Aké to je, tlačiť opäť v 40tke kočík…

Dnes máme o pár rokov viac, doma nám neistou chôdzou pochoduje batoľa a ja som sa pridala medzi štyridsiatničky s kočíkom. Aké to je – mať opäť (po 15 rokoch) pri sebe človiečika, pre ktorého som úplne všetkým? Iné. Zaujímavé.

Veľa som zabudla, ale veľa som sa aj naučila

Pričom to, čo som medzičasom zabudla sa dá rýchlo doučiť a znova nacvičiť. Ako napríklad skladanie plienok a prebaľovanie, systém zavádzania príkrmov, aký-taký prehľad o míľnikoch motorického a rečového vývoja. Tiež som si musela pospomínať na všetky rečňovanky a rýmovačky, hry a pesničky.

Čo som sa, naopak, medzičasom naučila? Naučila som sa ozajstnému pokoju, trpezlivosti, láskavosti a súcitu. Naučila som sa, že všetky tie klišé ako: Každé dieťa je iné. Všetko má svoj čas. Mama vie najlepšie. Všetko zlé je na niečo dobré. Najprv musí byť šťastná matka, aby mohlo byť šťastné dieťa. Bordel v byte – šťastné dítě. …to všetko je pravda. Naučila som sa odpúšťať si a mať sa rada – človek by neveril, ako tieto dve maličkosti radikálne zmenia zážitok z materstva a rodičovstva.

Mám interných pozorovateľov

Niežeby som sa kvôli tomu správala inak a ani si to neuvedomujem vždy. Ale občas si spomeniem, že naši dvaja stredoškoláci pozorne sledujú, ako sa tá výchova vlastne robí. Niekedy ich z druhej izby počujem, ako kopírujú náš spôsob komunikácie s bábätkom. Vidím, ako prispôsobujú svoj prístup k dieťatku podľa toho, čo vidia u nás. Odrazu je to o tom, že výchovou malého dieťatka vychovávame a učíme aj dvoch teenagerov, čo ma núti vnímať celý tento proces z úplne iného uhla.

Nie je stredom vesmíru

Ako mladá mamička som svoj život viac-menej podriadila deťom. Aby pravidelne spali, zdravo a pravidelne jedli, aby sa veľmi nestresovali, aby sa zbytočne nevystavovali vírusom a klimatizácii, aby mali pevný denný režim a boli čo najviac vonku, aby boli po všetkých stránkach rozvíjané a po žiadnej stránke netrpeli dlhodobým nedostatkom.

Pri tomto dieťatku som oveľa pokojnejšia a menej hyperaktívno-protektívne zásadová, pretože nemám chuť zaťažovať celú rodinu idealistickými predstavami o dokonalej starostlivosti. Okrem toho, naše staršie deti ma ešte stále potrebujú a ja odmietam vynechať ich vystúpenia, súťaže a iné dôležité udalosti len preto, že bábätko práve musí spať alebo jesť. Na to predsa máme baby-šatky a termosky.

Je to len obdobie a prejde to

Po predošlých dvoch experimentoch, ktoré to v zdraví prežili, viem s istotou povedať, že nočné vstávanie, hádzanie sa o zem, hryzenie do lyžičky, odmietanie prebaľovania, teror počúvania tej istej rozprávky každý deň a čítania tej istej knižky 13-krát každý deň, vyberanie a sťahovanie všetkého odvšadiaľ, ťahanie za vlasy, kvapky slín po dlážke, rozhádzané topánky, vrieskanie vždy keď už musíme ísť domov… to všetko je tu len na chvíľu, prejde to a príde niečo iné. Nemá zmysel sa tým trápiť, aj tak nič nezmením.

Ušetríme

S odstupom času a s nazbieranými skúsenosťami viem odhadnúť, čo dieťa skutočne potrebuje a čo by boli len vyhodené peniaze. Sledujem našu veľkú dcéru, ako sa v obchodoch rozplýva nad chutnými ňu-ňu dupačkami a peknučkými chlpatými plyšáčikmi a zakaždým jej pripomeniem, že oblečenia máme doma dosť a plyšáčikov v podstate tiež. Musím sa ale usmievať, pretože si vždy spomeniem, koľko ani raz oblečených šatočiek, košieľok a svetríkov som pred rokmi ukladala do krabíc a koľko sotva dotknutých bábik a zaručene edukatívnych hračiek sme darovali alebo predali.

Malé deti – malé problémy

Ako som len neznášala túto vetu! Z hĺbky duše. A s vervou by som roztrhla každého, kto ju predo mnou vyslovil. Zdalo sa mi úplne nemožné, že by mohlo existovať niečo náročnejšie, ako starať sa o dve maličké deti!

Haha!

Existuje. Je to výchova veľkých detí. Čím sú staršie a samostatnejšie, rozumnejšie, bojujúce o svoje miesto na tomto svete, o svoju slobodu a právo tvoriť svoj život, tým je to ťažšie. Stresujúcejšie. Desivejšie. Aspoň teda pre mňa. Už nestačí dať napapať, pohladkať, pohojdať a zabaliť do deky. Je to úplne iný level. Preto ma, pokiaľ ide o naše batoľa, len tak hocičo nevyruší – viem, že bude iba horšie :-).

Nevládzem

Ehm…to ma prekvapilo. Že nevládzem toľko, ako kedysi. Už je to lepšie: ruky zosilnejú, chrbát tiež, a aj reflexy mám opäť ako za mlada. Dokážem sa dokonca v rekordnom čase premiestniť cez pol záhrady a preskočiť 6-schodíkové schodisko jedným dlhým skokom. Ale to nočné vstávanie dáva zabrať viac. Unavím sa rýchlejšie a často lapám po dychu len keď mám dieťa prebaliť a nachystať von. Zavše zaspávam nad čítaním knižky, aj keď je len ráno. Keď si dieťatko uviažem na chrbát, po hodine a pol prechádzky po kopcoch mám dosť. Kdeže by som ho ja dnes vyniesla na hrebeň Nízkych Tatier!

Možno som na seba príliš prísna a musím si dať čas. Možno ho, časom, na ten hrebeň odnesiem.

Na záver dodám len: Nie, neľutujeme, že k nám do rodiny pribudlo malé dieťatko. Niektorí z nás pri ňom zrejú, ostatní z nás pri ňom mladnú. Všetci ho ľúbime a všetci cez neho znovuobjavujeme svet.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...