže byť z tohto slova bar?“

Na pracovnom liste je slovo barok, úlohou je vytvoriť z neho iné slovo. Smiech. Tak toto už vedia naše deti?

 „Ale ja som chcela rok!“ Skomentuje po prvom záchvate smiechu učiteľka.

Potichúčky odchádzam z triedy. Kým vyjdem za dvere, žmurknem na obrovského pilota v zelenom lietadle na stene. Už viem, prečo sa smeje. Deťom je v tejto škole dobre.

Detaily

Daltonský vyučovací systém sa na Základnú školu G. Dusíka v Galante dostal prostredníctvom Trnavského samosprávneho kraja ako ponuka Európskej únie pre školy. Po absolvovaní dvojročného kurzu spolu s kolegyňou (počas ktorého priebežne zapájali daltonské prvky vyučovania do svojich tried) sa systém od 1. septembra 2009 pustil plošne pre celý prvý stupeň ZŠ.

Škola vlani vyhrala projekt EU na vzdelávanie v sume 2,4 milióna korún, z ktorých sa nakúpili pre rozvoj daltonského učebného systému pomôcky do školy: napríklad odmerné valce, molitanové relaxačné kocky (deti z nich boli prvé týždne úplne nadšené), premietacie plátna, dataprojektory, stojany na práce, hodiny a množstvo drobných interaktívnych pomôcok. Celý proces zapájania sa školy do Daltonského systému má „na svedomí“ maximálnou podporou aj p. riaditeľka Pajtášová.

Do takejto školy by znovu šla Mária Kohutiarová