Dávať 100% vlastné akcie

Čo nás na deťoch najviac fascinuje? Všetko, čo robia, robia naplno, nemyslia
na žiadne vedľajšie „úväzky“. Ak sa tešia, tešia sa tak, že sa nedá prehliadnuť ich prejav – sú v tom celí od hlavy až po pätu, od končekov prstov až po najhlbšie vnútro ich srdiečka.

To isté platí, ak sa hnevajú, rozmýšľajú, stavajú vežu, debatujú medzi sebou, počúvajú pesničku, dívajú sa na film v telke… Sú proste celí „vcucnutí“ do života a všetky svoje pocity dávajú zo seba von. Jednoducho veci v sebe nedelia na percentá, ako to robíme my, veľkí.

Akí sme?

Len sa pozrime na seba: ak nám aj niečo deti rozprávajú, ako často počúvame na 100%? Veľmi často počúvame len na pol ucha, nesústredení, popritom čosi študujeme, robíme, ešte premýšľame nad horou prádla na žehlenie a nad tým, že sme zabudli kúpiť kečup, pohľad máme uprený niekde inde… Jednoducho naša pozornosť nepatrí celá tomu okamihu.

Tak isto to vyzerá, keď niečo robíme, keď premýšľame, keď rozprávame s druhým, ba dokonca aj vtedy, keď niekoho objímame a nie sme voči nemu úprimní. Ako často si myslíme „no dobre, už by stačilo, máš čo si chcel, ja ťa inak nemusím“… „Percentá“ svojho „JA“ nedávame celé, delíme ich a to často podľa nejakého zvláštneho kľúča, ktorý nevieme ani sami definovať.

Často sme deformovaní akousi „spoločenskou zvyklosťou“, nepísanými pravidlami, čo sa kde patrí a čo nie, a aj keď s tým vnútorne nesúhlasíme (ak vôbec o tom niekedy premýšľame), nevieme nájsť v sebe dosť sily byť sám sebou.

Bez chuti

A potom tak vyzeráme: ozaj bez chuti. Jedno cítime, druhé urobíme, jedno
povieme, iné si myslíme, jedno robíme, iné by sme práve teraz chceli robiť. A vždy to nejako v sebe ospravedlníme: však čo už, nabudúce, nedá sa inak, som v ťažkej situácii…

Cítime sa vnútorne rozpoltení a hoci občas pozeráme cez prsty na ľudí, ktorí sú iní, nie sme sami so sebou spokojní, akí navonok sme. A možno ani nevieme  tiež nám to asi nik úprimne nepovie – že vyzeráme ako odšťavnený pomaranč, ktorý si prefarbil šťavu na hnedo, aby vyzerala ako jablková, lebo je to in, lebo je taká situácia, lebo si to vyžaduje to a to.

A napriek tomu sa vnútorne sužujeme, že nemôžeme byť tým, čím chceme byť –pomarančom.

Nebáť sa

Ja viem, tiež občas krútim neveriaco hlavou nad náušnicami ešte aj v mihalniciach, nad čudnými účesmi, odvážnym oblečením či inými výstrelkami. Aj toto je sloboda byť samým sebou, ale až do takéhoto extrému nám ísť netreba.

Nikto nás veľmi neučil, že byť samým sebou a dávať všetko to dobré, čo v sebe mám, je najdôleležitejším spôsobom budovania lásky k sebe a iným. Vždy sme boli „pripučení“ rodinou, spolužiakmi, učiteľmi a inými „dobrými dušami“, aby sme veľmi nevyčnievali z radu, aby sme zachovali líniu a jednofarebnosť stáda. Len nevytŕčať, prosím!

A potom, aj keď by sme už aj chceli vyliezť von na svetlo Božie, máme v sebe prapodivné zábrany typu „Čo by na to povedali iní“ – a cez tento trápny argument sa oberáme o radosť zo svojej jedinečnosti a o radosť, ktorú môžeme dávať iným tým, že im dáme zo seba to najlepšie.

Jednofarebný svet?

Trpíme nedostatkom osobností, trpíme nedostatkom vzorov, a keby sa nás niekto opýtal, kto z blízkeho okolia nás ako človek oslovil, asi by sme ťažko niekoho pomenovali.

A potom to tak vyzerá, že sa nám život obmedzí iba na uspokojovanie základných ľudských potrieb, na vymýšľanie čím ďalej tým viac zaujímavých dovoleniek, výmen LCD obrazoviek a iných vymožeností – akoby sme takto chceli kompenzovať to, že nevieme byť originálni vo svojej osobe a nemáme odvahu vyjsť so svojimi schopnosťami a darmi, s pocitmi a názormi von sám zo seba. Hoci – často je to oveľa väčšie, príjemnejšie a užitočnejšie prekvapenie, ako šok z novej technickej novinky, ktorú už máme.

Hľadať hľadáme – ale vedľa. Našťastie, holub neodletí po zlej rane, len sa mierne vyplaší.

Dajme to dokopy

Tri týždne sme sa skúšali zamyslieť a učiť: trpezlivosti a pokore, odvahe a vytrvalosti, radosti a objavovaniu dobra. Toto všetko preto, aby sme prežili Vianoce ako sviatky lásky, darovania sa a šťastia.

A k tomu potrebujeme zároveň so zapálením štvrtej sviečky na adventnom venci ešte urobiť tú čokoládovú polevu so šľahačkou a čerešničkou na torte: byť sám sebou a nebáť sa dávať taký, aký som. Veriť si, že mám čo ponúknuť dobré pre iných a že môžem byť obohatením pre kohokoľvek. Prežívať každú sekundu naplno celý, vnimať veci, slová, osoby do posledných detailov a dať im to pocítiť – že sú v mojom myslení, vnútri prijatí a že sú pre mňa teraz v tomto okamihu dôležití. Iba takto môžeme opravdivo prísť k radosti zo života a zároveň k tomu, aby sme ju dokázali v plnosti darovania svojich darov dávať ďalej.

Ak sa nám podarí všetky úlohy štyroch nedieľ aspoň trošku dotiahnuť dopredu, naša diaľnica k cieľu „Láska“ pokročí o kus dopredu – a aj naše sviatky budú o to krajšie.

Zo srdca to vám i sebe želá Mária Kohutiarová.