Poznáte tie slová, aj to, čo nasleduje? Vyzerá to tak, ako keby celý svet bol jednou veľkou tmavou dolinou, ktorou prechádzajú nielen individuálne príbehy ľudí, ale aj celé národy, a nebojím sa povedať, že aj celé ľudstvo.
Padne nám to dobre, keď nás niekto povzbudzuje, aby sme sa nebáli, aby sme nemali strach. Len keď ono to nejde automaticky, najmä v ťažkých situáciách! Občas nám to ide, najmä, ak tie okolnosti buď zľahčíme, či zracionalizujeme, alebo ešte lepší mentálny nástroj je popieranie, či ignorácia.
A tak rozmýšľam, či nás k tomuto vedie aj žalmista?
Poďme sa teda pozrieť na autora žalmu 23 – židovského kráľa Dávida, ktorý žil 970 rokov pred Kristom. Aké boli tie jeho okolnosti?
Keď pásol ovce, bojoval s levom. Keď filištínci napadli Židov, postavil sa obrovi Goliášovi. Prvý kráľ Šavol ho prenasledoval a chcel ho zabiť. Strávil viac ako polovicu svojho života v bojoch, v náruči mu zomrel syn.
Vyzerá, že si prežil veľa tmavých dolín. Mal strach? Áno, mal, obával sa o svoj život, utekal, skrýval sa, plakal a žialil. Aj v tomto týždni si pripomíname Ježišovo umučenie a zmŕtvychvstanie a keď sa pozrieme do Getsemany, vidíme, že Ježiš mal taký strach, že jeho telo premenilo pot na krv.
Ako piesková hrádza…
Rovnako Ježiš, ako aj Dávid, nerobili to, čo v podstate robíme my – vyoperujeme si strach zo srdca. Mám predpoklad, že nás Dávid nenavádza k tomu, aby sme neprežívali strach. V podstate sa to ani nedá. Aj popieranie, zľahčovanie, či racionalizácia je len ako piesková hrádza – barikáda, ktorú časom príval strachu zrúca. Tak teda, o čo tu ide?
Problém je, že v dnešnej dobe všetko hodnotíme, posudzujeme, lajkujeme a porovnávame doslova všetko, aj svoje pocity.
Hodnotíme svoje pocity na pozitívne a negatívne. A predpokladám, že strach by sme zaradili do skupiny negatívnych pocitov. Lenže to je omyl!! Možno, že sa so mnou budete hádať a doložíte dôkazy zo všeobecnej psychológie. Verte mi, že to neobstojí, a to nielen predo mnou, ale ani pred vami.
Opýtam sa na rovinu. Je strach skutočne negatívny?! ….
No vidíte. Sú situácie, kedy je nevyhnutné prežívať strach, to mi dáte určite za pravdu. Som toho názoru, že pocity nie sú negatívne, alebo pozitívne, zlé či dobré, negatívne či pozitívne prežívané. Pocity/emócie – jednoducho sú a bodka 🙂
Sú moje, tvoria súčasť môjho života, žijú so mnou. Ako keby boli nejaké vnútorné “orgány”. Ruka nie je zlá, či dobrá. Ruka je a je pre nás veľmi užitočná. Každý orgán je užitočný pre naše bytie (aj slepé črevo 🙂 Čiže amputovať si strach je ako amputovať si ruku a tvrdiť, že je to dobré.
Ak prestaneme hodnotiť emócie (čo sa už prijíma aj celospoločensky), ešte nám prídu na myseľ slová – zvládnuť, či ovládnuť emócie.
NO, TO SME CELÍ MY – všetko chceme ovládať a riadiť.
MY, veľkí bohovia, ktorí vládnu nad celým svetom, a príde jeden prťavý organizmus a ukáže nám, aký sme slabí a zraniteľní.
Celé storočie sme úspešne degradovali emócie ako niečo bezvýznamné či malicherné, na úroveň infantilnosti či pudovosti a na piedestál sme postavili RACIO.
Lenže tomu raciu sa to vymyká z rúk. Racio si nevie dať rady s emócio, a tak si vezmeme na pomoc “psychodrísty” a ak ani oni nepomôžu, tak určite pomôžu “psycholieky”. A za krátku dobu z krásnych ľudí, ktorí nerozumeli svojim pocitom, sa stanú ľudia bez pocitov, ktorí už ani nevedia, či žijú – necítia to – stanú sa z nich takí “zombíci”. Svet plný zombíkov!!! (Ináč to celkom vynáša).
Emócie/pocity sú nám dané ako dar. Niečo, čo nám má pomôcť v živote dozrieť a užiť si život v plnosti.
Prečo sa nám to nedarí, prečo si myslíme, že strach nám skôr berie život?
Lebo sme nainfikovaní predstavou o živote bez bolesti a trápenia. Odmietame bolesť, chránime seba a svojich blízkych pred bolesťou a nie len pred bolesťou, ale aj pred predstavou, že budeme trpieť.
Ježiš povedal učeníkom, že bude mnoho trpieť a že ho zabijú… Peter sa postavil a rázne povedal Ježišovi, že to nedovolí, chcel ho uchrániť od bolesti. Ježiš mu vyčíta, že nemá zmysel pre hlbšie veci, že myslí povrchne.
Život je plný bolesti – rodíme sa v bolestiach, život je kopec zranení a bolesti, od detstva až po starobu a dokonca aj zomierame v bolestiach. Nevynímajúc aj aktuálnu situáciu.
V medzivojnovom období Carl Jung v svojom výskume vzniku traumy u človeka prišiel na zaujímavé zistenia – tí čo akceptovali svoju životnú situáciu, tragédiu, čo sa im udiala, neprejavovali znaky človeka v traume. Tí, čo odmietali svoje utrpenie, vykazovali známky človeka v traume.
Na základe toho rozdelil utrpenie na prirodzené a traumatizujúce. Prirodzené utrpenie – prináša život, trvá určitý čas, po čase dá význam, prináša ovocie, človeka zmení – dozreje. Traumatizujúce utrpenie – vzniká odmietnutím prirodzeného utrpenia, trvá večne, prehlbuje sa, nemá žiaden zmysel, degraduje osobnosť.
Prišiel na to, že ak chce človek skoncovať s traumatizujúcim utrpením, potrebuje sa vrátiť, teda postupne prijímať prirodzené utrpenie.
Čo nám to vlastne chce povedať žalmista?
Zrejme to, že vonkajšie okolnosti, nech budú akékoľvek tmavé, ma nemôžu ohroziť alebo zničiť. Zničí ma, ak pred nimi budem utekať, skrývať sa, či popierať. Strach je len jeden z mnohých dielcov spracovávania utrpenia.
Dávid neutekal pred strachom z utrpenia. Ani Ježiš neutekal pred strachom z utrpenia. Práve vďaka strachu sa dokázali postaviť a čeliť utrpeniu v plnej sile. A čo bolo výsledkom – zmŕtvychvstanie.
Práve strach nás naučí, a paradoxne nás aj vyzbrojí do boja. Čeliť strachu z utrpenia je ako elixír moci. Už nebudeme bezmocní, ale mocní a neporaziteľní, aj keď pôjdeme temným údolím. Mocní vo svojej slabosti. Bolesť už nebude mať moc nám niečo vziať. Skôr nás obdarí, aj proti svojej vôli.
„Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?” (1 Kor. 15,54-55)
(9 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Aké to je, tlačiť opäť v 40tke kočík...
Prečo mávame na vianoce vianočný stromček
Sú dnes otvorené obchody? Slovensko a susedné štáty
Rodičovský príspevok 2025
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
