Pripraviť sa

Čo sa nám vybaví pred očami, keď povieme slovíčko „pripraviť sa“? Stres? Naháňanie? Vybavovačky?

Zvláštne… Keď sa pripravujeme na prvé rande, rozmýšľame, čo si obliecť, ako sa upraviť, či budem trápna alebo nie. Keď sa chystáme na svadbu, zháňame čo najkrajšie princeznovské šaty, najlepšiu reštauráciu, super smoking, dobré jedlo a hudbu. Keď sa pripravujeme na príchod dieťatka, chystáme výbavičku, študujeme všetko o pôrode, o dojčení, o jeho prvých dňoch…

Keď ide náš drobec do škôlky, skôr, než ho tam vypravíme, pripravujeme sa na tento krok aj doma – tým, že sa rozprávame s malým o tom, aké to tam bude super, koľko bude mať kamarátov a tiež tým, že sa pýtame: aká je to škôlka? aké učiteľky? aké jedlo tam je? aké vzdelávacie programy?

Jednoducho – pripravujeme sa na čokoľvek, čo prichádza do nášho života, a vždy je v tom okrem toho materiálneho aj také napätie, trošku stres z toho, že ideme do niečoho, čo nevieme, o čom je, aké to bude, ale vieme, že je to potrebný krok dopredu.A vždy to od nás vyžaduje aj taký vnútorný posun, dozretie k situácii, ktorá prichádza –a vždy nás to robí kúsok zrelšími, lepšími, skúsenejšími.

Má to byť inak?

Vianoce nemajú byť ničím iným, len skutočnou obrovskou príležitosťou na to, aby sme sa posunuli ako ľudia ďalej – a to bez ohľadu na to, či pod stromček dostaneme i-pad alebo skúter, kožennú kabelku, obľúbenú vôňu alebo „len“ nakreslený obrázok od nášho škôlkara.

Ak sme sa minulú nedeľu bavili o tom, čo znamená čakať, dnes sa chceme pri druhej sviečke rozprávať o tom, čo znamená pripraviť sa – a teraz nemyslím ani na spústu minutej okeny, handier na dlážku či iných čistiacich prostriedkov a ani na naše vymočené ruky od saponátov a iných „čistiacich gebuzín“. Nemyslím ani na obiehanie všetkých obchodov už v predstihu od septebmra ani na poslednú chvíľu – hoci aj to má svoj zmysel a miesto.

Tak, ako pri tom narodení dieťatka nás jeho očakávanie a príchod zmenili a posunuli nám hodnoty ďalej k zrelosti, tak to má byť aj každé Vianoce, ak teda – ako sme sa bavili – očakávame lásku/Lásku.

Pripraviť sa – ale ako?

Prosím pekne, od podlahy – u seba samého. Ak čakanie vyžaduje od nás trpezlivosť a pokoru, tak príprava chce, aby sme boli odvážni a vytrvalí. Totiž: to, čo prichádza, je niečo, s čím nemáme ešte stále takú skúsenosť, ako by sme chceli. Nevieme presne, do čoho ideme, len vieme, možno len intuitívne, že je to potrebné pre nás, aby sme sa pohli dopredu. Nie je to jednoduché, a preto treba byť vytrvalí – práve tak, koľko odvahy a vytrvalosti treba, kým nájdeme „pravého princa“, kým bude svadba, kým príde to, čo korunuje náš vzťah…

Ak teda sa máme pripraviť na lásku, alebo prisunúť sa k nej bližšie, vedieť ju žiť lepšie, znovu potrebujeme odvahu isť do svojho vnútra a zlikvidovať tam všetko, čo tam nemá byť, čo nám prekáža vo výhľade na druhého, čo nie je dobré. A treba nám tiež aj vytrvalosť, aby sme to napriek vedomiu, že to bude bolieť, dotiahli do konca – aspoň po ten jeden úsek výstavby.

Ono to s tým približovaním sa k láske/Láske, je ako so stavbou diaľnice: vychádzame z bodu „A“ a vieme, kde je bod „B“, cieľ. Je nám jasné, že diaľnica, ak má po nej bezpečne a plynule prejsť veľa áut (v našom ponímaní ľudí okolo nás), sa nedá postaviť za týždeň. Trvá to celý život, od jedného rána k druhému, od jedného roku do konca ďalšieho, vždy po kúsku, po etapách – práve tak, ako na tých skutočných diaľniciach. A každý ten úsek sa pripravuje znovu, má iný terén, iné podmienky, robí sa v inom ročnom období, v inom prostredí. A niekedy to ide neuveriteľne pomaly, a bez vedomia, že tá diaľnica je potrebná, že chceme dosiahnuť cieľ, bez odvahy a vytrvalosti to nedokážeme.

Nerovný terén

Terén, ktorý treba pripraviť na stavbu diaľnice, sme my sami. Každý tak, ako tu stojí, vidí sám do seba a vie, čo je prekážkou na stavbe diaľnice v ňom. Frflem? Som nespokojná s manželom a s jeho príchodmi bez rešpektovania podmienok, ktoré má v práci? Som nervózna? Nemám čas na deti? Lezie mi hore krkom ich puberta? Neviem dávať radosť, neviem oceniť, neviem vyčariť pozornosti? Jám nedostatkov a vrchov zlého sebavedomia,  nepreniknuteľné húštiny neúprimnosti či bahno toho, čo nemá nik vedieť?

Je čas vziať svoj súkromný buldozér menom „pevná vôľa“, navigáciu systému „svedomie“ a za stavbyvedúceho vziať to svoje skutočné srdce, ktoré možno je zatlačené kdesi vzadu. A začať hneď, pri zapálení tejto druhej sviečky na adventnom venci. Nech do Vianoc zas pribudne trvalý kus cesty k tomu, aby nám všetkým doma bolo dobre – a to našim pričinením.

Čo ja?

Ja sa začnem viac usmievať – už som zabudla, viac počúvať – akosi nestíham, viac robiť veci s deťmi – niekedy poviem, že to rýchlejšie urobím ja, viac oceňovať snahu – aj keď výsledok nie je taký, ako má byť… A čo urobíte vy?

Pokojné rozhodnutie na stavbu diaľnice lásky tento týždeň vám želá Mária Kohutiarová.