Mať radosť

Polovica je za nami! Deti už nedočakvo poskakujú, znovu a znovu sa presviedčajú o tom, či ešte bude to dlho trvať. Už len necelé dva týždne? A je to viac ako to, čo bolo doteraz?

Možno to tak nevnímame alebo to ani nevieme –ach, stigma dospelákov – ale naše deti sa skutočne tešia.

Majú radosť z maličkostí, vedia sa usmiať a potešiť aj vtedy, kedy my prekvapene pozeráme, že nie je  o čom, a možno sa usmejeme len preto, že sa usmejú ony – lebo nás akosi nevie zohriať onen fakt, pre ktorý sa tešia ony.

Bez štavy

Život nás naučil byť diplomatickými. Nemôžeme predsa poskakovať od radosti pri okienku na pošte zárovno s našimi deťmi, keď nám príde balík. Cítime akýsi spoločenský tlak z toho, že je nevhodné sa správať tak či onak, a deťom to láskavo prepáčime, lebo – oni sú ešte malí.

A potom sa občas škrabeme za obe uši nad hľadaním dôvodu, prečo náš život je taký neslaný-nemastný, i keď sa snažíme, robíme tým druhým dobre, nikoho sme nezabili, ohovárať nemáme kedy.

Len – sme tak smrteľne vážni z účtov za byt, zo splátok hypotéky, z politickej situácie, z prognózy povodní, z tragédií vo svete i okolo nás. Všetko nás to valcuje, všetko si to neuveriteľne púšťame pod kožu a zaoberáme sa tým v pitevni svojej mysle tak dlho, až nám z toho pomaly dochádzajú baterky, pôvodne určené na smiech.

Pravdu povediac, svet, vláda, médiá a okolnosti nám nedávajú veľa šancí nájsť dobré správy či dôvody na úsmev. Kauzy, vraždy, korupcie, dohadovačky, ohováranie, súdy, ekologické havárie, nepoctivosť a ja neviem čo ešte. Akosi nedokážeme vnímať v tom svojom dospeláckom oddelení veci, pre ktoré by stálo zdvíhnúť kútiky úst o poschodie vyššie.

Oči malého princa

Sme potom rovnako chorí, ako boli chorí všetci, koho stretol Malý princ, kým nepristal v púšti a nedal sa do debaty s Exupérym, líškou a hadom. Možno by sme ani my neboli teraz schopní uvidieť v jeho ruži viac, ako jednu obyčajnú ružu, rovnakú, ako je tisíce iných ruží. Možno ich aj nesieme niekomu v kytici, ale bez nadšenia, že nesieme tie najjedinejšie ruže, práve NAŠE ruže, aké neboli, nie sú a už nebudú.

Nevieme prežívať jedinečnosť vecí, ľudí, okamihov, situácie, času, darov i bolestí – lebo aj tá vie priniesť v konečnom dôsledku radosť, ak už nie z ničoho iného, tak práve z toho, že sme ju dokázali prejsť.

Lebo to, čo žijeme – sa už nikdy nevráti. Lebo okamih pritúlenia sa s našimi drobcami, to už nebude nikdy viac. Lebo večery, kedy sedíme s drahým pri vínku a kamarátsky debatíme (a možno potom aj inak prežívame okamih), je len práve teraz. Prečo teda nie sme v neustálom nadšení z toho dobrého, čo každý okamih máme?

Detektívna úloha

Čakať na lásku sa nedá bez trpezlivosti a pokory. Stavať diaľnicu k nej – na to treba odvahu a vytrvalosť.  Ale ak toto všetko budeme robiť bez radosti, bez vnútorného nadšenia, bez očí Malého princa, ktoré vidia aj to, čo teraz my nevidíme – neprinesie nám nič v živote radosť a vnútorné uspokojenie.

A tak nám neostáva nič iné, ako začať sa znovu učiť tešiť – alebo len vlastne objavovať spolu s našimi deťmi to, čo sme zažili kedysi a akosi – hm – zabudli. Tak , úloha pri tretej sviečke je jednoduchá a náročná zároveň: hľadať v každom okamihu, v každej veci, v každom človeku niečo, čo nám dá dôvod na úsmev, a bude dobré, ak to bude vidieť na nás aj zvonku. Netreba sa báť. Hoci je to neuveriteľné, stuhnutie mimických svalov potrebných na usmiatie sa, nehrozí a teda to ani nebolí. Ba čo viac, budeme sa cítiť aj fyzicky lepšie, nebudú nás napríklad tak bolieť nohy, lebo eufória z radosti mierne nadnáša napriek gravitačnému zákonu.

Tí, ktorí potrebujeme nápovedu, skúsme hľadať aj takto: cez Malého princa, cez príbehy Pollyanny, alebo aj celkom jednoducho cez zázračné čítanie takého obyčajného Guľka Bombuľka. Dajme si to ako čítanie na pokračovanie každý deň, aj s deťmi a drahým, kúsok po kúsku. Smejme sa, komentujme, hľadajme skryté čaro.

Je to neuveriteľné, ale ak hľadáme to, čo teší, bude toho oveľa viac, ako si myslíme. A nezabudnime na to, že radosťou sa dá nakaziť dobre aj druhých – a to aj vtedy, ak sú v trápení, ak sú namosúrení, osamotení, či riešia životný problém. Niekedy stačí poslať len krátku sms s textom: Myslím na teba, nech máš v duši slniečko. A niekedy stačí len ten úsmev.

Príjemný týždeň detektívom hľadajúcim a rozdávajúcim radosť želá Mária Kohutiarová.

foto:sxc.hu