Nech sa páči, toto sú metodické pokyny pre smútok

Myslíme si, že takto vyzerá smútok 

Vnímala som, že je na mne upretých veľa pohľadov, prirodzene zvedavých na to, ako budem smrť svojho muža prežívať, ako to zvládnem.

Áno, pozeráme sa na smútiacich a vidíme rôzne obrazy. Niekoho musia v bezvedomí vyniesť z kostola, niekto chce skočiť za milovaným do hrobu, niekto plače mokro, ale ticho, niekto vôbec neplače.

Moju suchú tvár skenovali viacerí, dokonca som sa dozvedela, že som pôsobila, akoby som sa na pohrebe svojho muža len náhodou zúčastnila. Vtedy sa ma to dotklo. Ako si môže niekto dovoliť súdiť a hodnotiť, ako vyzerám a správam sa pri truhle a či zapadám do jeho obrazu o trúchlení?

Až neskôr som pochopila, že to je len začiatok, že odteraz sa budem stretávať s pohľadmi a názormi  na to, ako má prebiehať smútok, čo mám cítiť, čo cítiť nemám, aj ako dlho má moje trúchlenie trvať.

Dlho mi trvalo priznať si, že aj ja mám svoje predstavy o smútení, že sa tiež nezlučujú s tým, čo vidím u druhých. Že sa porovnávam s inými. Dlho mi trvalo, kým som bola ochotná nechať každého smútiť po svojom.

Myslíme si, že takto smútia aj ostatní

Napriek tomu, že som bola vydesená z neznámeho, mala som potrebu prežiť toto nastupujúce obdobie môjho života povzbudením iných. Napísala som preto článok, ktorý mohol byť bedekrom, ako sa správať k pozostalým počas pohrebu, aj po ňom.

Vychádzala som len zo svojej skúsenosti, lebo pre mňa bolo dôležité, že som na tom neznámom území neostala úplne sama a tú spoluúčasť druhých som potrebovala. A tak som viedla ostatných, aby sa nebáli pristúpiť k smútiacemu človeku, aby povedali čokoľvek, hoci aj len “je mi to ľúto.”

Prekvapilo ma, keď mi najbližšia kamarátka, spomínajúc na pohreb svojho otca, povedala, aký odpor v nej vyvolávala veta “je mi to ľúto.” Pozerala sa na ľudí, ktorých nikdy v živote nevidela a nahnevaná sa ich chcela spýtať, čo im je ľúto. Vôbec sa o svoj smútok nechcela s nikým deliť.

Takisto som sa sťažovala, že sa ku mne ľudia nesprávajú “normálne,” že sa zháčia, aj vtedy, keď sa ma majú spýtať, ako sa mám. Takmer štyri roky po smrti svojho muža som narazila na Postoji na rozhovor s vdovou, Danielou Dvořákovou, ktorá v ňom povedala:

“Najviac mi robila dobre samota. Emocionálne ma vyčerpávalo aj to, keď som mala napríklad telefonovať. Najstrašnejšia otázka, akú môžete položiť človeku po strate milovaného, je: „Ako sa máš?“ Odpovedala som na ňu vždy veľkým záchvatom plaču.”

Akoby sme žili na celkom inej planéte smútenia.

»»»»»»»»»» Prečítajte si aj: Úprimnú sústrasť, neviem, čo povedať.

Prečo potrebujeme šablónu na smútenie

Keď príde reč na smútok a trúchlenie, veľmi často sa vytiahne z rukáva Elisabeth Kübler-Rossová, ktorá viac ako 20 rokov pracovala s umierajúcimi ľuďmi a vytvorila svoju teóriu, ako sa vyrovnávame so smrťou.

Obyčajne sa Kübler-Rossovej šablóna smútenia uvádza v takomto poradí: popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia, zmierenie (rezignácia).

Jej fázy smútenia sa stali učebnicovými príkladmi nielen pre tých, čo zomierajú, ale aj pre tých, čo tu zostávajú – vlastne nám hovoria, že všetci sa rovnakým spôsobom vyrovnávame so smrťou a umieraním. Sú to také “metodické pokyny” pre smútok.

Pre mnohých smútiacich, ktorí sa po smrti blízkeho ocitnú v zemi nikoho, môže byť  táto šablóna útechou, poskytovať aspoň nejaké oporné body, štruktúru a usporiadaný systém, ktorého sa môžu chytiť. Možno ich bude menej desiť nepochopenie, s ktorým sa stretávajú. Možno si budú pripadať viac “normálni.”

Zároveň však môžu byť rozčarovaní, keď zistia, že to ich smútenie nejde ukážkovo, ako podľa “metodických pokynov” očakávali. Môžu si prísť zacyklení. Môžu sa cítiť zle, že ešte stále tápu, že sa nevedia pohnúť ďalej. Alebo nemusia rozumieť tomu, prečo niekto iný nesmúti tak, ako on.

Kto z nás potom smúti “zle?”

Vitajte v krajine pozostalých

Alexander Levy vo svojej knihe Zbohom mami, zbohom oci, píše, že ak by sme smútok chceli usporiadať do šablóny, prideliť mu pojmy a “porozumieť mu,” riskujeme, že nepochopíme jeho chaotickú silu a úplne nám unikne jeho význam.

“Nie je to cvičenie, ktorá sa skladá z niekoľkých fáz – jedna, dva, tri, štyri, päť – ktoré musíte vykonať skôr, ako sa vrátite späť do ozajstného života. Toto je váš skutočný život. Túto stratu ste skutočne utrpeli. Skutočne budete zbytok života žiť bez tohto nenahraditeľného človeka.”

Zármutok je podľa Levyho uvrhnutie do krehkosti a záhadnosti života, ktorý nás dočasne celkom pohltí:

“Je to čas tiesne a tápania, ale zároveň to môže byť jedna z najväčších životných príležitostí k oslobodeniu a premene.”

Smrť a smútok svojou desivosťou a dramatickosťou narušuje náš život. Levy ho prirovnáva k letnej búrke, po ktorej je treba vždy upratať.

Každý si upratuje po svojom a trvá mu to rôzne dlho: niekto je pri tom rád sám, niekomu pomáha, keď sa pri pohľade na polámané stromy a obhorené ruiny môže o niekoho oprieť.

To, čo je pre všetkých pozostalých rovnaké, je nádej, že každý môže po búrke zacítiť čerstvý vzduch a lepšie sa porozhliadať okolo, keď sa vyjasní.

(6 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)

Loading...