Podporujete autoritu učiteľa?

Minulý víkend sme mali taký riadny babinec. Okrem iného a podstatného programu sa debata nezaobišla bez jasnej témy o našich deťoch, škole a zákonite aj o učiteľoch. K tomu, k čomu sme došli pri generačnom rozhovore, sa stále vraciam a premýšľam.

Priznať ich chybu pred deťmi?

S kamoškou, vekom rovnako ako ja, sme v tom mali jasno: pravda je istá vec a učiteľ už nie je neomylný, ako pred storočím, kedy boli jedinými vzdelanými ľuďmi kdekoľvek len učiteľ, kňaz a doktor. (Nakoniec, nie som presvedčená o tom, že sa vtedy učitelia nemýlili – len to nemal kto overiť a usvedčiť a vďaka veľkým vedomostiam v kontraste s obyčajnými ľuďmi zákonite požívali veľkú úctu.)

Stalo sa nám totiž obom, nezávisle od seba, keďže sme od seba vyše 400 km,  niekoľko krát v podstate to isté: po odstrihnutí sa od materskej lásky, pri všetkej objektivite a zachovaní rešpektu voči učiteľom sme po krížovom výsluchu a vyšetrovaní,  v situácii, často napätej už len z komunikácie učiteľ – žiak, alebo ešte pritvrdenou „peknou“ poznámkou v žiackej, museli dať za pravdu ….. dieťaťu.

A hop: je tu ťažké rozhodnutie: povedať to  nahlas pred dieťaťom, alebo nie? Dať mu pocítiť, že za ním stojíme? A ako? Prezradiť, že sa učiteľ mýli aj školákovi alebo si to vybaviť a prekonzultovať len s dotyčným učiteľom? Nabúra to autoritu učiteľa alebo nie? Nezhodí to učiteľský stav ako taký? Bude moje dieťa potom rešpektovať učiteľa ako autoritu?

Dva tábory

Môj postoj je jednoznačný: s deťmi sa rozprávam priamo, v pravde a rovnako, ako si ja pred nimi priznám chyby a ospravedlním sa za ne, a potom sa usilujem o nápravu, tak jednoznačne, ale láskavo a s vysvetlením hovorím, ak sa na to pýtajú, o omyloch a chybách kohokoľvek – teda učiteľov nevynímajúc.

Nikdy však nestaviam dieťa do pozície víťaza, ktorý sa môže na učiteľa „vykašlať“, lebo niečo nezvládol. Skôr motivujem deti – a ak to nejde, riešim to ja osobne, aby sa s učiteľom o tom rozprávali a pokúsili sa vysvetliť situáciu. Ak ste zvedaví na výsledok, tak niektorí učitelia pochopia a prijmú to, ale veľa ráz (bojím sa povedať, že väčšinou) to spôsobí ešte horšiu situáciu. Možno si nedovolili zasadnúť na moje dieťa – natoľko ma už poznajú, ale minimálne mám u nich „skvelé“ mínusové PR a obchádzajú ma oblúkom. Samozrejme – bez toho, aby sa niečo v prospech detí zmenilo, lebo mi vždy ide o princíp a keby sa to stalo Ďurovi od susedov a viem o tom, urobím to isté.

Zaujímavé bolo, aký postoj k tomu mala druhá naša kamoška, generačne od nás staršia: ona nikdy nedovolila deťom, aby o učiteľoch zle hovorili a ani ona sama pred deťmi o chybách, často okatých, nehovorila – skôr šla do školy a rozdala si to s učiteľom sama. Ako vraj môže mať učiteľ autoritu, ak mu ju takto nabúrame? Učiteľa treba rešpektovať a basta.

Ako to vidíte vy?

V niečom má možno pravdu, že by sme nemali a nemuseli na učiteľov pred deťmi toľko frflať, lebo to ich renomé a rešpekt v očiach detí znižuje – a chválime ich pred deťmi asi málo…

Ale napriek tomu vám hádžem návnadu: ako to vidíte vy? Ako riešite takéto konflikty – s deťmi či bez? Objektívne či emočne? Skúste dať echo, učitelia ako dotknutá skupina sú v diskusii vítaní. Nech vieme, ako na vec a ako tú autoritu učiteľskú nezabiť – a problém predsa len pritom odstrániť.