Napriek zákonom – Svoje dieťa do školy nedám

Recept na to ako učiť deti doma je jednoduchý.

Stačí sa dohodnúť s riaditeľom školy, že ich dieťa do školy papierovo chodí, hoci ho v skutočnosti učia doma. Alebo je možné prihlásiť ho do školy v Čechách, kde je domáce vzdelávanie povolené. V oboch prípadoch musia potom splniť už len jednu podmienku – priviesť dieťa do školy niekoľkokrát do roka na preskúšanie, či vo vzdelávaní nezaostáva za svojimi rovesníkmi.

Ivan B. z lazov na Orave si zvolil prvú možnosť.

“Nemám dôveru ku škole, ktorá je k nám najbližšie. A druhá škola je od nás vzdialená 50 kilometrov. Pre Sandru by to znamenalo dvadsať minút peši na najbližšiu zastávku, potom hodinu autobusom do mesta, a tam by sa ešte musela presúvať MHD do školy. Pre šesťročné dieťa je takáto cesta nepredstaviteľná,” hovorí.

Premýšľali nad tým, že by Sandru prihlásili do českej školy, kde by si mohli vybaviť domáce vzdelávanie. “Ale nakoniec sa nám podarilo dohodnúť s riaditeľom jednej základnej školy v okrese, že dcérku zaregistruje ako žiačku v škole, hoci tam v skutočnosti chodiť nebude. To je ešte lepšie, pretože táto škola je od nás len 50 kilometrov,” hovorí Ivan B.

Sandra je prváčka, takže doma sa učí pár mesiacov. Pri výučbe sa striedajú obaja rodičia, raz mama, inokedy otec. Pridržiavajú sa aj učebníc, ale len kvôli tomu, aby približne vedeli, čo by ich dcérka už mala vedieť.

Pravidelne sa učeniu venujú asi dve hodiny denne, a naučené potom už len precvičujú v praxi. “Ráno mávame hodinku – dve. Kedysi sme sa chceli učeniu venovať tri hodiny , ísť natvrdo, ale Sandru to nebavilo, bola znechutená. Dnes je to veľmi rozdielne, robíme to tak, aby sa každý deň niečo naučila. Nehovoríme, že dnes sa neučí, lebo je nedeľa. Keď niekam ideme, tak napríklad počítame kroky. Život prináša plno možností ako sa učiť, nepotrebujeme umelé sedenia za stolom,” hovorí Sandrina mama.

Na zasvätenie školáčky do tajov čítania a písania si trúfli, hoci ani jeden z rodičov nemá učiteľské vzdelanie, dokonca ani vysokoškolské. A hoci majú zmiešané pocity z toho, že vlastne obchádzajú zákon o povinnej školskej dochádzke, cítia, že sa rozhodli správne. “Nemali sme inú možnosť. Nemáme si z čoho vyberať, a najbližšia škola nám nevyhovuje,” hovorí Ivan B.

Nepremýšľajú nad tým, že by sa kvôli možnosti vybrať si školu presťahovali naspäť do mesta. “Život na samote sa nám páči čím ďalej tým viac. Žijeme tu v jednej komunite, rozumieme si, je to výborné.”

“Učiť doma je to najlepšie, čo sme mohli urobiť…”

Obaja rodičia dodávajú, že sú nespokojní so školským systémom ako takým, takže zrejme ani v iných mestách by nevedeli pre svoje deti nájsť lepšiu školu. “Určite sa nájdu aj výborné školy, ale nie je ich veľa. Možno keby bola blízko waldorfská škola, alebo niečo také ako Škola u Filipa v Banskej Bystrici, uvažovali by sme nad tým, že by sme tam Sandru prihlásili. Ale nie je, a tak učiť ju doma bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť,” myslí si Ivan B.

Čo bude ďalej, nevedia. Nevadilo by im, ak by ich dcérka postupovala podľa waldorfského vzdelávania a začala sa učiť čítať až v druhej triede. “Ale to by podľa učebných osnov bežnej základnej školy prepadla, a potom by nám domáce vzdelávanie zatrhli. Takže sa snažíme, aby vedela toľko ako jej rovesníci na základných školách,” uzatvárajú rodičia.

Čo im prinesie budúcnosť, je otázne

Sandrini rodičia totiž nechcú, aby ani druhý stupeň nezačala na najbližšej škole. A či im dovolia domáce vzdelávanie aj na druhom stupni, tiež nevedia. “Uvidíme, ako sa to vyvinie. Rozmýšľame aj o tom, že by sme v našej komunite otvorili vlastnú školu. Veď detí je tu dosť,” uzatvárajú obaja.

• Zdroj: Extra pre rodičov

(16 hlasov, priemerne: 2,50 z 5)

Loading...