Stan, zmena vzduchu a reset mozgu

„Mami, máme stan?“ Dožadujú sa moje deti odpovede už niekoľko týždňov.

A ja, ako hlavný skladník tohto zmäteného kráľovstva, som zalovila vo svojej databáze vecí prítomných v našej domácnosti, a pípla mi kontrolka: kdesi v pivnici je zložený stan môjho drahého z čias, kedy stan bol vzácnosť a podľa toho aj vážil.

„No, niekde by tu ockov mal byť.“ Pripustila som, „ A načo?“

„My chceme ísť stanovať!“ Žobronia moji nedorastení takmer jednohlasne a je im očividne jedno, či ten stan bude stáť pod balkónom alebo na smetisku – len aby v ňom boli.

Neviem, či za to môže syndróm skautských podsád alebo moje posledné „rozprávky“ na dobrú noc, kde som im detailne opisovala zábavu pri komunikácii zo stanu do stanu v noci…  Alebo či na nich zapôsobil starý plán hippies čundru z hradu na hrad dolu celým Považím, ktorý sme zdarne odkladali pre večné tehotenstvá a dojčenie a tento rok … pre nedostatok  času. (Ale na rok vám to už nedarujem – batohy, stany, gitara a ide sa!)

Jednoducho – dohodli sme sa.

Že ten stan vysnoríme, skontrolujeme, do záhrady cíferskej dotrepeme a že si ho tam, na tom pľaci budúceho snáď domu nášho, postavia a budú tam môcť bivakovať. Nadšenie mojich potomkov nemá konca, keď som pri zhliadnutí cien stanov usúdila, že som v krajnom prípade nepojazdnosti tatovej starožitnosti ochotná investovať do novej pojazdnej strechy.

Asi to tak má byť.

Aj keď by som bola radšej, keby si vyrovnávali známkový rating, ktorý napriek upozorneniam rodičovskej agentúry pre vzdelávanie a celkový rozvoj je z dôvodu pubertálneho značne pokleslý, chápem, že závan leta a prázdnin za dverami je neskutočne silný.

Ja nie som iná.

Už pred dvoma týždňami som sa so segrou napevno dohodla, že si v tej džungli urobíme babský týždeň bez chlapov a civilizácie (odhliadnuc od môjho pracovného compu) a že sa tam aspoň trochu zdivožienkujeme.

Pravdu povediac, aj náš rozum či šedá kôra mozgová si žiada reset.

Keď už nie som schopná ani v absolútnom tichu – čo do decibelov detských hlasov – odoslať na prvý raz mail s prílohou a moja milovaná kolegyňa si ho s úsmevom pýta, asi už mám toho dosť. Keď mám pocit, že tieto štyri steny na mňa padajú a že mi chýba voľnosť, vzduch, nenútený režim, kedy viem len, že som hladná a chcem spať, tak nie je o čom.

Ešte pár týždňov, utešujem sa.

A myslím, že na to isté myslia aj naše deti. Počítajú to presnejšie, ako my.         

A kým ja takticky opaľujem kmotrovcov s lukratívnou ponukou užiť si na pár dní svoje krstňa (výhoda je to neskutočná, keďže každé dieťa má svojho vlastného krstného), program, ktorý mi predostreli deti na prázdniny, by postačil na celý školský rok.

Ja viem, že detváky by nedbali vymeniť.

Len ja, znalá vecí a pomerov prázdninových, sa teším, že to bude skutočne len únik na tie dva mesiace, trochu šialený, presúvací, chaotický, popritom zavárací – ak bude čo pri tomto počasí – jednoducho iný.

A tak to má byť.

Krásne leto vám všetkým.

Foto: sxc.hu