Rodičia a škola

Začal školský rok, ktorý asi mnohí rodičia prijali s úľavou – deti sú „upratané“, majú svoje „zamestnanie“ a školské povinnosti a tak je o minimálne 5 hodín denne výchovy menej. Oči v strehu sa privrú – lebo teraz má deti na starosti škola. Otázka však znie trochu inak, ako to, že deti „musia“ absolvovať povinnú školskú dochádzku: aký je vzťah rodičov a školy?

Kto je aký

Rovnako, ako platí pri všetkom: sú rodičia a sú rodičia a sú školy a učitelia a školy a učitelia. Sú rodičia – a podľa surfovania po webe ich je vraj viac ako by si niekde v školách želali – ktorým je jedno, čo sa za bránou školy s ich deťmi deje. Sú apatickí ku školským výsledkom, trápeniam, nádejam, úspechom, voči tomu, čo sa vôbec v tej školskej búde deje a čím škola žije a mrie.  Alebo: možno len – decentne povedané slovami Malého princa – nemajú čas. Čo je v tomto prípade nielen ich škoda.

No a pohľad z druhej strany brehu? Sú totiž aj rodičia, ktorým nie je jedno, čo sa v škole deje a nie je ich zas tak málo. Problém je – alebo zákon schválnosti? – že často sa takýto rodič vyskytne v triede alebo škole, kde od neho očakávajú len to, že otvorí svoju peňaženku a sprostredkuje svoje možnosti a konexie. Ústa nech už príliš neotvára, lebo to sa nenosí a nehodí.

Všetko sa dá vylepšiť a kontrolovať

Toto platí aj o škole, ktorá má často svoje storočia existencie tak prilepené na sebe, že je niekedy problém ohnúť ju podľa potreby či nutnosti viac do strany alebo nebodaj ju vyrovnať. Začiatok školského roku v mnohých školách prináša každoročne jeden zaujímavý folklór, ktorý asi nemá nikde obdobu: volenie triednych a školských tzv. rodičovských rád.

Ak by sme robili anketu s niekoľkými otázkami, asi by nedopadla v prospech zákonných zástupcov práve ružovo. Kto tam je úplne dobrovoľne, z nadšenia? Kto tam je a vie, o čom sa točí reč? Kto tam je a zaujíma sa aj o viac, do ktorého riadku sa má podpísať a kedy bude koniec? Kto tam je a navrhuje zmeny – a to nie pre vlastný prospech či v prospech svojho dietka, ale pre princíp a v prospech všetkých? Kto tam je a už si dal tú námahu skontrolovať účty triedy či školy – s čím a ako hospodári, kam miznú eurá?

Kto z rodičov bojuje nielen za lepšie financie (lebo ironicky povedané, občas akoby škola potrebovala rodičov len na toto), ale trebárs aj za lepších učiteľov na škole, za lepšie podmienky pre deti, za rovnaké možnosti pre všetkých – lebo častokrát je postoj k deťom v školách ako pohľad  do krivého zrkadla: ty si veľký a ty malý, ty si družinár a ty nie si, ty si domáci a ty dochádzaš. Možno by ste sa čudovali, aké obštrukcie sa dajú týmto delením vyrobiť a ako ťažko to deti znášajú – a ako málo o tom ich rodičia vedia a ak vedia, neurobia viac, ako mávnutie rukou s dovetkom: „To prežiješ…“

Už len ten paradox, že triedne rodičko zvoláva učiteľka a nie rodičia, je hoden zápisu do nejakej medzinárodnej knihy paradoxov. Vari je rodičom jedno, čo sa v škole deje? Podľa počtu zúčastnených tam asi chodia pravidelne len za trest, aby si častokrát vypočuli, aké sú deti nemožné, nevychované, ako sa zle učia, čo všetko zničili a vôbec, ako pijú komu krv.

Alebo – najnovšia novinka v štýle „konzultácií“, kde má rodič za cca 2 hodiny obehnúť 10 vyučujúcich, pričom len pred životne dôležitým kabinetom podľa stavu vedomostí či známok svojho potomka stepuje bez úspechu takmer celý čas. Domov sa vráti frustrovaný, s pocitom premárneného času a s narastajúcim odporom a istotou, že takto zabíjať čas – nemieni.

Všetko je to o ľuďoch

A o ich chcení robiť veci lepšie, nielen preživoriť deň a prežiť situácie tam, kde sú. To platí tak o riaditeľoch, o učiteľoch, o vychovávateľkách, ako aj o druhej strane brehu v podobe zákonných zástupcov. Jedna vec je existencia práv rodičov, aj keď hlboko obdivujem každého, kto sa odváži prelúskať reč bielych golierov a preložiť ju do normálnej „ľudštiny“. Druhá vec je situácia školy a školstva vôbec. Stále som však presvedčená o tom ( a kajam sa v mnohom sama), že obe strany sa bez ohľadu na finančnú krízu, protestné zhromaždenia učiteľov, meniacich sa ministrov, vízie, reformy a chýbajúce učebnice musia naučiť spolupracovať. Keď už pre nič iné, tak minimálne – alebo žeby predovšetkým? – preto, že v nejakej tej budove s nápisom „škola“ sa stretávajú spoločné objekty záujmov oboch skupín – a tou sú naše deti. Aj rodičia, aj škola im oficiálne majú dať to najlepšie.

Dá sa to vôbec bez spoločného ťahania povrazu na jednu stranu?