Aké budete mať doma vysvedčenia?

My také farebné, všelijaké. Aby nebola nuda.

Naši chlapci isto budú mať ten svoj úradný papier slušný, bez zbytočnej straty desiatky, a až bude nezáživné na to pozerať. A len málokto by uveril, že tomu veľmi nedali, lebo im to jednoducho ide viac-menej samo.

No naše dievčatá…. žiada sa mi poškrabať za uchom. Niežeby im „zhora nebolo dané“ – nie je skutočne pre ne potrebné  bežať do tej „apatéky“, lebo v hlave toho majú obe požehnane.

Len zisťujem, že niektoré veci je lepšie nechať tak, aby to došlo do IQ, vedomia a povedomia, emocionality samé.

Však aha – naša hviezda…

Vek búrlivo násťročný, povaha značne rebelsky vodcovská, každé  rodičovské „ale“ musí byť najprv odskúšané,  či vôbec funguje, aby bolo možno uznané. (Bez verejného čítania, na rozdiel od kritiky svojich predkov, samozrejme.)

Niekto má nos na veci – to ako rodičia, niekto má tvrdohlavosť  a klapky… Že to začína prihárať, sme vytušili už len z tých chaotických záznamov školských vraj výsledkov začiatkom apríla. Pohovor s otcom bol neúspešný, do terénu bol vyslaný vyjednávač.

No čo je? Však sa nič nedeje. Ona to všetko vie. To sa opraví.

Z rodičovského nosí môj drahý stále nejaké perly vzbúrenecké našej dcéry, ktoré dokumentujú príslušnú to škálu známok vyššej matematickej hodnoty, prevracia oči. Ale v globále všetci učitelia tvrdia to isté: ona je veľmi šikovná.

To nakoniec tvrdíme aj my jej a ona to vie aj bez nás všetkých. Ešte to tak dostať do tej žiackej knižky.

Čas beží.

Napriek láskavému postrkovaniu to našej ratolesti dôjde až tesne pred klasifikáciou – teda pár dní pred ňou. No čo sa už  len dá vtedy uhasiť.

Medzitým mňa už zlosť prešla, aj môjho drahého.

Jednoducho to tak asi má byť, že niektoré deti si to majú  odskákať na vlastnej koži, lebo inak neuveria a nebudú sa samé snažiť o spásu školskú.

Včera večer sme sedeli chvíľu samé.

 „Už máš uzavreté všetky známky? Ako to vyzerá?“  Dosť neochotne mi referuje hodnoty.

„Sú tie známky obrazom toho, čoho si schopná, tvojich vedomostí a tvojich darov?“ Pýtam sa pokojne.

„Nie, nie, to je hrôza!“ Chytá si hlavu do dlaní. „Budem si musieť budúci rok v škole všetko ponaprávať, na toto sa nedá pozerať….!“

Nuž, niektorým deťom stačí povedať raz, niektorým pohroziť, niektorým netreba nič.

A niektoré sú aj takéto.

Napriek tomu jej stále veríme! Bez podpory to  ani pri experimentovaní  a testovaní hodnôt nejde.

Vydržte to, napriek tomu, že váš drahý vie odrecitovať názvy 61 štátnych vlajok len pri pohľade na ne – a dieťa zemepis nemôže ani vidieť kvôli učiteľke. Horšie je to v opačnom prípade – to ako môj otec veľmi chcel, aby som ja mala z matiky jednotku, pričom som k nej aj geneticky mala raz taký odpor, ako on … aj keď tá známka bola u mňa lepšia.

Vysvedčenie je jedna vec, vedomosti druhá, schopnosť postaviť sa do života tretia, správna výchova a srdce namieste vec štvrtá.

Zrátajte si, na čom záleží. A na konci školského roka buďte pokojní,  spravodliví, ale hlavne láskaví!