Hoci zima v niektorých oblastiach udrela už skôr, koncom novembra sa ľudia mohli tešiť ešte z mierneho oteplenia: Na svatýho Ondreje, ešte sa nám ohreje . Tvrdili tiež, že ak sú v ten deň kvapky na stromoch, bude veľa ovocia.
Už v tento deň sa zvyklo v niektorých dedinách chodiť s koledami a vinšami. Pastieri do domácností prinášali čerstvé prúty. Niekde ním hneď zvykli pastiera pošibať po nohách, aby rezko pásol. Gazdiná si takýto prútik odložila a použila ho pri prvom jarnom výhone, aby bol dobytok zdravý a mocný.
Vinšovníci boli za to hojne obdarovaní, domáci im ponúkli pálené a do vrecka zabalili chlieb, strukoviny, obilie aj kus slaninky.
Od skorého rána chodili po domoch tiež malí chlapci s oceľou. Vo svojich vinšoch želali zdravie, šťastie, božie požehnanie, na poli úrodu a v dome lásku a svornosť. Kúsok ocele, ktorý so sebou prinášali mal symbolizovať želanú pevnosť, zdravie a silu.
Shutterstock Ondrejské povery a zvyky Aj tento deň sprevádzali rôzne povery. Ženy nepriadli, aby vraj ovce nedostali motolicu. Chlapi nechodili do hory, aby ich neprivalilo. Z domu, kde býval Ondrej, nesmeli nič požičať, aby cez rok neškodovali.
No a bavila sa najmä mládež. Dievčatá chceli odplatiť chlapcom predošlé katarínske žarty a preto im vyvalili ploty alebo lavičky na priedomí, zabielili okná vápnom, pováľali naukladané drevo, alebo z ich dvorov poskrývali náradie, či priamo mládencom niektoré časti ich oblečenia.
Dievky na vydaj No najviac ondrejských zvykov sa viazalo na veštenie vydajachtivých dievok. Tu sa odzrkadľovali predstavy ľudí o tom, že každý človek má už pri narodení určený svoj osud, a teda aj každé dievča má určeného muža, za ktorého sa raz vydá. Všetky slobodné dievky verili, že raz pôjdu pod čepiec. Každá však bola zvedavá, kto bude práve tým jej „osúdencom“.
Varenie halušiek a liatie olova sú asi všeobecne známe a boli tiež najrozšírenejšie. Z cesta narobili dievčatá malé halušky či pirôžky a do nich zabalili lístky s menami chlapcov.
Halušky vhodili do vriacej vody a ktorú si z nej dievča uchytilo ako prvú, tá jej prezradila meno toho pravého. Cesto si tiež dievčatá zvykli upiecť a na noc dať pod hlavu. Čo sa im takto v ondrejskú noc prisnilo, malo sa im splniť.
Keď sa chceli dievčatá dozvedieť, čím bude ich budúci muž, roztopili v lyžici nad ohňom kúsok olova a cez ucho veľkého kľúča ho liali do misy so studenou vodou.
Pri tom odriekali:
Ondreju, Ondreju, ja tebe olovo leju,
daj ž e mi znať , akého remesla budem muža mať.
Olovo vo vode stuhlo, dievčatá ho vybrali a pozerali jeho tvar. Ak pripomínal pušku, dievča malo ísť za vojaka, ak sekeru, za tesára alebo drevorubača, ak čižmu, tak za obuvníka… Ale ak vyzeralo ako kolíska, hrozilo, že sa dievča prespí.
Ploty, stromy aj strechy Dievky chodili večer pred Ondrejom triasť ploty. Z tej strany, odkiaľ zaštekal pes, tam mali ísť za nevestu. Alebo sa skryli a čakali, koho prvého zbadajú na ceste. Ich ženích mal mať rovnaké meno, ako prvý okoloidúci. A ak im pri trasení vypadli z plota chrobáky, mali ísť za bohatého.
Shutterstock Podobne slúžili vydajachtivým dievkam aj ovocné stromky:
Slivčička trasiem ťa, svätý Ondrík prosím ťa,
žeby si mi dal prisniti, s kým ja pôjdem ku oltáru státi.
A ak mal nejaký gazda novú slamenú strechu, musel ju v tento deň dobre strážiť, aby mu ju dievky nedokmásali. Aj nimi zvykli totiž poriadne zatriasť, aby im vypadlo zrno. To totiž veštilo sobáš – žito bohatého mládenca, ovos chudobného a raž vdovca.
Ktorá prvá? Ak sa už dievky podozvedali, ktorá má ktorého súdeného, chceli ešte vedieť, ktorá pôjde pred oltár ako prvá. Kamarátky sa tak postavili do kruhu a pustili medzi seba kocúra. Na ktorú sa pozrel ako na prvú, tá sa mohla tešiť na svoj veľký deň najskôr. Alebo ich „rozsúdil“ gunár, do ktorej prvej ďobol, mala nádej na skorý vydaj. Niekde si zas každá vyniesla na dvor kostičku a pozerali, ktorej ju pes, či vrana uchytí ako prvej.
Kedy to už bude? No aj čas vydaja chceli vypočítať. Vyšli preto k prasaciemu chlievu a varechou, ktorou vyberali ondrejské halušky, naň klopali, pričom sa pýtali, za koľko rokov sa vydajú, pričom počítali, koľko krát im svinka zakrochká. A na šindľové strechy vyhadzovali svoje sukne, aby odrátali, na ktorom rade odspodu sa zachytia.
Ak pobrali napochytre z dvora, kde býval mládenec za plnú náruč narúbaného dreva, tak s ním chytro utekali na priadky a tam ich spočítali. Ak bol počet polienok párny, ani dievča nemalo ostať bez páru.
Takisto brali pozitívne, ak bol párny aj počet kolov na plote, alebo počet stebiel vytrhnutých zo slamenej strechy.
Ešte si zvykli na priadkach kamarátky navzájom pripraviť hádanie spod tanierov. Tri taniere obrátené hore dnom skrývali prsteň, čepiec a jeden ostal prázdny. Podľa toho, ktorý si dievča vybralo, čakali ho v najbližší rok zásnuby, sobáš, alebo si, naopak, muselo počkať ešte medzi slobodnými.
Čáry – máry – fuk Nuž, tento dievocký veštecký repertoár bol veľmi bohatý a nápaditý. V spoločnosti tak zažili kamarátky veľa smiechu, vzrušenia a napätia.
Zvedavé boli všetky – tie, ktoré túžili spoznať, čo ich čaká a aj tie, čo im pozerali ponad plece. Niektoré v čaroch pokračovali ešte aj po návrate domov, osamote, aby ich túžby ostali skryté. Ak im výsledok vyšiel podľa ich želania, tešili sa.
No všetky tieto praktiky sprevádzalo množstvo zložitých úkonov.
– dievčatá mali držať celodennú hladovku,
– voda musela byť čerstvá, z potoka donesená,
– suroviny mali byť ukradnuté z mlyna, alebo donesené z troch domov,
– používané predmety mali byť nové, alebo potajme „požičané“ z domu, kde býval Ondrej, či aspoň mládenec, či dokonca dievkin nápadník.
– často bolo k tomu treba použiť niečo mužské – nohavice, alebo klobúk.
To všetko bolo iste ťažké dodržať. A teda ak sa dievčina z veštby dozvedela to, čo počuť nechcela, mohla sa aspoň vyhovoriť na chybu a čary vyhlásiť za neplatné.
Loading...