V najlepšom záujme dieťaťa: UK versus SK

Prípad  detí Čonkovcov či chlapcov Boorových už nevíri mediálne more, anglická mora je zažehnaná a deti si teraz žijú – na rozdiel od ich rodičov asi – taký svoj obyčajný každodenný život slovenský. Ako to však je celé, v čom je rozdiel a či je Anglicko skutočne krajinou, kde radšej s deťmi a s našimi zvykmi v starostlivosti okolo nich nechodiť, sme sa rozhodli s odstupom času pozrieť a porovnať systémy. Oba by mali mať jeden cieľ: dobro detí. Je to tak? Kde sú možné diery a prešmyčky?

Na Slovensku

Slovenské rodiny a ich deti má pod palcom Zákon o rodine 36/2005 Z.z.  Z toho, čo nás zaujíma, je dôležitý paragraf 28 a 29:  „Súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä a) sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa.“ Paragraf 37 sa dotýka porušenia povinností rodičov, ktoré môže každý oznámiť príslušnému orgánu. Pokiaľ takéto oznámenie príde, o ďalšom postupe v zmysle dobra pre dieťa rozhoduje súd s niekoľkými zákonnými možnosťami od napomenutia cez dohľad so sociálnym pracovníkom až po dočasné či trvalé odňatie dieťaťa z rodiny.

Pri extrémnom zneužívaní rodičovských práv formou zneužívania, týrania či zanedbávania súd môže rozhodnúť aj o pozbavení rodičovských práv. Čo je zaujímavé, za dôvody určenia náhradnej starostlivosti o dieťa sa podľa paragrafu č. 54 nepovažujú nedostatočné bytové pomery alebo  majetkové pomery dieťaťa.  

V praxi to však ale vyzerá asi zaujímavo po slovensky: Kto je v tomto štáte taký odvážny, že prekoná to slovenské „nič nepočujem, neviem, nepoviem“ a príde oznámiť kamkoľvek, kde treba, že sa čosi s deťmi, ktoré pozná,  deje mimo kostolného riadu? A ak sa tak aj stane a je to pravda a nie susedská pomsta, ako dlho trvá súdu, kým rozhodne? Možno by netrvalo dlho spočítať takých ozaj agilných susedov, učiteľov, lekárov, ktorí na Slovensku skutočne nahlásia prípady týrania či zneužívania. 

Ďalším zastavením je súd: ak však aj súd má rozhodnúť o inej, ako rodičovskej starostlivosti, jeho povinnosťou je hľadať riešenie čo najbližšie a najlepšie pre dieťa – teda nie ústavnú starostlivosť a podľa možnosti hľadať, či je možné dieťa umiestniť v starostlivosti osoby v blízkom vzťahu.  Ak sa skutočne po všetkom rozhodne, že dieťa bude voľné na adopciu alebo inú ako rodičovskú starostlivosť, nie je možné ho podľa paragrafu 101 uvoľniť k adopcii bez súhlasu jeho biologických rodičov.

Ďalšia perlička: na Slovensku nie je špeciálny sociálny orgán, ktorý by sa zaoberal iba prípadmi detí: všetko obhospodaruje MPSVaR prostredníctvom sociálnych pracovníkov, ktorí majú na starosti všetko od záškoláctva po bezdomovcov a popri biednych platoch a možnostiach časových, vrátane vybavenia a právomocí je len otázkou, do akej miery ktorý z nich je natoľko iniciatívny z vlastného presvedčenia, aby hľadal, resp. chodil na kontroly do určených ohlásených rodín kvôli deťom. A tak nachádzame deti mŕtve v byte, ktoré nikomu nechýbajú – a povedať,  koľko detí skutočne potrebuje pomoc,  nevie nik zo sociálnych pracovníkov. Pre ten vtip je dobré nasurfovať si, ako na rôznych fórach si deti vymieňajú názory o bitkách a ponižovaní… čo z toho je pravda a čo nie, nevie nik, ale príjemné čítanie to nie je.

United Kingdom

V Anglicku je to trošku inak. Všetko okolo detí obhospodaruje tzv. The Children Act z roku 1989. Rovnako ako v tom našom zákone o rodine je plný paragrafov a predpisov o rodičovskej starostlivosti. Tento zákon však ukladá všetkým miestnym orgánom starať sa o ochranu detí. V praxi to znamená, že či už škola, lekár, sociálka, predavačka, knihovníčka – všetci, čo sú vo verejných pozíciách vrátane množstva agentúr zameriavajúcich sa na práva dieťaťa sú oprávnení a povinní konať – a to hneď, bez akýchkoľvek ohľadov a milostivého pohrozenia, že nabudúce to už ale budeme musieť hlásiť…

 Na ochranu dieťaťa je dokonca vydaný špeciálny dokument „Vzájomná spolupráca pri ochrane detí“.  Celkovú ochranu detí má na starosti CSC – Children Social Care a z prípadu Boorových známa Social Service. Na rozdiel od Slovenska, kde podľa zákona treba nahlásiť asi už len skutkový stav podľa reálneho videného, počutého, zažitého, v Anglicku zákon ukladá povinnosť vyšetriť akúkoľvek domnienku alebo podozrenie na ohrozenie dieťaťa. Pravdou je, že tak, ako sa potvrdilo v prípade Boorových, pri takejto mašinérii, zákonne umožnenej domnienke či podozrení, ktoré ťažko maličké deti vedia vyvrátiť a ignorovaní medzinárodných dohovorov vrátane Dohovoru o právach dieťaťa nie je také zložité pri „dopyte“ potencionálnych adoptívnych rodičov pekné, rozkošné dieťa z akejkoľvek rodiny navonok zákonne dostať.  

Odobratie dieťaťa z rodiny po prešetrení a potvrdení domnienky rieši znovu súd – ale mal by konať s potvrdenými výsledkami ohrozenia dieťaťa, čo sa ale napríklad v prípade Boorových vôbec nestalo. V kritických situáciách, ak je stav vážny a treba získať čas do rozhodnutia súdu, je možné vydať tzv. príkaz na policajnú ochranu, ktorý má dieťa chrániť pred prostredím v rodine. Sociálni pracovníci vrátane rôznych agentúr na ochranu dieťaťa (všetky tieto sú pekne mastne dotované na rozdiel od platov našich sociálnych pracovníkov) v mieste ohrozenia by mali pravidelne hodnotiť situáciu a zvažovať, ako dieťaťu, resp. jeho rodine pomôcť. Na základe videného, skontrolovaného, poradeného rozhodnú, či rodina vie fungovať ďalej a šlo len o krízový stav, na ktorý treba nejaký čas dohliadnuť alebo je situácia natoľko vážna, že dieťa putuje z rodiny preč. V prípade, že dieťa je skutočne ponúknuté na adopciu, v Anglicku neberú u takéhoto dieťaťa do úvahy právo a hlas biologického rodiča – akoby sa oným previnením voči dieťaťu právne zdiskreditoval. Množstvo pomaly polotajných dokumentov bez možnosti nahliadnutia a kontroly robí potom niektorých úradníkov viac než „aktívnych“.

Pri pohľade na reálnu situáciu podobných prípadov v Anglicku a na Slovensku je jasné, že niektoré veci sú na opačných póloch extrémneho videnia – a či za to  môže systém, ťažko povedať. Ideálne by bolo, keby sa to dobré, čo v oboch systémoch je (v Anglicku prezieravosť a rýchlosť konania, rozsiahly systém organizácií s veľkými kompetenciami a financiami na ochranu dieťaťa, na Slovensku prioritná prednosť pôvodnej rodiny, rešpektovanie práv biologických rodičov) spojili za tým, čo by malo byť pre oba systémy nosné: konať v najlepšom záujme dieťaťa.

Spracovala Mária Kohutiarová

Za spoluprácu ďakujem Natálii Blahovej z Asociácie náhradných rodín a Andrei Terry-Frankovski