Krásni ľudia (rozlúčka s dedkom)

Po vyjazdených dráhach v mojom mozgu sa už zase rozlieva smútok. V tom roku, keď som sa narodila, oslávil päťdesiat. Teraz mám štyridsať a on by sa na jeseň dožil deväťdesiat. Už tu nie je. Bolo privilégiom mať v tomto veku starých rodičov. V porovnaní s mojimi deťmi, ktorí prišli o otca v útlom veku, taký zvláštny úkaz.

Každou stratou osirievame, je z nás menej, definitívne menej. A hoci sa snažíme racionalizovať si smrť požehnaným vekom, vetami, ako to už nebol on ako človek, ako to už nebol ani život, iba utrpenie a trápenie, nijako to neumenšuje prázdno, ktoré ostáva. Je tu čas smútenia.

Majster stolár

Každý kus nábytku vo svojom dome, od kuchyne po parkety, si vyrobil sám. Bol predsa stolár. Nie hocijaký. Nad ponkom v šope mal zavesené rámy s vyznamenaniami. Pracoval ako majster v ateliéroch na Kolibe. Mal pod sebou kopu ľudí. Mne vybavil preukaz do komparzu, aby som raz mohla hrať vo filme. Relatívne v nízkom veku som tak bola vyvedená z narcistickej fázy a predstáv o svojej výnimočnosti, pretože nikdy a nikde pre mňa miesto nebolo.

Na dôchodku vyrobil zopár chlebníkov. A ja som sa s nimi potom hrala, že sú to akože domčeky pre bábiky a zatvárala som ich dnu ako do truhly. Neviem, prečo mu nenapadlo urobiť mi jeden ozajstný. Bol taký, že vonku pred šopou rozložil stoličky, cez ktoré rozprestrel deky a my sme mali akože bunker. Keď som u nich spala cez prázdniny, spojil dokopy dve fotelky, ktoré boli u nich v spálni, a to bola akože, ale vlastne aj naozaj, moja posteľ.

“Zavrieť oči,” zakričal na mňa a na ostatných, keď sa išla Angelika v telke bozkávať.

Do ich rodu

Jediné rozprávky, ktoré si z detstva pamätám, sú tie od neho. O čarovnej krhle, z ktorej vyšlo celé vojsko. Sedávali sme mu na kolenách, kde nás dobre nadžgal. Chleba s masťou a soľou bol životný základ. Vozil nás na káre, keď sme išli po ďatelinu pre zajace a okrikoval nás, nech mu nedáme nohu do kolesa ako moja mama. Chodili sme s ním na potok, na stok, na panšulu a na rôzne iné divné názvy miest. Ale nepamätám si, že by nás zobral do krčmy.

Iba do obchodu, ktorý bol hneď vedľa a kde sedela za pokladňou jeho sestra. Mala ma rada, lebo som bola “do ich rodu” a vždy mi dala tie guličkové žuvačky, ktoré sa lepili na zuby. Podobali sa s dedkom a ja som bola celá mama a moja mama bola ako dedko, takže som k niekomu patrila. Aj som cítila, že ho mám zo starých rodičov najradšej, ale on vždy hovoril, že nás má všetkých rovnako rád.

Pravidlá a teórie

Mal široké plecia, ktoré sa aj v dospelom živote veľmi dobre objímali. Vedel povedať veci, ktoré zraňovali. A prišlo mu to ľúto možno ešte skôr, ako dopovedal vetu. Vedel sa ospravedlniť. Ale aj stáť si za svojím. A byť tvrdohlavý.

Napríklad niektoré veci, ktoré si v dome vymyslel, ako masívne kryty na radiátoroch, boli očividne kontraproduktívne. Navrhnúť mu do očí, aby ich dal dole, aby mali v dome teplejšie, že vykuruje akurát tak drevo, vyžadovalo guráž, ak nie aroganciu. To nech si urobia tí, ktorí zostanú po nich, bola jeho najmiernejšia odpoveď. Jeho dom, jeho pravidlá.

A pravidlom bolo vždy nalievať víno každému, kto sa ocitol pri stole v kuchyni. “To je na krvinky,” presviedčal ma na pohárik, vôbec mu nevadilo, že mám obrovské tehotenské brucho.

Bola som malá, keď mi dal v pivnici ochutnať ríbezľové. Mal takú teóriu, že zakázané ovocie najviac chutí. A vraj skôr sa pijanmi stanú tí, ktorým nedovolili ani pričuchnúť k poháriku. V podstate mal rôzne teórie. Napríklad teóriu, že raz každý kohút zdochne. To mi potreboval povedať, keď bola celá rodina hore nohami kvôli môjmu o generáciu staršiemu mužovi.

Šťastie

Tešil sa, že som po smrti prvého muža ešte našla šťastie. Bol rád, že som sa znova vydala a že mám veľkú rodinu, že mám troch synov. On sa s tým svojim jedným jediným, ktorého nikdy nepodržal v náručí, lebo sa narodil mŕtvy, rozprával vo sne. Rozplakalo ma, keď mi to povedal.

Mal ťažký život. Ako dieťa zažil vojnu a videl, ako si musel nemecký vojak vykopať vlastný hrob pred tým, ako ho zastrelili. Často nám hovoril o tom, ako na ulici plnej hrajúcich sa detí niekto našiel granát, ktorý v poslednej chvíli chytil a odhodil preč. Koľko ľudí mohlo zomrieť, pripomínal zakaždým a na mňa prišla zvláštna úzkosť, aké náhody v živote rozhodujú o tom, že sa človek vôbec narodí.

Lebo bez neho by som tu nebola ani ja. Našťastie som a viem, do akého rodu patrím.

V hlave mám pesničky

Mal melodický hlas a rád spieval. Počula som ho spievať na celý kostol. Musel vyvážiť tú pani, ktorá sa nevedela kontrolovať a ktorej i kňaz dohováral, neúspešne, že Boha sa dá oslavovať aj tichšie.

Niekedy sa spievalo aj za stolom v kuchyni. Už po raňajkách. Pri káve. Občas som k nim chodila akože umyť okná, len aby som mohla u nich prespať a až do obeda len tak “rozprávať o ničom.” A bolo to pre mňa všetko.

“V hlave mám pesničky,” povedal mi pri našom poslednom stretnutí.

“Aké pesničky, dedko?” spýtala som sa, hladkajúc mu jemné kostrnky na hlave.

“Také smutné, dojemné,” odpovedal. A keď videl, že plačem, povedal: “Neplač, ešte som tu.” Jeho pokožka bola zvláštne mäkká. Jeho noha bola chudšia ako moja ruka. Bol by to on, kto by sa strácal v objatí, nie ja.

“Hovoria o nás, akí sme len krásni ľudia, ako nevieme byť jeden bez druhého,” povedal tiež. Narážal na nich dvoch, pretože prežili spolu takmer sedemdesiat rokov.

“A je to tak? To je to dôležité?” Slzy mi tiekli ako teraz.

“Áno,” povedal mi.

Prečítajte si aj:

Zomrel si v nedeľu