Je možné vychovávať partnersky?

A byť pritom pre dieťa autoritou?

Rodičovským zručnostiam nás neučí žiadna škola, čo by nás síce nutne nemuselo vybaviť pre rolu skvelého rodiča, ale mnohé otázky by sme mali zodpovedané a vyjasnené. Isto máte aj vy skúsenosť s tým, ako pri výchove niekedy improvizujete alebo experimentujete. A asi vás tiež neraz prepadli pochybnosti, čo je správne, čomu sa treba vyhnúť a naopak, čoho treba robiť viac.

Vysoké požiadavky

Naše deti vyrastajú vo svete, ktorý je založený na princípe reality, čo na ne kladie vysoké požiadavky. Deti vnímajú skutočnosť ako celok, nasávajú ju všetkými zmyslami a je pre ne prirodzené, že do nej zakomponujú fantáziu, mágiu a mýty. Dospelí detský svet zužujú, pôsobia na deti tak, aby ich magicko-fantastický spôsob pohľadu potlačili.

Mágia a fantázie však poskytujú deťom subjektívnu skutočnosť, vďaka ktorej sú schopné žiť. Ako môžu magické sily pomôcť deťom nachádzať hranice, aby dokázali svojim vlastným spôsobom predchádzať  zbytočným konfliktom vznikajúcim vo vzájomných vzťahoch a v bežnom živote? Každému, kto chce byť v roli vychovávateľa efektívny a nenapáchať škody, sa zídu tiež odpovede na ďalšie otázky:

• Aký je rozdiel medzi dôsledkami a trestom?
• Ako zaobchádzať s chybami v každodennej výchovnej praxi?
• Znesie dieťa rôzne spôsoby výchovy zároveň?
• Ako vysvetliť predškolskému dieťaťu zmysel hraníc?
• Môžu jasné a zreteľné hranice pomôcť deťom v hľadaní zmyslu života?
• Potrebujú deti na hranie zbrane a figúrky všelijakých oblúd?
• Sú zákazy tým správnym prostriedkom, ako určiť hranice?
• Aké zmysluplné rituály môžu dospievajúcemu dieťaťu pomôcť, aby zakotvilo vo svete?

Odpovede na tieto aj mnohé ďalšie otázky spísal Jan-Uwe Rogge do čítavej knihy s názvom Rodiče určují hranice. 

Autor pracuje ako poradca v oblasti komunikácie a rodinného poradenstva. Viac než dvadsať rokov vedie kurzy pre rodičov a vychovávateľov. Práve podnety zo seminárov tvoria gro knižky, ktorá je plná príbehov. Sú to situácie z bežného života, niekedy pokojné a milé, inokedy drsnejšie. To, čo okrem erudovaných stanovísk na knihe oceňujem je, že autor aj o vážnych témach dokáže písať veselé historky. Je totiž presvedčený, že smiech oslobodzuje a napomáha poznaniu. A priznajme si, práve vďaka smiechu sme schopní a ochotní prijať samých seba so všetkými svojimi nedostatkami. Pri výchove to obzvlášť potrebujeme.

Jan-Uwe Rogge sa nepovažuje za pedagogického guru  a tvrdí, že neexistuje dokonalá výchova, neexistuje vzťah, ktorý by sa vyvíjal bez trecích plôch. Situácie bývajú príliš komplikované a ľudia sú príliš rôzni, nehovoriac o rozdielnych podmienkach materiálnych, sociálnych, ekonomických a kultúrnych. Zaručené rady tak vôbec nemusia pomáhať. Deti, vzťahy medzi deťmi a rodičmi, každodenné príhody, to všetko je rozmanité a neporovnateľné.

J. Rogge napísal svoju knihu so zámerom, aby každý našiel svoju cestu k deťom. Nechce, aby bol niekto závislý od neho ako od odborníka. Prenecháva  zodpovednosť na rodičoch a svoje rady ponúka ako sprievodcovské. Ponúka značené cesty a tipy, ako dôjsť do cieľa, či už okľukami, alebo priamo. Putovať však musia rodičia sami. Nikdy to nie pochod rovno za nosom, vyznačuje sa odbočkami, slepými uličkami, zastávkami a návratmi, a preto nemožno cestu dopredu naplánovať. Keď prebieha výchova a vzťah rodičov k deťom podľa vopred stanoveného plánu, končí často bojom o moc, chaosom a bezmocným mlčaním urazených. Putovanie je potom blúdením, rovnako, ako keď sa neraz stratíme práve vtedy, keď sa otrocky držíme vytlačených máp a príručiek.

Odkaz autora je motivujúci: „Moje myšlienky majú povzbudzovať, dávať podnety. Aby boli živé, nezameniteľné, musíte k nim pripojiť vlastnú skúsenosť.“

Autorka je životný a partnerský kouč, pracuje v: www.lifekoucing.sk.