Cestujem slovenským juhom, slnko rozpaľuje asfalt na cestách, horúčavou sa vlní vzduch. Pozorujem krajinu naokolo.
Modrá obloha je bez jediného obláčika, horizont lemujú aleje zelených stromov a pomedzi ne sa doširoka rozprestierajú polia s dozretým obilím. Jeho vôňa presýtila vzduch a jeho farba sa ligoce vo všetkých odtieňoch zlatej.
Ich sýtosť patrí k letu. Patrí k mojim niekdajším detským prázdninám rovnako, ako ľadová zmrzlina, preplnené kúpaliská, nočné hry v táboroch, či pohoda u starkých. Možno preto tá nostalgia. Ale možno je za ňou skrytého oveľa viac.
Žito znamená žitie
Hoci je dnes chlieb pre nás bežnou potravinou a vieme si ho zaobstarať bez väčšej námahy, kedysi ho ľudia požívali s veľkou úctou a vďakou. Najčastejšie sa piekol z ražnej a pšeničnej múky, do ktorej sa niekde primiešavala aj jačmenná, či ovsená.
Pestovanie obilia bolo kedysi hlavnou zložkou hospodárstva a základným zdrojom obživy ľudí. Zaužívaný názov žito je odvodený od slovesa žiť, čo svedčí o jeho dôležitosti, rovnako tak aj pomenovanie zbožie.
Na chleba sa ťažko robí…
… hovorievalo sa. A je to pravda. Namáhavá bola už samotná príprava pôdy, jej oranie a prekopávanie, hnojenie, ručné rozsievanie zrna, no a napokon aj samotný zber úrody. Sprvoti sa dozreté obilie vytrhávalo ručne, neskôr sa steblá odrezávali zúbkovaným srpom, ktorý neskôr nahradili široké kosy.
Obilie dozrievalo rôzne, bolo treba správne odhadnúť jeho čas. Gazdovia preto šli na prehliadku poľa, aby zistili, kedy bude zrno súce pod kosu. Ženy pripravili stodolu, aby bolo kde úrodu uskladniť; všetko vypratali, vyčistili, povymetali, zaplátali a vyhladili hlinenú dlážku.
Tomu žitu nič nechýba, iba kosa
Keď sa začala žatva, včasráno sa do poľa vybrali chlapi s kosami na pleciach, ženy a deti niesli koše s jedlom a krčahy s vodou. Pole sa kosilo sprava, aby skosené obilie neľahlo na zem, ale aby sa zachytilo na ešte neskosenom.
Väčšinou kosili dvaja – traja kosci v radoch s posunom. Za každým vždy šla jedna žnica, ktorá zožaté steblá odoberala a zrovnávala.
Bola to skutočne namáhavá práca. Kosenie si vyžadovalo vytrvalosť, silné ruky a švih. Ženičky alebo väčšie deti, ktoré skosené obilie odoberali, boli stále zohnuté a steblá na rukách ich pichali.
Aj povriesla, hrubé povrazy zo slamy, skrúcali ručne. Nimi potom hrste odobratého obilia viazali do snopov, snopy skladali do hromádok, ktoré ostávali na poli ešte pár dní, aby preschli. Napokon ich naložili na vozy a pozvážali do dediny do stodôl.
Živ nás Boh, sedliacke cepy a panská stodola!
Tak si pripíjali mlatci, keď prišla ich chvíľa. Keďže mlátenie bola tiež ťažká a zdĺhavá práca, gazdovia si zvykli najímať celé partie mlatcov, alebo si navzájom vypomáhali príbuzní a susedia.
Mlátilo sa buď priamo na voľnom priestranstve dvora, alebo vo veľkom priestore stodoly, nazývanom mlatovisko.
Údery cepov sa postarali o to, aby sa vymrvilo z klasov zrno a to kvalitnejšie sa hneď odkladalo na sejbu do ďalšej sezóny. Vymlátené obilie sa zhrabalo a potom sa postupne nakladalo do vejačky.
V nej sa previalo, aby sa vyčistilo od pliev a čisté zrno sa potom vsýpalo do vriec a bezpečne sa skladovalo v murovaných sýpkach.
Venček vitý z všelijakých kvítí, z ovsa, raže, pšenice
Žatva bola vyvrcholením hospodárskeho roka roľníka a jej ukončenie sa slávilo dožinkami. Žnice uvili veniec z najkrajších klasov zo všetkých druhov zožatého obilia, do ktorého povpletali poľné kvety a farebné stužky.
Dožinkový veniec bol symbolom pozbieranej úrody, vyjadrením vďaky za ňu a zároveň prosbou o jej budúce bohaté rozmnoženie.
Ženy a dievčatá si na ňom dali záležať a dožinkový veniec bol skutočnou ozdobou. Najčastejšie býval viazaný do kruhu, alebo ako velikánska kytica. Ale mohol mať aj zložitejšie tvary špirály, zvona, kostola, koruny, či dokonca formu figúr žencovského páru.
Dvojica mladých ľudí potom tento veniec niesla v čele sprievodu žencov, aby ho spolu so spevom a vinšmi slávnostne odovzdali gazdovi.
Dožinky, dožinky, veliká radosť je…
Hospodár veniec prijal a zavesil ho pod strechu domu, na bránu, či na stodolu. Z vďačnosti vystrojil pre všetkých hostinu, kde sa spievalo, hralo aj tancovalo, často krát až do rána. Gazda pracovitú a veselú spoločnosť častoval pálenkou a gazdiná vynukovala slaninou, klobásou a pečeným mäskom.
Nesmel samozrejme chýbať doma napečený chlieb, placky, posúchy, či koláče. Zrno, ktoré bolo výsledkom ťažkej práce sa pomlelo na múku, s pridaním kvásku a vody sa z nej vymiesilo cesto a nechalo sa vykysnúť.
Bochníky ťažké aj 5 kíl sa drevenými lopatami kládli do rozpálenej a vymetenej chlebovej pece, kde pri pečení dovysoka naskočili. Podobne veľké boli aj okrúhle dožinkové koláče, navrchu symbolicky zdobené ušúľaným cestom v podobe klasov obilia.
(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Otec na materskej, matka doma. Podmienky, za akých môže otec pracovať
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Farba moču môže byť znakom nejakej choroby
Zápcha, alebo problémy s kakaním
Ako liečiť kašeľ bez liekov. 10 možností.
