Zmenili sme školu

Náš Samuel šiel do prvého ročníka nečakane diagnostikovaný ako nadpriemerne nadané dieťa. Hoci sme o jeho nadpriemernom intelekte tušili, čo nám prinesie školská dochádzka, bola záhada…

Problém nebol v učiteľke, ale v spolužiakoch

Nakoniec sa problém ukázal nie v učiteľke a prijímaní „obyčajného prváckeho“ učiva, /podľa hodnotenia psychologičky mal znalosti mesiac pred školou na úrovni tretiaka a pani učiteľku mal úžasnú/, ale – v spolužiakoch.

Pravdou je, že táto minca má dve strany. Samuel je typ, ktorý má síce ľudí rád, ale svojich rovesníkov potrebuje len ako pozitívnu kulisu. Zapojiť sa do diania nemá problém, ale žeby vyhľadával spoločné „prestávkové“ beťárstva a zapadol do kolektívu, to teda nie.

Na druhej strane mu spolužiaci nemohli odpustiť to, že vedomostne jednoznačne stál nad nimi a častokrát mu ich nevedomosť pripadala smiešna . Vykrikovanie správnych odpovedí a chichot/čo ako v dobrom myslené, lebo je to také čisté naivné dieťa/ mu obľúbenosť v kolektíve nezabezpečili. K tomu treba pribaliť Samov extrémny zmysel pre spravodlivosť, ktorú sa usiluje natlačiť do všetkého celou svojou silou konzervatívnosti a tiež úplne iné záujmy a nápady, primerané jeho intelektu a pre neho normálne, ktoré ho zas katapultovali z kolektívu smerom von. Lenže prvákov pramálo zaujímalo, ako vyriešiť zavlažovanie suchých nehostinných oblastí Afganistanu, aby sa tam ľudia nemuseli tlačiť v studených a málo úrodných horách, čí iné „perly“ záujmov nášho prvorodeného.

Zmenili sme školu

Nakoniec nám pomohlo to, že ani zvládanie dvoch ročníkov naraz nebolo optimálnym riešením a čakala nás zmena školy a prostredia. Už štvrtý rok je žiakom Školy pre mimoriadne nadané deti v Bratislave. Po vedomostnej a intelektuálnej stránke si túto školu nemôžeme vynachváliť – skutočne mu dáva to, čo potrebuje a chodí tam rád. Druhý uhol pohľadu je však fakt – na ktorý nás upozornila aj psychologička – že tieto deti sú svojim spôsobom asociálne a žiadne kamarátstvo na život a smrť sa diať nebude.

Tak aj bolo. Prvý rok v Bratislave bol z hľadiska vzťahov pre Samuela veľmi ťažký, napriek tomu, že chodil do triedy so synom našej dobrej kamarátky. Po čase vysvitlo, že tento chlapec bol zo svojej pozície pokojného a usmiateho žiaka medzi hyperaktivákmi vytlačený nevedomky práve našim synom a jeho odmietavý postoj bol prirodzenou obranou. Vzťahy sa postupne utriasli aj v triede, ktorá mala v pamäti chlapca, ktorý pre správanie musel odísť zo školy a triedy v prvom ročníku a nechcela už medzi seba pustiť nikoho „cudzieho“.

Občas sme so Samuelom riešili veci so slzami v očiach – zázemie cezpoľného mimobratislavského dieťaťa /hoci si z nášho bratislavského bývania do štyroch rokov pamätal kompletnú trasu mestskej MHD/, vysmievanie sa z priezviska, náznaky šikany, zneužívanie jeho problematickej jemnej motoriky a občas až pomalosti vo fyzických prejavoch, zosmiešňovanie jeho záľuby v speve, karikovanie typických pohybov… všetko to niesol náš malý inteligent veľmi ťažko. Nehovoriac o tom, ako zle trieda znášala, že prirodzene dokázal komunikovať s učiteľmi a dospelými kdekoľvek.

Čo nám pomohlo?

Jednoznačne spoločné presvedčenie, že táto škola je miesto, ktoré mu prospieva napriek zlému zázemiu v triede. Neustále sme mu zdôrazňovali, že ako nováčik sa musí najprv prispôsobiť a „nenalievať“ všetkým rozumy. Dali sme si úlohy: hľadať v druhých to, čo je dobré. Viac počúvať, ako rozprávať – čo bola pre nášho táraja ťažká robota. Zaujímať sa o ich záľuby, potreby a byť pripravený pomôcť. Vedieť prehltnúť blbé poznámky a brániť sa viac vtipom ako zúrivým slovným protiútokom či slzami. Nežalovať všetko „veľkým“.

Nebolo to jednoduché, ale našťastie múdra triedna učiteľka a Samuelova túžba ostať tam, urobili svoje. Akú radosť som mala, keď mi oznámil, že vlakmi sú rovnako „postihnutí“ dvaja jeho spolužiaci, dovtedy označovaní ako úhlavní nepriatelia!

Boj sa nekončí

A hoci už pokračuje v zmenenom kolektíve na osemročnom gymnáziu tejto školy, boj sa neskončil. Noví učitelia a hlavne starší spolužiaci nás stavajú pred preskúšanie pravidiel spred pár rokov. Zatiaľ – hoci problémy s prijatím znovu sú – vyhrávame…

(Žiadne hodnotenia)

Loading...