UK kontra SK

O tom, ako to vlastne celé je a nie je v chápaní zákonov, praxe, kultúr a právomocí s ochranou detí sme sa po ukončených dvoch kauzách Boorových a Čonkovcov rozprávali s človekom od fachu: a to s Natáliou Blahovou z Asociácie náhradných rodín.

Aký je rozdiel medzi kompetenciami Social service a sociálkou u nás?

Nevyznám sa v tamojšom práve, ale podľa môjho názoru tam asi veľký rozdiel v kompetenciách nebude. Predpokladám, že rozdiel je v postoji a vo výkone. Zatiaľ, čo naši sociálni pracovníci majú problém, aby pre zaneprázdnenosť navštívili aj zjavne rizikové rodiny o ktorých vedia, sociálni pracovníci v Anglicku sú agilní a horlivo nachádzajú ďalšie a ďalšie prípady niekedy domnelého a občas aj skutočného zanedbávania. V tejto ich činnosti ich podporuje systém, ktorým sú výživne dotovaní. Táto podpora vytvára podmienky na to, aby tento druh „podnikania“ prekvital. Systém živí ohromný počet ľudí, preto ho už netreba umelo udržiavať, ale udržiava sa sám ich prostredníctvom. Je to priestor na prácu a na zárobok. Bez krížovej kontroly a spätnej väzby, všetko poistené zákonom o tom, že o živých spisoch nemožno informovať iného, než účastníka konania. Vonkajšia supervízia je teda vylúčená, rovnako ako aj občianska kontrola.

Zrejme máme na SK iné definície, čo je to týranie a zneužívanie detí… V UK stačilo podozrenie, že sa tam niečo deje, len na základe vyšetrenia u lekárky,  ktorej sa zdalo, že…  

Definície budú podobné. Tu prichádza ale zasa tá spomínaná nadstavbová práca SS, kedy prv, ako sa niečo také potvrdí, urobia také právne kroky, ktoré spustia nezvratný proces. Odtrhnú dieťa od rodiny, inštalujú ho do náhradnej rodiny, zamedzia mu kontakt a prerušia všetky citové väzby medzi rodičmi a deťmi. Od toho je už len krôčik k adopcii. Tá je vraj aplikovaná v rekordnom čase a bez súhlasu rodičov a príbuzných. Pre to bol systém v UK podrobený kritike zo strany medzinárodných ľudskoprávnych organizácií. Ale nápravy sa nedomohli. Je to hrubé porušovanie ľudských práv.

U nás naopak je sociálnych pracovníkov málo, nemajú vytvorené žiadne zázemie v ostatných pomocných orgánoch a inštitúciách – školy, polícia, psychológovia, poradenstvo, vzdelávanie. U nás sa tiež sanácia rodín takmer nevykonáva, vykonávajú sa len opatrenia, podobne ako v UK. Ale má to tieto dôvody: Málo ľudí, málo peňazí, žiadna podpora, žiadne zvyšovanie odbornosti, žiadna špecializácia, nízke ohodnotenie… Z toho môže vyplynúť jedine apatia a nezáujem.
U nás nie sme schopní plne riešiť ani všetky patologické rodiny, a teda už vôbec nie venovať sa aktívnemu preventívnemu vyhľadávaniu takých, ktoré sú ohrozené.

Ako je možné, že UK nerešpektovali dohovor o právach dieťaťa a šupovali deti kam a komu chceli, dokonca za podozrenia z úplaty…

Za takéto konanie už boli upozorňovaní a napomínaní medzinárodnými inštitúciami. No ako hovorím, je to v tejto chvíli obrovský moloch organizácií, zamestnancov, spolupracovníkov, ktorý sa potrebuje uživiť a ktorý už má predpokladám   riadnu silu na patričný lobbing a proti ktorému bude bojovať len veľmi odvážny politik.

Čo urobí takéto pohadzovanie si detí násilne od rodiny niekam inde /a to práve takých malých, ako boli Boorovci/ s psychikou dieťaťa?

Má to často neblahé následky na psychiku dieťaťa. V prvom slede sa dieťa musí vyrovnať s traumou odlúčenia od rodiča. Pre každé dieťa je toto hrozný zážitok a ak sa to dokonca odohralo nešetrnou formou, môže to spracovávať veľmi dlho a bolestne. Premiestnenie dieťaťa do náhradnej rodiny by za normálnych okolností malo prebiehať šetrne a ak je to len trochu možné, mali by byť rodičia prizývaný na kontakt s deťmi čo najčastejšie. To samozrejme hovoríme o tom, ak ide pracovníkom o skutočne najlepší záujem dieťaťa a chcú rodinu sanovať a opäť spojiť.

Z toho, čo vieme o SS vyplýva, že takýto záujem tam evidentne nie je a jedná sa v záujme iných osôb, nie v záujme dieťaťa.  Psychika dieťaťa trpí odlúčením, kumulovaním traumatických zážitkov, neistotou vzťahov… Detstvo poznačené traumatickými zážitkami človeka potom prenasleduje po celý život. Tieto prejavy môžu mať rôzne formy od neistoty, neschopnosti nadväzovať vzťahy, neschopnosti založiť si a udržať funkčnú rodinu…až po psychické diagnózy a sociálnopatologické prejavy. Každé necitlivé zaobchádzanie s dieťaťom nesie veľké riziko trvalých následkov.               

Ako je možné, že sa toto dialo tak dlho (koľko tých detí skutočne zmizlo do nenávratna, nik nevie…) bez zásahu SK strany?

Pretože orgány, ktoré toto mali na starosti, spali. Či už z pohodlnosti, nevedomosti alebo nezáujmu…to vedia najlepšie oni. MPSVR a CIPC sú priamo zodpovedné za to, že sa v týchto prípadoch konalo len tak „aby sa nepovedalo“. Ich činnosť nemala v tomto smere žiadnu efektivitu. A nemala by ju doteraz, nebyť prípadu pani Čonkovej, ktorá spustila lavínu záujmu. O týchto prípadoch sa dovtedy verejnosť nemala odkiaľ dozvedieť. Verejný tlak spôsobil zmenu.