Dala som do nadpisu „mami“, ale pokojne aj „tati, babi, dedko“. Ako je to u vás? Čítate s deťmi, aj keď sú už väčšie? Rozprávate sa o knihách, príbehoch, ktorý bol lepší, napínavejší?
Zrejme veľa rodičov číta knihy malým deťom, vyberajú prvé vhodné obrázkové, aby pomáhali deťom učiť sa rozprávať, rozvíjať slovnú zásobu. Neskôr sa z knižiek učia prvé básničky, čítajú krátke rozprávky pred spaním. Zrejme každé dieťa medzi 1,5 – 6 rokom je rado, keď rodičia večer vezmú knižku, zalezú si do pelíšku a číta sa jedna (dve, tri, štyri) „uozpuávočty“.
A čo neskôr? Keď už deti vedia ako tak čítať? Boli by ste radi, keby si túto večernú aktivitu realizovali sami – v duchu „veď už čítať vieš, tak si prečítaj sám.“?
Ja osobne si to vychutnávam čím ďalej tým viac. Teda to večerné pelíškovanie. Napriek tomu, že syn čítať vie a že ho aj občas obšťastním vetou, aby si kúsok prečítal sám a potok kúsok ja (on teda číta sám aj priebežne a rád).
Nie je to len o tom, že potrebujeme deti uspať a rozprávka je na to dobrý spôsob. Spoločné čítanie dáva deťom veľmi veľa. Môžu sa pýtať na to, čomu nerozumejú, my sa môžeme pýtať na to, čo sa im páčilo a prečo, aký oni majú na danú vec názor, na to čo sa udialo v príbehu (áno, aj trojročného sa môžete spýtať, čo si myslí – odpovie vám veku primerane), dieťa má priestor na to, aby hovorilo o svojich pocitoch a dojmoch z prečítaného (a prípadne z toho, čo prečítané v ňom evokuje) … a veľa iného.
Celé Slovensko číta deťom
Koncom novembra som sa úplnou náhodou dostala do Mirbachovho paláca v Bratislave, ako rodič sprevádzajúci svoje dieťa na vystúpenie s folklórnym súborom. Našu Kobylku pozvali na podujatie Celé Slovensko číta deťom, ktoré pripravilo občianske združenie s rovnomenným názvom.
Mgr. Ivana Janáková z OZ CSČD hovorí: „Zaujali nás projekty, ktoré už naplno rozbehnuté fungujú napr. v Poľsku i v Česku (Celé Česko čte dětem). Oslovili nás nápadom, potrebou tohto typu oslovenia našich najmenších a tak trochu navŕtal aj rodičovské svedomie, koľko sme toho schopní, ochotní a disponovaní venovať našim deťom. Nie je ľahké v tomto technicky vyspelom a komplikovanom svete vychovávať deti, ukázať im smer, dať im možnosti voľby, aby to necítili ako obmedzenie, ale ako nežnú rodičovskú navigáciu, aby si vybrali pre seba správny smer a aby sme pre ich duše, fantáziu a snenie, urobili, čo je v našich rodičovských možnostiach a silách.“
Pre aktivistov CSČD je heslo „Čítajme deťom 20 minút denne, každý deň!“ cestou, aby sme z našich detí vychovali duchovne a tvorivo bohatých ľudí, aby sme sa o to aspoň pokúsili. Je aj cestou k tichu rodinnej intimity, komunikácii detí a rodičov, detí a starých rodičov, ale aj detí a detí navzájom.
Projekt na Slovensko priniesla MgA. Viera Kučerová, dramaturgička Slovenského inštitútu v Prahe a herečka, ktorá spolupracovala s projektom Celé Česko čte dětem.
Čo je cieľom projektu
Ivana Janáková hovorí o zámere celého projektu: „Pravidelným predčítavaním dospelými deťom vrátiť pokoj domácej atmosféry, nájsť čas na čarovné rozprávkové príbehy, predstaviť deťom kvalitné literárne texty, modernej, súčasnej literatúry pre deti, ale vrátiť ich aj k literárnej klasike, cez ktorú sa rozširuje ich obrazotvornosť. Tak deti zároveň dostávajú aj príklad ako s literatúrou celoživotne zostať v kontakte.“
Cieľom celého projektu je široká celoslovenská kampaň, ktorej úlohou je podpora a zavedenie predčítavania dospelých deťom v čo najširšom možnom rozsahu, aby kontakt s krásnou literatúrou dostávali deti od útleho veku a aby s ňou zotrvávali celý svoj život, aj keď z nich budú už budú väčšie “deti”.
V roku 2012 chcú predstaviť projekt v 9 mestách Slovenska (Banská Bystrica, Zvolen, Piešťany, Martin, Žilina, Tatranská Lomnica, Prešov, Košice, Bratislava) čítaním pre školopovinné deti, v nemocniciach pre deti choré a samozrejme aj pre hostí a publikum na pozvánky.
Nie je to len o verejnom čítaní. Ako som sama mal možnosť vidieť, stretnutie je pre deti zaujímavé a prínosné v tom, že majú šancu stretnúť sa s osobnosťami, ktoré vidia na TV obrazovke, z ktorých diela majú úryvky vo svojej školskej čítanke (synátor je veľmi vytešený, že osobne videl Daniela Heviera a pani Zuzku Kronerovú), majú možnosť vypočuť si ich obľúbené príbehy, rozprávať sa o ich vzťahu ku knihe – proste veľa zaujímavého a netradičného.
Čítania v roku 2011 svojou účasťou podporili spisovatelia Daniel Hevier, Ondrej Sliacky, Petra Džerengová-Nagyová, ktorá prebrala aj garanciu nad projektom, herci Zuzana Kronerová, Roman Pomajbo a napr. aj dcéra „uja Klobásu“ – Lucia Satinská. Pre rok 2012 sa prisľúbili ďalšie osobnosti.
Do každého programu sú zakomponované aj spevácke, hudobné a tanečné čísla, aby program oživili a zdynamizovali, vždy podľa konkrétnej dramaturgie a obdobia, v ktorom sa projekt, v tom ktorom meste, bude realizovať. Program je komponovaný tak, že do komunikácie s čítajúcimi hosťami sú zapojené aj deti, učitelia a aj rodičia a vzniká z neho interaktívny zážitok, ktorý končí autogramiádou a priamym kontaktom, rozhovormi s hosťami projektu CELÉ SLOVENSKO ČITA DEŤOM.
Ivana Janáková popisuje prvé skúsenosti s verejnými čítaniami: „Každý z čítajúcich hostí si vyberá úryvok na čítanie sám, vymedzenie je len v tom, že by to mal byť jeho srdcu blízky text, buď sú to príbehy, ktoré hosťovi boli čítané ako malému, tak sa vraciame k rozprávkovej klasike, napr. k Pavlovi Dobšinskému alebo nám spisovatelia čítajú svoje aktuálne príbehy, ktoré pre deti napísali.“
Najbližšie úlohy pre realizátorov projektu
Medzi tie najbližšie patrí príprava webovej prezentácie. V susednom Česku, kde projekt funguje dlhšie, existuje aj webový projekt s cennými informáciami ako pre rodičov, tak pre deti. Verme, že sa podobné podarí pripraviť aj na Slovensku.
K ďalším aktivitám patrí napojenie na knižničnú sieť na Slovensku cez Slovenskú národnú knižnicu v Martine, napojenie na sieť základných a materských škôl, aby sa komorné čítania mohli diať na ich pôde.
Organizátori by pre projekt samozrejme chceli zohnať ďalších partnerov, ako finančných, tak z radov osobností, ktoré sa zúčastnia na samotnom čítaní.
Držím im palce a teším sa na večer. Dnes čítame o Greogorovej vesmírnej naháňačke (a som zvedavá, či sa na ten Mars dostanú).
Foto: Vlado Veverka