V stredu predstavila ministerska školstva Martina Lubyová nášmu parlamentu Národný program rozvoja vzdelávania. Vraj ide podľa anglosaského modelu. Že je inšpirovaný fínskym vzdelávaním.
shutterstock Slovenský vzdelávací systém stojí na troch tradíciách:
1. Komenského vzdelávaní
2. Rakúsko-uhorskej tradícii vzdelávania
3. Na centralistickej tradícii z čias socializmu.
A pod chvíľou k tomu pribudne pár hybridných zmien. Nejaké tie nové vzdelávacie programy, reformné dokumenty.
„Mám pocit, že ich tu máme každý rok. Vždy majú stovky stán. Ale v realite sa na učení v našich školách nemení vôbec nič.“ – hovorí Prof. Pupala z Pedagogickej fakulty, Trnavskej Univerzity.
Keď sa obzeráme k histórii všetkých reformných snáh, vždy majú nejaké hlavné myšlienky. Boli by aj múdre a užitočné. Ale neprišla ešte žiadna reforma, ktorá by priniesla spôsob, akým by sme mohli dobré myšlienky preniesť do života.
Stále stojíme na učebnom pláne z 19. storočia Máme učebné osnovy rozdelené po ročníkoch. Zadefinovaný zoznam predmetov a počet hodín, koľko sa bude predmet vyučovať.
„Toto je obmedzujúci model štátom vytvoreného kurikula, ktorý školám nedá dýchať. Takto to nerobia už takmer nikde vo svete,” hovorí prof. Pupala.
Čo štát nadiktuje Prečo musia ísť všetky základné školy podľa presných osnov, ktoré diktuje štát? Máme tu taký smiešny argument, ktorý sa používa často: „Čo ak sa žiak presťahuje? Môže pokračovať kdekoľvek inde tam, kde pred tým skončil…”
Ako chceme zabezpečiť inklúziu, hovoriť o zaradení postihnutých detí alebo nebodaj o deťoch z rodín, ktoré sa na Slovensko prisťahujú a majú iný materinský jazyk.
Naozaj je našim najväčším problémom, že niekto „sa presťahuje?”
shutterstock Viete, ako vyzerajú učebné plány v iných krajinách? Takmer nijako.
Veria svojim učiteľom, že sú kompetentní. Učebný plán v Kanadskej Alberte?
Určuje len %, koľko z vyučovania sa treba venovať nejakej oblasti. Nie je delený ani po ročníkoch. Stanoví vyučovací čas na celý rok.
Jediné, čo hovorí v presných minútových dotáciách, je čas na fyzickú aktivitu, šport. Má to byť 30 minút denne.
Austrália?
Žiadne časové vymedzenia. Dané sú len oblasti vzdelávania. Ako si podelí na ne čas, si určí sama škola. Povinne sa tu hovorí tiež len o telocviku a 2-hodinových blokoch cudzieho jazyka.
Holandsko?
Žiadny centrálne stanovený učebný plán neexistuje. Ani dĺžka školského dňa. Ani oblasti vzdelávania. A objem vyučovacích hodín je daný na celé obdobie, ktoré je dieťa na tejto škole. Žiadne týždne, mesiace, dokonca ani školský rok.
Dotácia vyučovacích hodín na žiaka je daná za niekoľko rokov spolu. A nech sa páči – vedenie školy, učitelia. Viete, koho učíte. Máte voľné ruky. Veríme vám, že to spravíte dobre.
Slovensko?
Štandardy na všetko. Napríklad len pre slovenský jazyk a literatúru sú pre každý ročník rozpísané na 120 stranách.
A v tých stovkách strán špecifikácií a osnov sa úplne stratí, že sú tam nejaké deti. Konkrétne deti. Na Slovensku máme historický relikt. Žiadna dôvera a autonómia školám a učiteľom.
Osnovy sú nalinajkované presne po ročníkoch. V akom čase, čo treba prebrať. A učiteľ plní zadanie. Žiak? Splní, alebo nesplní.
A v tejto mentalite tvorby plánov stále zostávame. Nikto sa nepýta, aké deti máme v triede, nedávame dôveru učiteľovi, aby sa prispôsobil deťom, ktoré učí.
“Chválime sa, ako vysoko musia byť vzdelávaní naši učitelia. Prvý stupeň základnej školy bežne učia v zahraničí bakalári. My vyžadujeme magisterské tituly. Mali by sme mať teda tých najkvalifikovanejších učiteľov. Prečo im teda neveríme, že vedia so svojimi deťmi robiť dobrú prácu?” – pýtal sa Prof. Pupala vo svojom včerajšom vystúpení na konferencii Učiteľ nie je google, kde zožal niekoľko spontánnych potleskov počas prezentácie, z publika tvoreného z viac ako 500 učiteľov.
Článok bol inšpirovaný vystúpením prof. PhDr. Branislava Pupalu, CSc. na 7. ročníku medzinárodnej konferencie Učiteľ nie je google , ktorá sa koná v týchto dňoch v Senci. Téma: „Zanedbané kurikulum základného vzdelávania.“
Loading...